KOMUNIKÁCIA NAŠA KAŽDODENNÁ | 2. časť | Aktívne počúvanie

V ďalšom diele seriálu Komunikácia naša každodenná sa budeme venovať pojmu aktívne počúvanie.

Aktívne počúvanie je základom efektívnej komunikácie. Pokiaľ pri rozhovore aktívne počúvame, dokážeme adresnejšie reagovať na komunikačného partnera a dať mu pocítiť, že sa oňho zaujímame. Treba však dodať, že niekedy je veľmi náročné sústrediť sa naňho, najmä ak sa cítime vyčerpaní alebo sme mali ťažký deň.

Aktívne počúvanie je obzvlášť dôležité pri rozhovore rodiča s dieťaťom. Stalo sa vám niekedy, milí rodičia, že dieťa vám chcelo niečo povedať, no vy ste práve nemali náladu na rozhovor a reagovali ste zamietavo? To je prirodzené. No dieťaťu je potrebné vysvetliť dôvod vašej reakcie. Môžete napríklad povedať: „V tejto chvíli sa cítim unavený, potreboval by som čas na oddych. Prosím ťa, môžeme sa porozprávať neskôr?“ Prípadne si s dieťaťom dohodnite čas, kedy sa budete môcť v pokoji porozprávať, pretože ak je dieťa nevypočuté, môže pocítiť frustráciu, sklamanie, ale aj hnev. Niekedy to dokonca môže prerásť až do konfliktu.

Ak chceme predísť negatívnym reakciám v rámci komunikácie, je potrebné, aby bolo aktívne počúvanie vzájomné. Poďme sa spolu pozrieť na to, akým spôsobom môžeme aktívne počúvanie zlepšiť.

1. V prvom rade venujte komunikačnému partnerovi celú pozornosť.
Veci, ktoré vás môžu počas konverzácie rozptýliť, odložte nabok (napríklad mobil, diár, v prípade detí hračky a podobne). Môžete napríklad povedať: „Vypnem si zvonenie, aby nás nič nerušilo. Počúvam ťa.“

2. Snažte sa s komunikačným partnerom držať očný kontakt. Buďte k nemu otočení nielen tvárou, ale aj celým telom. Je to preňho signál, že sa mu venujete. Neznamená to však, že sa mu budete nepretržite pozerať do očí. Niektorí ľudia totiž očný kontakt nevedia udržať alebo im je nepríjemný (napríklad ľudia s poruchou autistického spektra).

3. Je pravdepodobné, že viacerí z nás chceli konverzáciu urýchliť dokončovaním viet za druhých. Takéto konanie však pôsobí rušivo. Dávate tým komunikačnému partnerovi najavo, že to, čo chcete povedať vy, má väčšiu váhu ako jeho myšlienky. V prípade, že je z nejakého dôvodu potrebné rozhovor prerušiť, môžete zvoliť frázy, ktoré sú v takomto prípade vhodné. Napríklad: „Ospravedlň ma.“ „Moment, prosím.“ „Prepáč, daj mi chvíľku.“

4. Niekedy sa nám môže stať, že počas konverzácie robíme unáhlené závery. Je potrebné počúvať bez súdenia či kritizovania, hlavne v prípadoch, keď máme nutkanie povedať napríklad: „To bolo naozaj hlúpe rozhodnutie.“ Je dôležité myslieť na to, že váš komunikačný partner používa vlastné slová a tie reprezentujú jeho myšlienky a pocity. Preto je potrebné si ho vypočuť a odosobniť sa od svojich myšlienok a predsudkov.

5. Takisto je dôležité vedieť sa vcítiť do pocitov druhých. Empatia je totiž srdcom aktívneho počúvania. Ak pri konverzácii vyjadrujete slovami a mimikou rovnaké emócie ako váš komunikačný partner, dávate tým najavo, že mu rozumiete. Nemožno však opomenúť fakt, že vžiť sa do „kože“ druhých nie je vôbec ľahké. Vyžaduje to najmä veľkú koncentráciu.

6. Ďalším dôležitým aspektom je pravidelná spätná väzba. Preto je vhodné počas konverzácie reagovať na pocity komunikačného partnera vetami: „Musíš byť vystrašený.“ „Asi ťa to veľmi sklamalo.“ „Vidím, že si zmätený.“ „To ti muselo byť ľúto.“ Vždy podľa obsahu daného rozhovoru. V prípadoch, keď neviete presne definovať pocity komunikačného partnera, je vhodné použiť v priebehu konverzácie parafrázovanie: „Áno, hovoril si, že…“ Cieľom je ukázať komunikačnému partnerovi, že vnímate a sledujete jeho myšlienky. 

7. Vyjadrovanie slovami (verbálna komunikácia) tvorí menšiu časť našej komunikácie. Z väčšej časti komunikujeme prostredníctvom mimiky, gest či tónu hlasu (neverbálna komunikácia). Tejto téme sa budeme bližšie venovať v ďalšej časti seriálu. 

8. Posledným, no veľmi dôležitým krokom, je zosumarizovať hlavné myšlienky komunikačného partnera vlastnými slovami. Vďaka tomu ho opäť utvrdíte v tom, že ste počúvali a rozumeli mu.

(zdroj: https://www.cems.sk)

Práve my rodičia deťom nastavujeme pomyselné zrkadlo. Vo veľkej miere si totiž osvojujú také správanie, aké pozorujú u nás. Ak sa naučíme používať aktívne počúvanie pri komunikácii s nimi, je veľký predpoklad, že aj ony nám po čase začnú dávať rovnakú spätnú väzbu.

Ak sa navzájom aktívne počúvame, komunikácia je príjemnejšia, efektívnejšia, a čo je najdôležitejšie, ani jedna strana sa necíti nevypočutá.

Je dobré nájsť si aspoň raz za deň čas na rozhovor s dieťaťom, zaradiť ho do bežného režimu. Môžeme dieťaťu umožniť, aby samo navrhlo čas. Následne je potrebné zabezpečiť podmienky na to, aby rozhovor prebiehal bez akýchkoľvek rušivých elementov. Mal by to byť totiž len a len „váš“ priestor, pretože komunikácia medzi rodičom a dieťaťom je jedným z najdôležitejších prvkov ich vzťahu.

Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.