Vďačnosť

Čo vo vás evokuje slovo vďačnosť? Vo mne napríklad úctu k tomu, čo mi bolo dopriate. Nemyslím tým len strechu nad hlavou či prácu, ale tiež zdravie, rodinu a lásku. Často na vďačnosť zabúdame. Veci či ľudí, ktorí sú okolo nás, vnímame ako samozrejmosť.

Mnohokrát sa stane, že začneme byť vďační za to, čo máme, až vtedy, keď sa stretneme s niekým, kto to má v živote naozaj ťažké. Má buď zdravotné, finančné, rodinné, alebo existenčné problémy. To však nie je celkom správny postoj. Ruku na srdce, milí čitatelia, koľkí ste si v takomto prípade povedali: „Vďakabohu, že mám zdravé dieťa.“ „Vďakabohu, že mám kde bývať.“ „Vďakabohu, že mám rodičov.“ A podobne.

Žijeme v dobe, v ktorej sme zameraní na výkon. Niekedy sa zvykneme porovnávať s druhými. Viac si všímame to, čo nemáme, než to, čo máme. Skúsme sa na chvíľu zastaviť, zhlboka sa nadýchnuť a zamyslieť sa: „Naozaj nie je v mojom živote nič, za čo by som mohla byť vďačná?“

Vďačnosť je cnosť. Mali by sme byť vďační sebe, priateľom alebo Bohu, hoci aj za každé nové ráno, za možnosť prežívať ďalší nový deň.

ilustrácia (aj v záhlaví článku): autorka

Vďační ľudia bývajú obvykle cieľavedomejší a majú väčšiu sebadisciplínu. Lepšie zvládajú rôzne záťažové situácie, a to práve na základe vedomej vďačnosti za to, čo už v živote dokázali, či už s pomocou svojich blízkych, alebo sami. Vďačnosť teda pomerne účinne pomáha zvládnuť stresujúce udalosti.

Vďačnosť nám tiež pomáha upevňovať zdravé a silné medziľudské vzťahy. Napríklad, keď sme druhým ľuďom vďační, máme tendenciu byť viac naklonení k odpusteniu. Vďační ľudia sú dokonca menej materialistickí, nezávidia druhým, sú spokojní s tým, čo majú, a sú ochotní podeliť sa o to. Či už ide o materiálne, alebo nemateriálne veci.

Vážme si jeden druhého, ale aj seba samého. Majme úctu voči sebe i voči druhým. Buďme vďační za to, kým sme, ale prejavujme svoju vďaku aj ľuďom, ktorí nám pomohli sa takými stať, či už ťažíme z dobrej, alebo zlej skúsenosti.

Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.