Na hladine jazierka sa ako hviezdy trblietali slnečné lúče. Stromy sa v odraze kochali svojou krásou, biele oblaky plávali po tyrkysovomodrej oblohe a vtáčiky šantili vo vetre.
Jeden z nich si sadol na konár malého stromu a rozospieval sa. Ladná melódia jeho piesne roztancovala kvietky, ktoré hrdo strážili hostí sediacich pri brehu. Z farebných kvetov vyžarovala tá najčistejšia a najkrajšia energia v celom vesmíre. Priestor vôkol nich bol príjemný a plný pokoja.
Starý muž s roztvorenou dlaňou sa díval na zamysleného mladíka sediaceho vedľa neho.
„Je také malinké, slabé a bezbranné. Ktokoľvek ho môže poľahky rozpučiť, odhodiť či zahrabať pod tmavú zem,“ prehovoril mladík. Volal sa Leo a to, čo pozoroval v starcovej zošúverenej dlani, bolo semienko stromu.
Starý muž bol Leovým učiteľom a práve sa zamýšľali nad existenciou malej, ba mohli by sme povedať, až nepatrnej čiastočky vo vesmíre – semienka. Niekto by mohol tvrdiť, že byť malý a bezbranný v tomto veľkom svete nie je žiadna výhra. Lenže nezabúdajme, že svet sa v skutočnosti skladá z maličkostí a že tie najmenšie veci v sebe často skrývajú najväčšiu silu.
„Čo sa stane, ak ho zasadíme?“ spýtal sa učiteľ a pohľadom spočinul na chlapcovej tvári. „No, zo semienka by mohol vyrásť strom,“ odpovedal Leo. „Avšak aj to najlepšie semienko vyrastie len vtedy, keď má dobré podmienky, napríklad dostatok vlahy, slnečného žiarenia a výživnej pôdy.“
Učiteľ sa naširoko usmial a odhalil rad bielych zubov. Bol hrdý, že sa jeho žiak dokázal pozrieť na tú istú vec z viacerých uhlov.
„Vynikajúci postreh! A kto alebo čo má podľa teba schopnosť zabezpečiť tieto dobré podmienky?“
„Z pohľadu semienka to môže byť nejaká vyššia sila. V tomto konkrétnom prípade by som povedal, že človek.“
„A čo semienka, o ktoré sa človek nestará, no aj tak vyklíčia?“
Chlapec sa na chvíľu zamyslel a povedal: „O tie sa stará samotná Prozreteľnosť. Rovnako ako o človeka, ktorý sa potom môže starať o semienka.“
Leo touto odpoveďou narážal na jedno zo skorších starcových učení. Ten mu vysvetlil, že zmyslom bytia každej živej bytosti je slúžiť inej živej bytosti. A tak napríklad človek slúži zvieraťu tým, že sa oň stará, ochraňuje ho a venuje mu svoj čas. Zviera zas slúži človeku napríklad tým, že mu pomáha pri práci alebo mu robí spoločnosť. Je to nádherný kolobeh vzájomnej podpory a pomoci všetkých božích stvorení.
„Ako je možné, že niektoré semienka vyrastú aj napriek tomu, že nemajú ideálne podmienky?“ spýtal sa učiteľ hlasom sviežim a príjemným ako ranná rosa.
Výraz na Leovej tvári odhaľoval miernu neistotu. Napokon však povedal: „Možno nie je dôležité len to, čo je mimo semienka, ale aj to, čo je v jeho vnútri.“
Učiteľ bol nadšený. Uznanlivo sa zahľadel do očí svojho žiaka a povedal: „Podobne je to aj u ľudí. Okolitý svet má na nás a náš život obrovský vplyv, no nie sme len produktom sveta tam vonku. V skutočnosti sme omnoho viac.“
Starec sa na chvíľu odmlčal, započúval sa do šumu vetra šantiaceho v korunách stromov.
Vyzeralo to, akoby vietor starcovi niečo pošepkal a ten následne tlmočil jeho slová: „Navonok sa možno javíme ako malinkí a bezbranní. Možno je pravdou aj to, že nás dokážu veľmi ľahko pochovať v temnote našich strachov, neistôt a obáv. Pamätaj však, že sme ako semienka – ak nás aj pochovajú, vyklíčime. Dokážeme sa prebiť aj cez to najhustejšie bahno a vyrásť v krásny lotosový kvet. Najväčšia sila je v našom vnútri, nie mimo nás.“
Krajina stíchla. Každé zrnko piesku, stebielko trávy, každý mravček, samotný vietor i Slnko, všetko živé i neživé so zatajeným dychom počúvalo slová plynúce zo starcových úst: „Mocná ruka Prozreteľnosti chráni každého, kto pokorne slúži druhým a svetu. Nemáš sa čoho báť, ak v tvojom vnútri sídli dobro, láska a radosť. Žiadna temnota nie je mocnejšia než ty.“
Po učiteľovom monológu si ešte obaja v tichosti vychutnávali nádhernú atmosféru. Všade pulzoval život a celá krajina bola naplnená radosťou. Chystali sa na odchod, keď učiteľ dodal: „Leo, múdry človek si najlepšie podmienky vytvára najprv vo svojom vnútri. Vie totiž, že sa skôr či neskôr prejavia aj vo vonkajšom svete. Nikdy to nie je naopak. Pamätaj, zmena prichádza zvnútra.“
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
foto v záhlaví článku: Milan Štefánik | @jimi_photographer