Vraj som sa nikdy ničoho nebála, ani tieňa. Ja o tom však viem svoje.
Samozrejme, nie je to pravda. Každé dieťa, tínedžer a dospelý sa niečoho bojí. Ja som sa bála tiež. Teraz sa síce obávam niečoho iného, ale tento príbeh bude o strachu, ktorý som už, chvalabohu, prekonala.
Bála som sa svojho tieňa, bála som sa zrkadiel, bála som sa každého svojho odrazu, a čo je najhoršie, bála som sa seba. Trpela som chorobou, ktorá nesie názov anorexia nervosa, známa pod prvým menom anorexia. Vždy, keď som sa videla, zdrhla som. Nemohla som sa pozerať do zrkadla, do čistej vody, nemohla som vidieť svoj tieň, pred mojimi očami sa totiž rozširoval, až dokým som neodvrátila zrak. Pýtala som sa samej seba: Ako môžem byť taká tučná?
Mala som chuť všetky tie zrkadlá rozbiť. Pravdou však bolo, že som ich tam chcela. Chcela som vedieť, či som schudla, či som aspoň o kúsoček menšia. Nebola som. Čím viac som chudla, tým viac som si myslela, že som tučnejšia, širšia.
Keď sa o tom dozvedeli moji rodičia, nechápali. Ako by aj mohli? Žiadni rodičia to nechápu. Veď si to len predstavte, ich dieťa, ktoré vychovali, dávali mu jesť, vyhadzuje jedlo do kontajnera a schováva ho pod posteľ, kde hnije, až kým nezapácha tak, že sa to tam nedá vydržať. Celé dni premýšľajú: Ako je to možné? Čo sme urobili zle?
Hrozné, však? V mojich vtedajších očiach úplne dokonalé. No nie? Veď je to len jedlo. Je úplne jedno, že, ako hovorí moja mama, v Afrike by sa za ním šli potrhať.
Mama ma vzala na liečenie. Čakala ma každý deň pred školou a spoločne sme šli do jednej veľkej tmavofialovej budovy. Bola som tam dve hodiny. To je 14 hodín týždenne. Na moje počudovanie mi nepchali do úst prášky a sedatíva, nešli na mňa s gigantickou bielou ihlou ako vo filmoch. Všetci tam boli milí a ústretoví. Našla som si kamarátku. Áno, počujete dobre, našla som si kamarátku. Spolu sme sa liečili. Spolu sme spravili všetky zadania a chodili spolu von. Nie hneď, mama ma nechcela pustiť. Postupom času, keď som začala viac jesť a priberať.
Mia mala piercing v nose a modré pramene v hnedých vlasoch. Aj keď ich mala farbené, krajšie a hebkejšie vlasy som v živote nevidela. Chodila ku mne domov a vždy sme vymysleli niečo iné, raz sme sa navzájom namaľovali, obliekli, pustili si hlasnú hudbu a šialene spievali skomolené slová piesne. Bola to zábava. S Miou sa cítim vždy dobre. Niekedy sa pýtam samej seba: Je to vôbec na niečo dobré? Pomáha to? Vtedy jej zavolám s jedinou vetou: „Prosím, povedz mi, že robím hlúposť.“ A ona mi to rozhovorí. Je jedno, kedy jej zavolám. Máme také vzácne priateľstvo, že keď jej volám o tretej ráno, ona ten telefón zdvihne – a ja jej tiež. Keď chcem u nej prespať, jednoducho napíšem mame a ideme k Mii. Požičia mi nejaké jej pyžamo a je to. Ak chce ísť ona ku mne, napíše svojej mame. Ešte nikdy sa nestalo, žeby sme sa pohádali. To už prešiel dosť dlhý čas od mojej prvej návštevy liečebne.
Dokonca prestúpila na moju školu. Povedala, že na starej aj tak nemala žiadnych kamarátov. Veľakrát uvažujem: Akoto? Si skvelá! Mia vždy iba pokrčí plecami. Rodičia zariadili, aby sme spolu boli v triede a aby sme si spolu mohli sadnúť. Moja mama nás po vyučovaní vyzdvihne a spoločne ideme na liečenie. Hovoríme tomu „búdka záchrany“.
Mia je môj anjel strážny. Ona, ale aj moja mama a otec. Sú ďalším dôvodom, prečo to nikdy nevzdám.
Bolo to fakt ťažké obdobie môjho života. Nezdá sa to, ale bolo. Spolu s Miou som však našla svoju cestu a moje obľúbené jedlo je kurací hamburger s hranolkami a veľkým džúsom. Zázraky sa dejú. Milujem zrkadlá, čistú vodu aj svoj tieň. Môj krásny tieň, ktorý už teraz neberiem ako prekážku. Milujem ho a viem, že bude v mojom živote vždy. Milujem ho, pretože vždy, keď sa naň pozriem, viem, že som silná a že som prekonala vec, ktorú nie je ľahké prekonať. Pokojne idem na kúpalisko v dvojdielnych plavkách, na začiatku môjho liečenia to bol tvrdý oriešok. Čoby oriešok, orech. Veľký tvrdý orech. Je pravda, že niekedy ešte vidím svoje telo väčšie než naozaj je, ale nie je to žiadny extrém. Na tieto veci beriem svoje tabletky a stále chodím na liečenie s mojom najlepšou kamarátkou Miou.
Tak, teraz môžem povedať, že som tieň poriadne zmlátila a už sa ho nebojím. Teraz, keď sa samej seba pred zrkadlom pýtam: Bolo to na niečo dobré? JE tá liečba na niečo dobrá? Môžem hrdo, so vztýčenou hlavou odpovedať: Je, bola a bude.
UPOZORNENIE: Príbeh nie je o mne, Mia aj hlavná postava sú vymyslené.
Autorka: Vanessa Zara Kráľová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová