Vitaj, milý čitateľ, v mojom svete. Zrejme si prekvapený neštandardným úvodom k článku o Vianociach. Ak si zvedavý, čítaj ďalej. Najprv ale nechaj všetky stereotypné predstavy o tomto sviatku vonku ako zablatené topánky, zabuchni dvere, podaj mi ruku, zavri oči a skoč.
S tými zavretými očami som to, samozrejme, myslela obrazne. Ale ty si to pochopil, lebo čítaš ďalej. Super.
Často zatvárame oči pred niečím, čo nechceme vidieť, a tvárime sa, že to neexistuje. Takto som to ale nemyslela. Ty teraz zatvor oči pred všetkým, čo ťa vyrušuje, rozrušuje, znepokojuje, hnevá, rozčuľuje, vyvoláva v tebe smútok, obavy, strach… Alebo to jednoducho vyhoď za dvere svojej mysle. Sám neskôr rozhodneš, čo s tým potom urobíš.
Stereotypné predstavy o Vianociach sú tiež za dverami – aspoň dúfam, že si ma na začiatku poslúchol – a stoja tam na hanbe ako neposlušný žiačik. Už bol najvyšší čas poslať ich von, lebo nám robia takú istú medvediu službu ako nespratný školák pani učiteľke a svojim spolužiakom: hnevajú nás, vyrušujú, nedajú pokoj a vyhadzujú nás z konceptu. Z konceptu nášho bytia teraz a tu. A čo je horšie, v súčasnej neštandardnej situácii nás môžu veľmi ľahko uvrhnúť do zúfalstva. Prečo? Lebo väčšina predvianočných a vianočných záležitostí nefunguje tak, ako sme zvyknutí (nákupy, stretnutia s blízkymi, cestovanie, návštevy). Žijeme v neštandardnej dobe, ktorá štandardnému ponímaniu Vianoc veľmi nepraje.
Ako teda vyzerá svet za dverami mojej mysle, v ktorom som ťa na začiatku privítala?
Aj napriek tomu, že sa nestotožňujem s vonkajším dianím, je v ňom pokoj, ticho, jasno a sviežo. Atmosféra sa zmenila vo chvíli, keď som pochopila, že ak sa budem snažiť za každú cenu realizovať stereotypnú predstavu o Vianociach, budem nešťastná. Lebo tam vonku nie je svet, aký si pamätám z minulosti.
Myšlienkové stereotypy nám ubližujú a kontraproduktívne pôsobia vtedy, keď si neuvedomujeme, že už nefungujú. Sú ako kvapky oleja, ktorý sa ani za svet nechce zmiešať s vodou a splynúť s ňou.
Aby však nedošlo k nedorozumeniu: nepoprela som tohtoročné Vianoce ako také. Iba som prijala veci, ktoré nedokážem zmeniť. Prestala som bojovať s tým, čo je tam vonku. A prestala som sa báť.
Nie som odtrhnutá od reality, ako by sa ti mohlo zdať. Rozhodla som sa, že nebudem obeťou. Obeťou systému, chaosu, zmätku, netolerancie, nevraživosti a nenávisti. Snažím sa zaujať taký postoj, aby mi nič z toho neubližovalo. Vtedy som vnútorne silná a pomáha to nielen mne, ale aj mojim najbližším.
Žiadna negatívna emócia by mi nepomohla a nič by sa ňou nezmenilo. Takže nie som za dverami mojej mysle nervózna preto, lebo nemám nakúpené také darčeky, aké som pôvodne chcela. Nie som naštvaná, ak sa nedostanem na miesta, kam som zvykla pred Vianocami chodiť. Nebudem si zúfať, ak sa mi nepodarí sadnúť si k sviatočnému stolu s tými, s ktorými som bola po minulé roky.
Ak sa však s mojimi milovanými stretnem, budem šťastná. Nebudem otvárať témy, na ktoré máme odlišný názor, a nebudem im prezentovať ten svoj. Budem prežívať prítomnosť tak naplno, akoby budúcnosť neexistovala. Ona vlastne neexistuje. Ani minulosť. Nikdy nie je včera a nie je ani zajtra. Vždy je len teraz a tu.
Vnútorný pokoj a rovnováha sú mojimi zbraňami. Sú silnejšie, než si vieš predstaviť. Nech už sa vonku deje čokoľvek, pomáhajú mi udržať si zdravú hrdosť, ľudskú dôstojnosť a zdravý rozum. Vďaka tomu mám sviežu myseľ, dokážem sa rýchlo zorientovať v akejkoľvek situácii a správne na ňu reagovať. Tak, aby to bolo dobré pre mňa i pre ostatných.
Na začiatku som ti povedala: podaj mi ruku, zavri oči a skoč. Prečo by si to mal urobiť, keď ma nepoznáš? Jasné, chápem. Na niečo také sa podujmeme len vtedy, ak tomu druhému absolútne dôverujeme! Navyše teraz kráčame po visutom moste, ktorý je veľmi nestabilný. Pod nami je hlboká priepasť a nad hlavami máme čistú oblohu. No ja ti aj tak znova hovorím: podaj mi ruku, zavri oči a skoč.
Dôveruj mi. Na mňa sa môžeš spoľahnúť. Ja som totiž jediný pevný bod v celom vesmíre. Som zdroj tvojej sily a energie. Som súcno, ktoré sa pod ťarchou okolností nikdy nemení. Lebo nie som vonku. Som za dverami tvojej mysle. Sídlim presne tam, kam si na hruď položíš dlaň vždy, keď emotívne povieš: „Ja!“ Skús to. Povedz: „Ja!“ a polož si dlaň na hruď. Cítiš ma? Som tu odjakživa. Len si na mňa dávno zabudol.
Nehľadaj ma vonku. Tam nájdeš len krátkodobé, pominuteľné náhrady. Máš ma na dosah ruky. Vo svojom vnútri.
Ak začneš strácať silu a bude sa to prejavovať tak, že ťa prepadne strach, zlá nálada alebo negatívne či rušivé emócie, vráť sa do svojho stredu. Tam ma nájdeš vždy.
Buď šťastný a veselý vo svojom vnútri a potom budeš mať také aj Vianoce: šťastné a veselé.
PS: pre túto chvíľu bude celkom stačiť, ak budeš spokojný.
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová