Komunikácia je prirodzenou súčasťou nášho života. Netvorí ju však len hovorené slovo, čiže verbálna komunikácia. Jej veľkou časťou je aj neverbálna komunikácia. Poďme si v nasledujúcich riadkoch tento pojem priblížiť.
Neverbálna komunikácia tvorí až 80 % z našej celkovej komunikácie. Vedeli ste, že aj úsmevy či podania rúk sú jej začiatkom? Existuje niekoľko spôsobov, akými sa informácie neverbálne prenášajú medzi ľuďmi:
mimika – výraz tváre,
pohľady – očný kontakt,
zvuková stránka reči – intonácia,
proxemika – blízkosť, diaľka,
gestika – gestá,
haptika – dotyky,
kinezika – pohyby,
posturika – postoj tela.
Mimika
Z našej tváre je možné odpozorovať, ako sa počas komunikácie cítime. V podstate ide o aktivitu tvárového svalstva. Prostredníctvom mimických svalov je možné vytvoriť viac než tisíc výrazov. Naša tvár odráža emocionálne stavy a poskytuje komunikačnému partnerovi spätnú väzbu. Na tvári môžeme vidieť predovšetkým sedem primárnych emócií a ich protikladov tak, ako ich definovali P. Ekman, W. V. Friesen a P. Ellsworth (1982). Sú to:
šťastie – nešťastie,
prekvapenie – splnené očakávanie,
strach – pocity istoty,
radosť – smútok,
pokoj – rozčúlenie,
spokojnosť – nespokojnosť,
záujem – nezáujem.
Na tvári človeka však nemusíme pozorovať len emócie. Mimikou tiež oznamujeme rôzne kultúrne gestá či inštrumentálne pohyby.
Zdroj: https://algorithmia.com/blog/introduction-to-emotion-recognition
Pohľady
Očný kontakt je jeden z najdôležitejších prejavov, ktorý pri komunikácii používame. Podľa štatistík ľudia počas rozhovoru využívajú 30 – 60 % celkového času na očné kontakty. Dôležitá je tiež dĺžka pohľadu. Vyjadruje totiž mieru záujmu o hovoriaceho. Zjavné predlžovanie očného kontaktu môžeme vnímať ako zasahovanie do našej intímnej zóny a máme tendenciu takémuto pohľadu unikať. Naopak, nedostatok zrakového kontaktu niekedy svedčí o plachosti či neistote hovoriaceho.
Pri neverbálnej komunikácii je vhodné všímať si aj odvracanie pohľadu. Zvyčajne to znamená rezignáciu z rozhovoru, prípadne fakt, že osoba, ktorá vedie dialóg, je neúprimná a snaží sa pred nami niečo skryť. Výnimkou sú osoby s poruchou autistického spektra, ktoré očný kontakt mnohokrát udržať nedokážu. Pohľady môžeme klasifikovať podľa ich funkcie v komunikácii na:
negatívne pohľady (vyvolávajúce napätie):
spýtavý, udivený, začudovaný, hodnotiaci, upretý, nepokojný, rozporuplný, nejednoznačný, pohŕdavý, váhavý, neistý, falošný, arogantný, potmehúdsky, skúmavý, koketný, pichľavý, prenikavý,
pozitívne pohľady:
pohľad detských očí, pohľad stareckých očí, pohladiť očami, láskavý, dobrácky, bystrý, čulý, smelý, ohľaduplný, taktný, chápavý, hypnotizujúci (Agnes Optik, 2021).
Zvuková stránka reči
Určitý obraz o hovoriacom si môžeme čiastočne utvoriť aj na základe hlasového prejavu. Hlasitosť reči závisí napríklad od intenzity hlasu. Človek väčšinou prispôsobuje hlasitosť práve obsahu reči. Zvukové prejavy môžu poukázať na temperament, inteligenciu, charakter či momentálnu náladu hovoriaceho. Pomocou artikulácie a intonácie reči sa dajú vyjadriť desaťtisíce významov, prejavujúcich stupne radosti, pokoja, nadšenia, ale aj hnevu.
Zvuková zložka reči je teda citlivým výrazovým prostriedkom, je nositeľom vzťahu hovoriaceho k partnerovi, k predmetu rozhovoru, vyjadrením duševného stavu hovoriaceho. Hlas vypovedá o momentálnom psychickom stave hovoriaceho, prípadných zdravotných problémoch, ale aj o nezáujme o konverzáciu. Na komunikáciu má vplyv tiež farba hlasu, ktorá je daná geneticky.
