ZA DVERAMI MOJEJ MYSLE | Hľadanie posvätnosti v plynutí času

Aj tebe sa niekedy zdá, že čas plynie šialenou rýchlosťou? Len nedávno sme mali Vianoce a už sa blíži Veľká noc.

Všetko je relatívne. Aj naše vnímanie času. Čas je v skutočnosti kategória, ktorú si vymyslel človek ako barličku na to, aby sa dokázal orientovať v šedivej každodennosti. Ale zakaždým, keď je z nej vytrhnutý – keď napríklad prežíva niečo výnimočne krásne – má pocit, že sa čas zastavil. Určite si taký moment už zažil. A ak nie, tak si o tom aspoň počul.

Každý z nás veľmi dobre pozná tie nádherné pocity, ktoré zažívame počas Vianoc či iných sviatkov. Ony – tie pocity – sú dôvodom, pre ktorý sa na sviatky vždy tešíme. Zamyslel si sa nad tým niekedy trochu hlbšie? Položil si si otázku, čo ti tieto výnimočné okamihy v skutočnosti dávajú a čo sa v tebe vtedy deje? Napadlo ti, že nemusíš čakať na sviatky, aby si sa cítil povznesený a radostný? Aspoň na chvíľu?

Priveľa otázok? Odpovede sa ukrývajú za dverami mojej mysle. Práve teraz ich otváram a pozývam ťa na návštevu.

***

Výnimočnosť sviatkov spočíva vo význame daného slova, ktorý sa viaže na „posvätnosť“. A práve oná posvätnosť danej chvíle je to, čo nás zaplavuje mäkkou radosťou a napĺňa srdce tichým pokojom. V posvätnosti cítime, že je prítomné niečo, čo nás kvalitatívne presahuje. A keďže nás to pre-sahuje, nedokážeme si na to siahnuť. Nevieme to racionálne ani hmotne uchopiť. A v tom to je!  

Sme bytosti nielen fyzické, ale aj duchovné. Škoda, že na to tak často zabúdame. Keď totiž dovolíme, aby sa nás ono duchovno dotklo, práve vtedy vyvstáva z neobmedzeného priestoru dokonalá posvätnosť chvíle. Zabúdame na všetky poučky a predpísané vzorce správania. Jednoducho sme. Hoci si to neuvedomujeme, sme uvoľnení a nechávame veci, nech sa dejú. Neanalyzujeme. Sme teraz a tu.  

Preto sa cítime naplnení, povznesení, radostní. Lebo všetko ostatné sme pustili. Žijeme prítomným okamihom. Naše zmysly sú v pozore. Len si spomeň na Štedrý večer: všetky tie vône (čuch), krásna hudba alebo koledy (sluch), vyzdobená izba a vianočný stromček (zrak), objatia a pohladenia milovaných (hmat). Všetky zmysly sú nabudené a naše telo nám cez ne sprostredkováva nádherné vnemy. Sú ako pestrofarebná voňavá kytica vložená do vázy nášho tela. Keby vo váze nebola voda, kvety by rýchlo zhynuli. Tou vodou je naša duchovná podstata. Je platformou, ktorá nám poskytuje priestor na rozlet. Je miestom, kde sme slobodní bez ohľadu na obmedzenia vonkajšieho sveta. Je živnou pôdou pre náš osobný rast a je zároveň tým, čo tú pôdu vyživuje.

***

Pred sviatkami sme tak akosi dopredu nastavení na to pekné, čo nás čaká. Preto sme tomu naklonení, otvorení a vnímaví. Vďaka tejto otvorenosti a vnímavosti sa dokážeme ukotviť v zázraku danej chvíle.

Zázrak, alebo za-zrak, je niečo, čo je za naším zrakom, teda to nevidíme. To však neznamená, že to neexistuje. Nemusím to vidieť, no o to intenzívnejšie to môžem precítiť. Dotýka sa ma to v hĺbke mojej duše. Tam, kde je most, po ktorom prechádzam do krajiny vlastného duchovna. A čo v nej nachádzam? Samu seba. Svoj stred. Jediný pevný bod v celom vesmíre. Zdroj mojej sily, múdrosti a poznania. Poznania samej seba. A cez toto poznanie potom spoznávam vonkajší svet a ľudí v ňom.

Tu sme sa dostali k podstate toho, prečo sme cez sviatky takí spokojní, radostní a naplnení. Lebo sme sa spojili sami so sebou. Vrátili sme sa k sebe a vtedy sa nám otvorila cesta k tým druhým. Určite to poznáš. Sú to tie chvíle, keď sme k ľuďom pozornejší, milší, ústretovejší a vnímavejší k ich potrebám.

***

Prečo hľadať posvätnosť v plynutí času? Ak nechceme, aby nám život pretiekol pomedzi prsty, mali by sme sa pri každej príležitosti, ktorá sa nám ponúkne, vzoprieť každodennej šedivosti a prežiť naplno to, čo je teraz a tu. Nájsť posvätnosť chvíle a prežiť zázrak daného okamihu. Nemusí to trvať dlho. Obyčajné minúty alebo sekundy stačia na to, aby sme aspoň na chvíľu našli seba, svoju podstatu a vzali si z priestoru všetko to, čo som ti už popísala.

foto: Milan Štefánik | @jimi_photographer

Za posvätnosťou sa môžeš načiahnuť kedykoľvek.

***

Kráčaš nočnou ulicou. Je jasno a obloha je posiata hviezdami. Zastav sa, zdvihni hlavu a pozri sa hore. Vypni v mysli všetko, čo ti práve šrotovalo v hlave, a precíť tú nádheru. Vnímaj nekonečnosť vesmíru. Uvoľni sa a uvedom si, aký si v porovnaní s tou nezmernou veľkosťou maličký. Hoci si teraz pripadáš nepatrný, nie si zbytočný. Si jedinečný, krásny a vo svojej podstate, vo svojom strede, dokonalý. Spomeň si na Kanta: „Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ To si ty! Teraz a tu. Cítiš, ako ťa to všetko zázračne presahuje? Načiahni sa a uchop posvätnosť tejto chvíle. Buď opatrný a zaobchádzaj s ňou jemne. Hoci je silná, je nesmierne krehká. A prchavá. Je len na tebe, ako s ňou naložíš, ako dlho si ju uchováš a čo si z nej odnesieš.

Posvätnosť chvíle nájdeš aj v situácii, keď ti niekto povie, že ťa má rád. Keď sa na teba usmeje. Keď sa k tebe správa milo. Keď si večer líhaš do postele, zhasínaš svetlo a ďakuješ za to, že máš strechu nad hlavou a je ti teplo, aj keď je vonku zima. Keď sa ráno zobúdzaš zdravý a pri sile. Ale aj vtedy, keď si chorý, smutný alebo utrápený. Lebo všetko je dočasné, a keď to zlé pominie, dokážeš oceniť a vážiť si zdravie a život. Najprv svoj a potom aj tých druhých.

***

Dvere mojej mysle sa pomaly zatvárajú. Ďakujem za návštevu. Teraz je to už len na tebe. Ak chceš, tak choď a hľadaj. Hľadanie posvätnosti v plynutí času je osviežujúce, ozdravujúce, potešujúce a naplňujúce. Prináša nám do života čistú radosť, nepodmienečnú lásku, múdrosť a súcit. Tak veľa šťastia!

Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka