Seniori alebo Spomienky na budúcnosť

Známy mi rozprával príhodu, ktorej bol svedkom počas testovania na covid v ich obci. Čakal na ihrisku na výsledok, zdravotnícky tím totiž vykonával potrebné úkony z okna šatne miestneho futbalového klubu. Zdravotníčka, ktorá robila výtery, sa vyklonila a na celý priestor začala hlasno komentovať staršiu pani, ktorá sa v tej chvíli postavila do radu: „Aká krásna babička! Koľko máte rokov? A to ste prišli sama? Aká ste čiperná! Máte ešte muža alebo vám zomrel? Pozrite sa na ňu, aká je zlatá! Jeeej, ona má 84 rokov! No teda! Kedy vám zomrel muž? Čo mu bolo? No páni! Je zlatá, však?“ Záplava hlasitých komentárov v štýle ňu-ňu-ňu, ako keď sa bavíme s roztomilým šteniatkom, pokračovala, kým bola staršia pani v dohľade. Známy mi povedal, že to bolo trápne, a podľa jej reakcií jej to nebolo dvakrát príjemné. Zato zdravotníčky sa na jej účet „úprimne“ bavili a vôbec im nenapadlo, že je to nevhodné.

Možno si teraz poviete, že to bolo neškodné, veď sa im tá babička páčila a jej prítomnosť bola v ich celodennej rutinnej činnosti príjemným spestrením. Ale za akú cenu? Ako sa asi cítila? Čo sa jej v tej chvíli prehnalo hlavou? Prečo sa nebránila?

Odpoviem postupne:
Za akú cenu? Za cenu dôstojnosti starej dámy a rešpektu voči jej citom.
Ako sa cítila? Určite nie dobre. Predstavte si, že by sa s Vami niekto takto rozprával a dával Vám nemiestne otázky týkajúce sa Vášho súkromia pred úplne cudzími ľuďmi. Tu to bolo všeobecne tolerované, veď išlo o „takú zlatú babičku“!
Čo sa jej v tej chvíli prehnalo hlavou? To si netrúfnem odhadnúť. Ale znova sa skúsme vžiť do jej situácie. Čo by sme si v tej chvíli mysleli my?
Prečo sa nebránila? Možno na to nemala silu, lebo všetku energiu investovala do opatrnej chôdze po zľadovatených chodníkoch a teraz sa ťažko opierala o paličku. Možno je na takéto správanie zvyknutá a vo svojej rezignácii na podobné situácie už nepovažovala za potrebné akokoľvek sa ohradiť.

Deti a mladí ľudia sa takto k seniorom nesprávajú. No niektorí príslušníci strednej generácie majú často pocit, že starí ľudia sú vhodným objektom infantilných reakcií a postojov, ktoré vysielajú informáciu o tom, že druhá strana pre nich nie je rovnocenným partnerom na úrovni úcty a rešpektu, akú si udržia v komunikácii s mladšími. Tento fenomén má však aj druhú, oveľa smutnejšiu stránku. Tí, ktorí sa k seniorom správajú ako k malým deťom alebo roztomilým zvieratkám, za nich akosi automaticky rozhodujú v zásadných veciach. Na nič sa ich nepýtajú, nič im nevysvetľujú, nemajú úprimný záujem o ich názory a pocity – a to ani v súvislostiach, ktoré sa bytostne dotýkajú ich tela a celkovej kvality života.

Nikto, nech už je v akejkoľvek pozícii voči seniorom (opatrovateľky, lekári, zdravotníci, úradníci, rodinní príslušníci), nemá najmenšie právo takto k nim pristupovať! Hoci sú nevládni, unavení chorobami a životom, stále sú to bytosti, ktoré stoja o elementárnu úctu a rešpekt voči ich osobnosti, a plne si ich zaslúžia.

foto: Michal Vincent

Seniori majú svoj vlastný vnútorný svet, do ktorého sa mnohokrát vedome zamknú a nechcú dnu nikoho vpustiť. Často sa takto uzatvárajú aj preto, lebo vidia, že ľudia v ich okolí ich prestali vnímať ako osobnosti, ktorými boli predtým, než im na plecia zosadla ťarcha rokov a fyzického diskomfortu. Tento mentálny únik je pre nich obranou pred vonkajším svetom, aj pred nimi samými. Uvedomujú si totiž, že pamäť im už neslúži tak ako kedysi, že mnohým veciam tejto doby nerozumejú, niektorých situácií sa doslova desia aj preto, že už nie sú takí zruční, šikovní a obratní, keďže ich zrádza vlastné telo, a kedysi samozrejmé fyzické zručnosti ich opúšťajú alebo už dávno opustili.

Pre mnohých seniorov sú chvíle, akú mi opísal známy, jedinou príležitosťou na komunikáciu s mladšími, a sú to jediné situácie, keď o nich niekto prejavuje záujem – hoci spôsobom, ktorý je nedôstojný a ponižujúci. A možno práve preto sa spomínaná pani nebránila, hoci na nej bolo vidieť, že ju to uvádza do rozpakov.

Aj my raz budeme starí. Budeme slabí, nevládni, nešikovní, zábudliví, zmätení. Budeme znechutení z chorôb a vlastnej bezradnosti. Ale stále to budeme MY! V zmenenom tele s výrazne obmedzenými fyzickými možnosťami bude stále prítomné to JA, ktoré vnímame v tejto chvíli. Pri najbližšom kontakte so seniormi si na to spomeňme. Bude to – paradoxne – spomienka na vlastnú budúcnosť, ktorá nám pomôže vcítiť sa do prežívania starého človeka, s ktorým prídeme do kontaktu. Otvorí nám to oči a uvidíme, čo sme si predtým nikdy nevšimli – iskričku radosti a nádej v očiach seniorov.

Spomienky na budúcnosť nám teraz a tu pomôžu vnímať starého človeka ako rovnocenného partnera, ako plnohodnotnú ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži našu úctu a dôstojný dialóg bez skĺzavania k postojom, ktoré seniorov degradujú na úroveň niekoho, kto ničomu nerozumie, je bez vlastného úsudku, nemá na veci svoj názor a preto zaňho treba rozhodovať ako za malé dieťa a rovnako tak mu všetko vysvetľovať – alebo prípadne nevysvetľovať vôbec nič.

Pristupujme k seniorom s láskou, bez ohľadu na situáciu a ich mentálne či fyzické zdravie. Láska nám našepká, ako sa k nim máme správať, a s jej pomocou to bude ľahšie pre obe strany. Spomeňme si na budúcnosť: ak nám v nej niekto spontánne ponúkne lásku v každodenných kontaktoch, s radosťou ju budeme svetu vracať. Len ona nám potom pomôže dôstojne prekonať všetky obmedzenia, ktoré nám prinesie staroba. 

Spomínajme na budúcnosť.

Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka

foto v záhlaví článku: Michal Vincent