Ak by mala ľudská myseľ podobu preplneného amfiteátra, čo by sme videli? Tmavý či svetlý priestor s každučkým miestom obsadeným a každým jedným hlasom v javisku túžiacim zaujať a stať sa aspoň na okamih stredobodom pozornosti. Videli by sme krik ozývajúci sa zo všetkých možných strán, ktorý tvoria emócie, spomienky a predstavy usilujúce sa o chvíľu na pódiu a o ešte väčší obdiv, ako dostali súperky. Pre mnohých, ako i pre mňa predstavuje amfiteáter každodennú realitu vnútorného sveta. Jeden hlas prehlušujúci ten druhý, neprestávajúci boj o pozornosť. Je možné tento amfiteáter niekedy utíšiť? Je možné nájsť symbiózu medzi všetkým tým šialenstvom a rozvážnosťou?
Tak ako významná autorka Sylvia Plath, aj ja si kladiem rovnakú otázku. „Niet z ľudskej mysle úniku?“ Myšlienky v mojej hlave sa svetelnou rýchlosťou víria a preskakujú zo strany na stranu, z minulosti do budúcnosti, z príbehu do príbehu. Hlavu mám plnú cudzích hlasov, ktoré mi po nociach nedoprajú odpočinok. Dočkám sa stíšenia? Neustály ruch sprevádza moje púte každou jednou tmavou ulicou, každým utekajúcim momentom za svetla i za tmy. Telo sa nikdy nezastaví, hlava sa nikdy neutíši. Po neprichádzajúcej úteche volám ako po premrhanom čase, i keď viem, že mi už dávno unikol pomedzi prsty a niet slova, ktoré by ho vrátilo späť. Čakám na spásu ako mizerný hriešnik na smrteľnej posteli. No hlasy sa čoraz väčšmi ozývajú z najtmavších kútov v mojom vnútri a jasne zvestujú, že nikdy neutíchnu. Pazúrmi sa ostro zarývajú do špiku mojich kostí a driapu sa až na samotný povrch hladiny mojej identity, na hladinu mojej každodennej reality a ja sa len márne snažím rozoznať vlastný hlas v prehlušujúcom tieni všetkých ostatných. Tichý šepot z vnútra vlastného srdca či ohlušujúci krik od niekadiaľ mimo mojej osoby, životom kráčam s dlaňou v stisku zneniam, ktoré si v daný okamih zaumienia diktovať môj ďalší krok. A ja len bezmocne vykročím smerom, ktorým rozkážu.
Nájsť rovnováhu vo vlnách myšlienok a nepadnúť za obeť tým, s ktorými sa dennodenne stretávam, nie je jednoduché. Kráčať životom s úsmevom na tvári, keď v hlave prebieha nezastaviteľný súboj, a nestratiť sa vo všetkom tom vnútornom hluku vyžaduje často nepredstaviteľné úsilie.
Napriek klamstvám, ktoré ma presviedčajú o opaku, však verím, že isté východisko predsa len existuje. A nachádza sa bližšie, ako sa zdá. Začína sa však tým najťažším krokom. Zastaviť sa a počúvať. Vytvoriť si v mysli istý pomyselný priestor pre hlasy na vyslovenie akéhokoľvek vyhlásenia, mizantropie, urážky či posmechu. Pozorne načúvať každučkému tomuto hlasu, ktorý je mojou neoddeliteľnou súčasťou, no nedovoliť mu, aby ma premohol, zotrval či determinoval moju emóciu na nadchádzajúci deň. Spomaliť prúd myšlienok jednoduchým prejavom akceptácie či obyčajným pripomenutím, že tak ako všetko v živote, i hluk sa raz začne pomaly vytrácať, až kým takmer úplne nepominie. Týmto spôsobom sa konečne dočkám dožadovanej útechy a moju myseľ postupne začne vypĺňať stoický pokoj. Pokoj, s ktorým prichádza utíšenie.
Tichá harmónia mysle získaná tvrdou prácou, či odňatie vlastnej identity myriadou neúprosných hlasov? Osobne verím, že zvolením prvej možnosti preukazujem akúsi formu rešpektu voči sebe samej. Nepoddaním sa trápeniu získavam viac než len prosté zahlušenie hlasov či chvíľkové vákuum, ktoré pominie lusknutím prstov. Preukazujem tým neuhasiteľnú vnútornú silu v tom, že dokážem nájsť súzvuk v spletitom amfiteátri plnom znení a v tichej uvedomelosti. V uvedomelosti, ktorá ma drží a chráni pred kričiacimi hlasmi, ktoré sa v každom momente pokúšajú presvedčiť ma ich melodickými lžami o tom, že moje uši patria len im.
Autorka: Miriam Mišincová
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autorka touto úvahou získala 3. miesto v 4. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2024/25).