JA: Bojím sa.
STRACH: Viem. Preto som tu.
JA: Ale ja ťa nechcem. Choď preč.
STRACH: Prečo by som mal odísť? Je mi s tebou dobre.
JA: Ale mne nie je dobre s tebou! Tak už choď!
STRACH: Len sa rozčuľuj, robí mi to dobre.
JA: Ale ty nerobíš dobre mne!
STRACH: Ak ti tento slovný pingpong pomáha, môžeme v ňom pokračovať.
JA: Ešte si aj múdry! Hovor si, čo chceš, aj tak ťa nechcem. Kvôli tebe sa neviem na nič sústrediť, nedokážem sa uvoľniť, bolí ma žalúdok, zle mi trávi a všetko vidím v čiernych farbách.
STRACH: To, že ma nechceš, nestačí. Rozmýšľaj, urobila si niečo konštruktívne na to, aby si sa ma zbavila? A, áno, som zodpovedný za stavy, ktoré si vymenovala. Okrem jedného. To, že všetko vidíš v čiernych farbách, nie je dôsledkom toho, že som tu, ale jednou z príčin.
JA: Rozbolela ma z teba hlava.
…
STRACH: Dobrý pokus, Lili. Ale mňa neprehlušíš hlasnou hudbou, ktorá ti už päť minút plynie cez slúchadlá do uší. Hlásim, že som stále tu!!! Tak ako včera, keď si v telke sledovala komédiu. Objavila sa scéna z nemocničnej izby a v tej chvíli som ti zovrel srdce. Predtým si si myslela, že si sa ma zbavila. Omyl! Bol som tam, učupený v kútiku a čakal som na prvú príležitosť, aby som sa ťa mohol zase zmocniť.
JA: V tom si majster, to musím uznať. Vždy sa ma zmocníš, ani neviem ako. Ale deviateho februára budem mať narodeniny. Pozvem si priateľov a poriadne to oslávime. No pre teba tam nebude miesto.
STRACH: Jaj, ty máš o mne veľmi skreslenú predstavu, moja!
JA: Nehovor mi „moja“!
STRACH: Och, máš pravdu, prepáč. Je to opačne, ja som tvoj.
JA: Z tvojej irónie je mi nanič.
…
STRACH: Čoho sa tak bojíš?
JA: Bojím sa, že ochoriem a zomriem.
STRACH: No a?
JA: Aké „no a“? Nikto nechce zomrieť! To je jasné.
STRACH: Každý raz zomrie, nie? No nebavme sa o druhých, som tu kvôli tebe.
JA: Chcem si ešte požiť.
STRACH: Môže si niekto vybrať čas na umieranie?
JA: Ak sa vyhne nebezpečenstvu, ktoré ho ohrozuje na živote, tak určite. Nechcem ešte zomrieť.
STRACH: Ty stále len niečo chceš alebo nechceš a nič pre to alebo proti tomu nerobíš.
JA: A čo mám robiť?
STRACH: Už som ti prezradil viac, než mi je milé. Ak na to neprídeš sama, budem len rád. Zostanem s tebou, lebo ma výdatne živíš. Len sa na mňa pozri. Vidíš, ako som za posledný týždeň narástol a zosilnel?
…
STRACH: Nemysli si, že keď je tu ticho, nehryziem ťa.
JA: Áno, hryzieš ma, aj keď je všade ohlušujúce ticho. Vtedy je to s tebou najhoršie…. Moment! Ty mi čítaš myšlienky?
STRACH: No jasné!
JA: Čo je? Zrazu si nejaký iný.
STRACH: Rozjasňuje sa ti myseľ. Odhrnula si jeden zo závojov a konečne si trafila klinec po hlavičke.
JA: Aha! To ťa oslabilo!
…
JA: Takže myšlienky sú kľúčom k tomu, ako sa ťa zbaviť!
STRACH: Bingo!
JA: Dobre, dobre… Takže všetko je v hlave.
STRACH: Ak v nej máš myšlienky, tak áno.
JA: Ako je možné, že si zrazu taký otvorený a ústretový?
STRACH: Prijala si ma a pomenovala. Začala si racionálne uvažovať. Už nemám nad tebou neobmedzenú moc a nemôžem ťa kontrolovať.
JA: Hm, to sa mi páči… Doteraz som ťa len potláčala, preto to k ničomu neviedlo! A keď som to nerobila sledovaním filmov, oslavami alebo nákupmi, tak som pred tebou zatvárala oči a tvárila som sa, že ťa nemám. Ale to nie je riešením!
STRACH: Ide ti to. No stále si len na polceste.
JA: Viem. Musím prestať s potláčaním a začať niečo robiť. Ale čo? Povedal si, že som ťa prijala a pomenovala. Teraz si uvedomujem, že sa mi vďaka tomu uľavilo. Bolo hlúpe myslieť si, že ťa prehluším hudbou alebo oslavou. Nič zvonka na teba nefunguje, lebo si usalašený v mojom vnútri. Preto treba na tvoju elimináciu voliť vnútorné zbrane.
