Každý z nás má svoj vlastný svet zvukov, ktoré ho upokojujú, inšpirujú alebo jednoducho napĺňajú radosťou. Pre niekoho je to zvuk praskajúceho ohňa, pre iného ruch veľkomesta. Pre mňa sú však najväčším potešením pre moje uši zvuky lesa – miesto, kde sa ukrýva ticho a zároveň nespočetné množstvo jemných prírodných tónov. Vstup do lesa je pre mňa vždy ako návrat domov. Je to svet, kde človek nemusí hovoriť, ale iba načúvať.
Keď vstúpim do lesa, okamžite ma obklopí zvuk, ktorý sa nedá získať nikde inde. Vzduch je naplnený šumením vetra, ktorý sa prelína medzi vetvami stromov. Tento šum nie je obyčajným zvukom, je to ako jemná ukolísavá melódia, ktorá ma objíma a upokojuje. Zvuk lístia, ktoré sa jemne pohybuje v rytme vetra, vytvára pocit, akoby celý les dýchal. Je to zvláštna symfónia života, ktorá ma privádza k myšlienke, že aj ticho môže byť plné zvukov, ak mu človek dá šancu.
Okrem šumu lístia je to aj škrípanie dreva, keď sa pod tlakom vetra ohýbajú konáre stromov. Tento zvuk je ako tichý dialóg medzi stromami a vetrom, ako keby mi príroda rozprávala svoj príbeh. Les je miesto, kde každý zvuk má svoj význam. Každý pukot vetvičky pod mojimi nohami ma vracia späť do reality a pripomína mi, že som len hosťom v tomto dokonalom svete. Niekedy sa k tomu pridá zvuk dažďa, ktorý jemne bubnuje po listoch a pôde. Tento monotónny, no zároveň pestrý zvuk je ako hudba, ktorú vytvára sám život. Je to zvuk očisty, obnovy a večného kolobehu.
Zaujímavým aspektom lesa je, že každý jeho zvuk je unikátny. A potom je tu zvuk zvierat. Z diaľky počujem spev vtákov, ktorý je ako neustály koncert prírody. Každý spev je jedinečný, prispôsobený jeho druhu a ročnému obdobiu. Niekedy je ich melódia taká krásna a prepracovaná, že sa pristihnem pri tom, ako sa započúvam a úplne zabudnem na čas. Zrazu spoza kríkov zaznie jemný zvuk listov – zver sa pohybuje, jemne, opatrne. Nevšíma si ma, no ja si ju vďaka tomuto zvuku môžem predstaviť. Každý jeden zvuk má svoje miesto, žiadny nie je zbytočný ani náhodný. Les má svoju symfóniu, ktorú skladá každý jeho obyvateľ.
Najkrajšie na týchto zvukoch však je ich schopnosť spomaliť čas. Keď sedím pod stromom a vnímam šum lesa, zrazu sa všetko spomalí. Každý zvuk sa stáva súčasťou mojej meditácie, každý šuchot listov, každé zaskučanie vetra mi dáva pocit, že čas prestáva existovať. Je to, ako keby príroda svojím tichým šepotom zrazu zastavila ruch sveta, a ja som sa mohol ponoriť do pokoja. Les nie je iba o zvukoch, je o tom, že nás učí načúvať. Učí nás vnímať tie najjemnejšie detaily, ktoré sme v každodennom živote prestali počuť.
Sú dni, keď si uvedomím, že les je pre mňa ako starý priateľ. Nepotrebujem od neho veľa, len chvíľu, aby ma počúval a ja som mohol počúvať jeho. Zatiaľ čo v meste nás obklopujú zvuky, ktoré nás poháňajú, v lese ma zvuky zastavujú. Je to, akoby mi príroda sama hovorila, že nie je potrebné sa ponáhľať, že krása je všade okolo mňa, ak si nájdem čas hľadať ju.
A potom je tu ten paradox – v lese nie je dokonalé ticho, ale práve jeho zvuky sú pre mňa dokonalým pokojom. Niekedy, keď prichádza súmrak, celé spektrum zvukov sa mení. Vtáky ustupujú nočným obyvateľom, šelest lístia sa stáva hlbším a jemnejším. Dokonca aj kroky znejú inak. A práve v tomto momente si uvedomujem, že les je ako orchester, ktorý nikdy neprestáva hrať. Každá jeho nota má svoje miesto, každý tón má svoj význam.
Les je zvukový svet, ktorý sa nikdy neprezradí v plnej sile, pokiaľ sa nezastavíme a nezačneme počúvať. Každý zvuk v ňom je jemný, niekedy sotva zachytiteľný, ale ak sa na chvíľu zastavíme, môžeme v ňom počuť nielen krásu, ale aj harmóniu, ktorú nám príroda ponúka. Pre mňa je to najväčšie potešenie – zvuk lesa, ktorý je ako upokojujúca melódia pre moje uši. Dá mi pocit zjednotenia s týmto úžasným svetom, kde čas neplynie, ale sa roztápa v každom jednom tóne, ktorý nám príroda ponúka.
Autor: Samuel Barát
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autor touto úvahou získal Cenu riaditeľky súťaže Mgr. Lenky Jalilah, PhD. v 4. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2024/25).