AKO BYŤ KRÁSNY | 1. časť | Všímajme si krásu

Denne prejdeme okolo množstva ľudí, a keď sem-tam zdvihneme oči a venujeme im pohľad, ihneď zhodnotíme, ako divne je tento človek oblečený, že je príšerne tučný, má hlúpy účes alebo takú nepeknú tvár. No keď dostaneme príležitosť vypočuť si, ako sa rozpráva s predavačkou za pokladňou, s priateľom kráčajúcim vedľa neho alebo ako trpezlivo niečo vysvetľuje svojmu dieťaťu, pomyslíme si, že ten človek je úžasný. Zrazu si všimneme, aký má láskyplný hlas, šibalské oči alebo srdečný smiech. To, čo robí ľudí naozaj krásnymi, nie je iba ich výzor, ale najmä to, čo nosia vo svojom vnútri. Mladá žena, dokonale nalíčená, učesaná a na svojej božskej postave nesúca perfektný odev môže byť harpya – a aj keď sa na prvý pohľad zdá ako najkrajšia bytosť široko-ďaleko, po niekoľkých slovách, po jednom jej pohľade vás zamrazí a vy si poviete, že toho človeka už nikdy viac nechcete stretnúť.

Sú okolnosti, ktoré sme si tak úplne nevybrali a s ktorými sotva niečo dokážeme urobiť. Nie každý sa narodil s rozkošnou tváričkou, s metabolizmom, ktorý mu nedovolí pribrať, s donekonečna sa obnovujúcimi bunkami, vďaka ktorým nikdy nezostarne. Ale každý má vôľu, vedomie a srdce, ktorých pôsobením zo seba môže urobiť božskú bytosť, pretože skutočnú krásu nikto nedostane, tú si treba vypestovať.

foto: autorka

Každý deň chodíme do práce alebo do školy zväčša rovnakou cestou a každý deň prechádzame popod tie isté stromy, po moste nad tou istou riekou, okolo rovnakých domov, za každého počasia. Ponáhľame sa tým istým všedným chodníkom, a preto si nevšimneme kŕdeľ kačiek, ktorý sa na brehu rieky nedávno udomácnil. Ani že na holých konároch už začali rásť nové puky. Stačí sa na chvíľu prestať zaoberať samým sebou a rozhliadnuť sa, netreba ani spomaliť krok, iba pozdraviť a usmiať sa na starých známych, ktorí pre nás onedlho začnú kvitnúť. Potešiť sa pohľadom na kúpajúcich sa káčerov. Keď dvihneme zrak zo zeme, možno prekvapene zistíme, že tá stará stavba, okolo ktorej roky prechádzame, má na svojich najvyšších poschodiach vytesané sochy. A aj to počasie, na ktoré nadávame, lebo slnko je príliš ostré, vietor prisilný alebo zase prší, môže v našich očiach získať nový charakter. Natočme tvár k hrejivému slnku, ktoré sme nevideli celú zimu, pozrime sa, ako nádherne sa vo svetle pouličných lámp trblietajú kvapky dažďa, akú úžasnú vôňu so sebou prináša vietor.

foto: autorka

Všetko okolo nás je živé a zo svojej podstaty božské. Rastliny, zvieratá, voda aj zem, jeden bez druhého nemôžu existovať a my nemôžeme existovať bez nich. Aj ten pavúk, ktorý nám nikdy neublíži, ale aj tak naňho hystericky kričíme, má na tomto svete svoj účel a má právo žiť tu. Môže ho človek zabiť iba preto, že sa mu zdá byť odporný? A čo ak je ten človek odporný inému človeku – tiež ho preto môže zabiť? A ak by sa chcel niekto dotknuto ohradiť, že nemôžem porovnávať život hmyzu so životom človeka, nech sa zamyslí nad tým, kto z nich je pre Zem užitočnejší.

Prestaňme sa zaoberať iba sebou a obzrime sa, aby sme uvideli, aký je svet okolo nás nádherný. Sadnime si na lavičku a chvíľu počúvajme čvirikanie vtákov, sledujme oblaky, ako sa ženú oblohou, pozrime sa na pavúčika a obdivujme, ako sa s takým krehkým telíčkom dokáže statočne predierať vysokou trávou. Uvoľní to naše napäté nervy a naplní naše srdcia láskou ku všetkému živému. A potom si uvedomíme, že hľadíme na život s úsmevom, že prijímame jeho krásu a vďaka tomu sa sami stávame krásnymi.

Autorka: Mgr. Andrea Jurčová