Každoročne je to inak. Tak ako sa časom mení môj fyzický vzhľad, moja osobnosť, menia sa aj moje zmysly a to, čo mám rada, čo obľubujem. Čím som staršia, tým viac rozmýšľam a trávim čas vo svojej duši. Mladá bytosť naberá zrelosť, učí sa z vlastných chýb a je rozvážnejšia, dospelejšia a jasnejšia. Preto počúvam svoje myšlienky, svoj vnútorný hlas, ktorý mi vždy veľa napovie. Oveľa viac ako vonkajší svet plný hluku a chaosu. Rada sa zhováram so svojím vnútorným ja. Pre mňa je to forma potešenia, ktorá mi prináša uspokojenie.
Ticho pre mňa znamená obrovskú úľavu. Keď je toho na mňa v živote veľa, ponorím sa do koreňov svojej duše. Počúvam symfóniu tichých tónov. Ako raz povedal Lao-c‘: „Ticho je zdrojom veľkej sily.“ Práve v každodennom hluku sveta je ticho tou chvíľou, keď si uvedomím, že som sama sebou a môžem sa vnárať do poznávania svojej osobnej hĺbky. V nej som sama sebou a naberám silu do nových krokov, ktoré mi život prihodí do cesty. Otvára mi bránu do poznávania mojej mysle.
Žijem pre momenty, keď zdieľam chvíle so svojím priateľom. Zaľúbene na seba hľadíme, no nehovoríme nič. Ani nič hovoriť netreba. Počujem nehu, ktorá srší z jeho očí, a s odvahou ju prijímam do tých svojich. Cez všetky receptory vnímam lásku, ktorá sa zrazu tak zhmotnila. V tej chvíli cítim, že sme súčasťou jedného jediného okamihu, nerozlučne prepojení. Akoby všetko naokolo zmizlo. Vlny tónov jeho myšlienok sa mi vryjú do pamäti, lúštim ich, cítim, ako sa prepletajú jedny cez druhé. Pri tichom objatí zrazu počujem tlkot jeho srdca, ako bije v rytme a zosúladí sa s mojím tlkotom. Vtedy si uvedomím, aký pokojný a potešujúci je pre mňa daný moment a ako rýchlo plynie čas okolo mňa.
Myslím, že to je to krásne na tichých momentoch. Prečo vôbec niečo hovoriť, keď si toho povieme oveľa viac jedným jediným pohľadom? Ticho je občas veľavravné. Každá chvíľa sa raz skončí, a tak je to aj s touto. Vtedy už len rozmýšľam a prechádzam sa uličkami myšlienok, ktoré ani nestíham počúvať. Neprestajne premýšľam nad významom každého momentu, ktorý sme spolu prežili. Práve v tichu dokážem zachytiť pravé pôsobenie lásky. Vnímam ju ako hmotný predmet, ktorý ako uliaty prechádza celým mojím telom. Ten pocit je návykový, nežný, lákavý a chcem ho prežívať znova a znova. Je ako hádanka, ktorá sa vylúšti lusknutím prsta. Úplne sama. Vnímam, ako na mňa pôsobí. Cítim, že žijem, že som.
Ticho sa mi prihovára. Znie to zvláštne, ale je to pravda. Existuje snáď ešte niekto na tomto svete, kto to má rovnako? Prihovára sa mi aj v najťažších momentoch. Cítim zimomriavky na svojom chrbte, počujem, ako sa tvoria. Jedna za druhou. Vtedy nastáva ten správny čas zavrieť oči a ponoriť sa do najhlbších dutín ticha. Precítiť všetky emócie, predať sa mu, a problémy, ktoré som mala, sa akoby vyriešili jednoducho, rýchlo a v pokoji.
Tak v tichu nachádzam samu seba, svoju osobnosť. Objavujem v ňom pravdu o svojej duši, o tom, aký je môj život. Občas sa pozastavím nad vlastnými myšlienkovými pochodmi, nad ich pestrou farbou. Ticho je miesto, kde sa rodia odpovede na nezodpovedané otázky, kde sa temnota mení na prenikavé svetlo, kde sa chaos zmení na jasnosť. V prúde myšlienok je občas ťažké sústrediť sa na iné povinnosti, a preto je dôležité do toho úplne nespadnúť a nezostať v tomto uzavretom, samotárskom svete príliš dlho. Moje vnútro je tu pre mňa, keď už nedokážem počúvať vonkajšie vplyvy, vnemy, jednoducho všetko, čo ma unavuje. Preto je ticho potešením pre moje uši. Je to niečo, v čom nachádzam domov.
Autorka: Terézia Anna Ondrušková
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autorka touto úvahou získala 2. miesto v 4. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2024/25)