Rodičia deti učia, že kradnúť sa nemá a potom otec zrazu synovi prikáže, že mu má ísť pomôcť z auta vykladať ukradnuté tehly. O neklamaní každý z nás v detstve počúval hotové eposy. No a potom zvoní na stole mobil, mama vraví otcovi, že volá šéf, a on s vystrašenou tvárou záporne máva rukou, „nie som doma!“. Mama zdvihne hovor a oznamuje, že „manžel práve odišiel k susedovi, zabudol si telefón na stole“ a zdvorilo s úsmevom na perách sa pýta, či má niečo odkázať. Zmätený tínedžer stojí bokom a v duchu si vraví: „Aha, takže klamať sa nemá, ale občas sa môže.“ Najlepšia výchova je príkladom. Môže padnúť aj tisíc výchovných viet, ktoré hravo premaže jeden zlý príklad. Napísať niečo k výchove? Žite pekný život a deti to prevezmú, nemusíte čítať ani jednu knihu o výchove.
Horšie je to však s procesmi, ktoré sa dejú na hlbšej úrovni. Predstavte si hádku rodičov, ktorí kričia na seba. Dieťa sa cíti ohrozené, veď každá čerstvo narodená duša je citlivá na zmeny energií v priestore. Chce sa uistiť, a tak sa pýta mamy: „Mami, ty sa hneváš na ocka?“ Mama, dopečený produkt Matrixu, už má v sebe dokonale vložené zahmlievacie mechanizmy, chce všetko ututlať: „Nehnevám sa na neho!“ Vyzerá však unavená a napajedená, niečo tu nesedí. Dieťa je zmätené ešte väčšmi, sonduje ďalej, chce sa uistiť, či jeho pocity boli nesprávne: „Počula som, ako na neho kričíš…“ Na to ho matka nahnevane zahriakne: „Ak sa ma neprestaneš takto vypytovať, tak začnem byť nahnevaná, a to kvôli tebe!!!“ Dieťa pocíti strach, zmätok, hnev, vinu aj sebavinu. Práve mu bolo povedané, že jeho pocity sú chybné. Nejde mu to z hlavy von: „Ak mama neklame, odkiaľ sa vo mne nabral strach?“ Je nútené sa rozhodnúť: buď sú jeho vnemy správne a rodičia klamú, alebo to, čo vidí, počuje a myslí si, je mylné. To je začiatok bojkotovania vlastných pocitov, dôverovania samému sebe. Nastáva vnútorný nesúlad, čo sa, samozrejme, nemôže zaobísť bez následkov v citovej oblasti a neskorších vzťahoch.
Ak sa rodičia hádajú, zostáva im na dieťa málo času. Nevraviac o tom, že k nemu potom pristupujú rozladení. Dieťa dokonale načítava vnútorné naladenie hocikoho, kto k nemu prichádza. Malé dieťa až tak nedôveruje cudzím, nechce si spáliť svoje citlivé obvody, až mu ich nakoniec rozorvú vlastní rodičia. Tak sa formujú dospelí ľudia, ktorí nevedia, či môžu dôverovať láske, prijímať ju, až sa cítia lásky nehodní. Vnímanie pocitov majú naruby, emócií sa boja, polovičku z nich nazvú zlými a rozhodnú sa ich nevnímať. Prípadne sa nastavia neprejavovať nijaké emócie. Keď príde žena v strednom veku mužovi na milenku, v stave záverečného zúfalstva to už po mnohých zraneniach nechá radšej tak. Oddelia si spálne, nestará sa, kam jej muž po nociach chodí. Nechce to vedieť, lebo vie, že by pravdu možno neuniesla. Žije v opare, že čo nahlas nevysloví, to neexistuje a nemôže ani ublížiť. Nevidí realitu, skutočnosti, ktoré sú očividné všetkým nezúčastneným, radšej volí izoláciu.
Uveďme príklad, lebo jeden príbeh je lepší ako sto teórií. Manžel nebýval v noci doma, chodil za milenkou. Matka sa rozhodla, že dieťa ochráni klamstvami, že „otec veľa pracuje, aby mali z čoho ako rodina žiť“. V rodine nastáva nestabilita a ona sa bojí straty bezpečia v dieťati. Avšak jedine pravda vyslovená nestranne, racionálne a bez manipulácií oslobodzuje. Vety, ktoré nie sú využité na pošpinenie druhého a opisu seba ako obete, by dieťaťu dovolili reálne prežiť seba, svoju skutočnú reakciu sklamania, hanby, hnevu či súcitu. Ak je mocný rodič a svojím prístupom k životu ukazuje dieťaťu, že nepríjemné informácie prichádzajú, ale je len na samotnom človeku, ako im bude čeliť, zdokonaľuje sa aj dieťa v sebaobrane proti bolesti. „Milá Peťka, ocino si našiel inú tetu. Asi ma už neľúbi, chodí teraz za ňou. Ale nemaj strach, všetko bude dobré, zvládneme to. Ocino ťa má rád, neprídeš o neho.“
Zastieraním skutočností dieťa stráca možnosť prežiť realitu bytia. Pri pravde je mu dovolené precítiť situáciu i svoju reakciu, spoznať sa, zosilnieť a naučiť sa tak slobodne neskôr rozhodovať o svojom živote.
Len rodič, ktorý sám nedisponuje dostatočne silnou psychikou a technológiami na spracovanie ťažších životných situácií, rozoberá s dieťaťom problémy, ktoré sú ešte nevhodné pre detskú psychiku. Rieši s ním napríklad otázky disfunkčného vzťahu s jeho otcom, ako sa správať k nemu alebo sa nebodaj dieťaťa pýta, či sa má s otcom rozísť a pod. Týmto spôsobom zaťažuje detské vnútro vecami, ktoré ešte nie je schopné pochopiť a uniesť. Vnúti tak potomkovi prebrať časť napätia plynúceho z nefungujúceho vzťahu alebo niesť časť zodpovednosti za vážne rozhodnutie, akým je rozchod. Dieťa nechce a nevie rozhodovať o veciach, ktoré sú preň neznáme, a dokonca silne ohrozujúce. Chce cítiť istotu, bezpečie, túži po láske a záujme rodičov. Ak sa mu to nedostáva, duša vo svojej záchrane zmení optiku, prestane vidieť realitu a stvorí si vlastnú ilúziu. Do sveta vchádza zmätený človek…
Autor: Pavel „Hirax“ Baričák
Článok je úryvkom z knihy Pavla „Hiraxa“ Baričáka Šlabikár šťastia 5., Psychický obor. Viac o knihe nájdete TU.