Dôležité je tiež vnímať tempo reči, ktoré ovplyvňuje našu výslovnosť a následne presnosť a zrozumiteľnosť obsahu rozhovoru. Akákoľvek zmena tempa reči slúži na zvýraznenie alebo upozornenie. Ľudia, ktorí hovoria rýchlo, sa na jednej strane považujú za čulejších a pohyblivejších, no na druhej strane rýchlejšie tempo veľakrát sprevádzajú emócie ako strach, hnev, prekvapenie, šťastie alebo smútok (R. Scherer, 1974).
Proxemika
Proxemika vyjadruje blízkosť alebo diaľku od našej osobnej zóny. Deti, rodinu či priateľov k sebe pustíme blízko, a naopak, odstup si držíme od ľudí, ktorí sú nám nesympatickí, prípadne neznámi. Priestor okolo nás je možné rozdeliť na niekoľko zón:
„1. Intímna zóna – je to dotykový kontakt, to znamená, že je typická pre blízky kontakt do 30 cm (matka – dieťa, milenci, blízki priatelia), oznamujeme v nej osobné, prípadne až intímne informácie.
2. Osobná zóna – hranica vzdialenosti 40 – 80 cm pre priateľov, s cudzím človekom 45 – 120 cm (dobrý očný kontakt, podanie ruky).
3. Sociálna zóna – partneri nie sú osobne zaujatí, 120 – 360 cm (obchodné jednanie, služobný kontakt). Je to dobrý kontakt, ale je vhodné zvýšiť hlas.
4. Verejná zóna – začína pri 360 a končí približne pri 760 cm (herec, učiteľ na prednáške), vôbec nie je vhodná na osobnú, intímnu komunikáciu, nevidno na ústa ani do očí a je potrebné hovoriť hlasnejšie.“ (Homolová, 2017).
Prirodzene nám najviac prekáža narušenie intímnej a osobnej zóny, či už ide o neznámych, alebo nepríjemných ľudí.
Gestika
Za gestá môžeme považovať pohyby, ktorými sprevádzame slovné prejavy, a prevažne ide o pohyby rúk. Často ich robíme nevedome. Prirodzené pohyby rúk a prstov naznačujú, že hovoriaci je uvoľnený, dobre pripravený a pri rozhovore sa cíti komfortne. Prejav bez akýchkoľvek gest je, naopak, nudný a neprirodzený. Deti na rozdiel od dospelých väčšinou gestikulujú celým telom. Gestá možno z hľadiska funkcie deliť na:
1. autosémantické – gestá, ktoré sú vedomé, priamo vyjadrujú obsah oznámenia a sú ľahko interpretovateľné:
ukazovacie – ukážeme rukou (ten, tá, to, toto a i.),
zobrazovacie – presne znázorňujú danú vec (jazdu na koni znázorníme ako držanie uzdy a i.),
symbolické – sú abstraktnejšie, je potrebné poznať ich význam (poklepanie po čele znamená, že si blázon, a i.),
kontaktové – slúžia na nadviazanie kontaktu (kývnutie rukou).
2. synsémantické – sú to mimovoľné, zautomatizované pohyby rúk, ktoré si neuvedomujeme, nemajú žiadny význam a veľa krát ide o zlozvyky.
Treba mať na pamäti, že gestá nemusia mať vždy rovnaký význam. Kým u nás „palec hore“ značí súhlas, v Thajsku toto gesto vnímajú ako vyplazenie jazyka. Prekríženie rúk, ktorým vyjadrujeme určitý odstup, zas vo Fínsku signalizuje výzvu do bitky.
Haptika
Haptika sa zaoberá problematikou dorozumievania sa prostredníctvom dotykov. Nemusí znamenať len dotýkanie sa ľudí, ale aj vecí. Zaraďujeme sem napríklad podanie ruky, objatie, bozk, ale aj kopnutie, poštípanie a pod. Dotyková komunikácia sa realizuje hmatom, ktorý stimuluje zmyslové receptory v koži, a vďaka tomu vnímame napríklad bolesť, trasenie, teplo či chlad.