STRACH: Vieš, ktoré sú to?
JA: Iste! Sú to moje myšlienky. To ony ťa stvorili.
STRACH: Určite?
JA: …
STRACH: Preber konečne zodpovednosť.
JA: Sama som si pripustila všetky tie myšlienky, ktoré ťa pritiahli ako magnet, a celý čas som ťa nimi kŕmila. Aj tým, ako som sa dívala na okolitý svet, som ťa stvorila. Videla som všetko v čiernych farbách.
STRACH: Čierna je moja obľúbená, tej nikdy neodolám…
JA: Teraz to už viem. Dám si pozor, s kým sa budem stretávať a starostlivo si budem vyberať témy, o ktorých sa budeme rozprávať. O situácii, vďaka ktorej som si ťa stvorila, budem mať prehľad, ale už nedovolím, aby mi neplodné myšlienky neustále vírili hlavou.
STRACH: Tvoje neustále myšlienkové víry boli pre mňa rovnako blahodarné ako pre teba vírivka vo wellnesse. Naberal som v nich silu a stále viac a viac som ťa pohlcoval.
JA: Odteraz sa budem snažiť udržať si čistú a bdelú myseľ. A dám si pozor na to, akými myšlienkami ju zamestnám.
STRACH: A čo to reálne nebezpečenstvo? Vieš sa mu vedome vyhnúť?
JA: Teraz už áno. Lebo som sa prestala báť. Ty si ma predtým zväzoval. Už som slobodná.
STRACH: Aký máš plán?
JA: Nebudem sa utiekať k opatreniam úradníkov, lebo teraz už chápem a vidím, že sú aj tak nefunkčné. Radšej sa spoľahnem na seba. Začnem sa viac hýbať a zdravo jesť. Prospeje to aj mojej imunite. Cítim, ako mi silnie, odkedy ťa nemám.
STRACH: Už ťa nekvárim v tvojom vnútri. Sedím tu s tebou v dialógu ako s rovnocennou partnerkou. Už sa nekrčíš, nemáš hlavu stiahnutú medzi plecia, črty tváre máš uvoľnené a krásne sa usmievaš. Keby som nebol tvojím bývalým strachom, tak poviem, že je radosť na teba pozrieť.
JA: Tvoja irónia so mnou už nič nerobí. Dokázala som nabrať odvahu na to, aby som sa ťa zbavila. To je moja najväčšia životná výhra.
STRACH: Blahoželám. Skutočne obdivuhodné. Nezabudni, že si bytosť hmotná i duchovná. Tak ako sa staráš o svoje telo, mala by si sa starať aj o svoju myseľ. Doteraz si sa k nej správala ako k odpadkovému košu. Púšťala si do nej bordel, ktorý ti tam zahníval a smrdel. A potom si sa čudovala, že sa necítiš dobre, že máš rozlietané myšlienky, nedokážeš sa na nič sústrediť, si nervózna, podráždená…
JA: To všetko už viem. Je čas posunúť sa ďalej. Pre mňa i pre teba.
STRACH: Kým sa s tebou definitívne rozlúčim, dovoľ mi ešte krátku záverečnú reč.
JA: Náš rozhovor je pre mňa obrovskou lekciou. Ďakujem ti, Strach. Vďaka tomu, že som ťa prekonala, som teraz silnejšia než kedykoľvek predtým. Počúvam.
STRACH: Tvoja myseľ je nástroj disponujúci nesmiernou tvorivou silou a máš ho v rukách jedine ty, nikto iný. Pokiaľ, samozrejme, nedovolíš okolnostiam alebo ľuďom, aby sa tvojej mysle zmocnili. Ak si to ustrážiš, potom je už len na tebe, či budeš tvoriť strach, alebo pokoj a vnútornú rovnováhu. Pozor! Nemám na mysli ten typ „pozitívneho myslenia“, pri ktorom je popieraná realita, zdravý rozum je kladený na popravisko a obetovaný na oltári neprirodzeného uvádzania sa do stavu šťastia a blaženosti. Je dôležité, aby si mala prehľad o tom, čo sa okolo teba deje. Aby si zakaždým, keď je to potrebné, vedela zaujať správny postoj. Mali by sa v tebe snúbiť múdrosť so súcitom.
Nemusíš a ani nemôžeš dosiahnuť stav, v ktorom budeš prežívať nepretržité šťastie. Stačí, ak budeš spokojná. Šťastie bude vtedy k tebe prichádzať vo vlnách, ktoré dosiahnu svoj vrchol, ty ho naplno precítiš, a keď vlna odznie, tvoja myseľ z nej bude dlho čerpať pozitívnu energiu. Viac nepotrebuješ.
Myseľ je tvoj záchranca, ale aj nemilosrdný kat. Na to nezabúdaj. Rozhodni sa, na ktorú stranu sa prikloníš. Nástroj na spokojný život máš. Nauč sa správne ho používať.
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
foto v záhlaví článku: Milan Štefánik | @jimi_photographer