Pri dotykovom kontakte je dôležité to, aký vzťah máme ku komunikačným partnerom. Je teda pre nás samozrejmé, že čím lepšie sa poznáme, tým môžu byť dotyky intímnejšie.
O haptike však hovoríme aj vtedy, keď sa dotýkame sami seba (sebahaptika). Takéto dotyky slúžia napríklad na upokojenie alebo získanie istoty pri nervozite. Medzi najčastejšie prejavy patrí škrabanie sa vo vlasoch, šúchanie nosa, ťahanie ucha, žmolenie prstov, uchopenie rúk za chrbtom a iné.
Kinezika
Kinezika je komunikácia prostredníctvom pohybov. Predstavuje pohyby, ktoré sa viažu na spôsob chôdze, sedenia, hýbania hlavy. Pohybové prejavy môžu tiež veľa vypovedať o osobnosti hovoriaceho. Je dôležité mať ich pod kontrolou. Nie je nič horšie ako človek, ktorý pri oznamovaní nejakej informácie používa nekontrolovateľné pohyby.
Na tento druh neverbálnej komunikácie má však rozhodujúci vplyv aj psychický či zdravotný stav. Je prirodzené, že pri afekte sú pohyby intenzívnejšie. Čo sa týka zdravotného stavu, existujú ochorenia, ktoré sa okrem iného prejavujú svalovými zášklbmi alebo trhanými a nekoordinovanými pohybmi. Ide napríklad o Huntingtonovu chorobu a Tourettov syndróm. V takýchto prípadoch človek svoje pohyby ovládať nedokáže.
Posturika
Posturiku môžeme charakterizovať ako vedu o držaní tela. Poloha rúk, trupu, nôh ale aj hlavy spolu vytvárajú charakteristický súbor, ktorý poznáme pod názvom póza. Pózy nám môžu oznamovať to, čo sa medzi nami a našim komunikačným partnerom deje. Napríklad prekrížené ruky a nohy signalizujú uzavretosť a neprístupnosť osoby.
Pri komunikácii je dôležité všímať si celé telo, najmä či je v stave úplného pokoja (priamy, sebavedomý postoj), alebo nepokoja (častá zmena postoja). Je potrebné pozorne vnímať telo ako celok, pretože pózy sa neprejavujú všetky naraz. Posturika má dve kategórie:
pozitívna – súhlasná – vyjadruje pozitívny vzťah k človeku, súhlas s tým, čo hovorí,
negatívna – nesúhlasná – keď nesúhlasíme, zmeníme postoj.
Často človek dokáže vyjadriť svoje pocity, myšlienky či psychický stav neverbálnym spôsobom už predtým, než začne verbálne komunikovať. Aj malé dieťa, ktoré ešte nevie rozprávať, s nami v podstate neverbálne komunikuje. Keď plače, je to pre nás signál, že niečo nie je v poriadku. Ak sa, naopak, usmieva, vieme vyhodnotiť, že je pravdepodobne spokojné.
Prostredníctvom našej reči tela tiež manifestujeme napríklad rodinné tradície, kultúrnu oblasť, z ktorej pochádzame, či zdravotný stav. Ak sa niekto naozaj necíti dobre, v prvom rade nám to dá najavo neverbálnou formou. Ak si budeme takéto prejavy u komunikačného partnera viac všímať, môže nám to pomôcť vhodne zvoliť slová a prístup pri verbálnej komunikácii.
Použité zdroje:
1. AGNES OPTIK, 2021. Očný kontakt v neverbálnej komunikácii. [online]. Zo života optiky. [cit: 2022-02-04]. Dostupné na: https://www.agnesoptik.sk
2. EKMAN, P. – FRIESEN, W. V. – ELLSWORTH, P., (1982). Research foundations. In: P. Ekman (Ed.), Emotion in the human face (2nd ed., pp. 1 – 143). New York: Cambridge University Press.
3. HOMOLOVÁ, M., 2017. Neverbálna komunikácia – Proxemika. [online]. Neverbálna komunikácia ako prostriedok na rozvoj zručnosti dieťaťa. [cit: 2022-02-04]. Dostupné na: https://komunikacia76.webnode.sk
4. SCHERER, K. R., 1974. Acoustic concomitants of emotional dimensions: Judging affect from synthesized tone sequences. In: S. Weitz (Ed.), Nonverbal communication. New York: Oxford University Press.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová