Ak nepomáha štát, pomôžme si sami alebo Zmena sa začína od nás

Má rád výzvy a je otvorený zmenám. Obdivuje jedinečnosť vo všetkých jej podobách. Snaží sa neobmedzovať myseľ na jedinú vec. Je totiž presvedčený o tom, že takýmto nastavením človek komplikuje okolité dianie, pretože mu unikajú dôležité súvislosti. Na moje otázky odpovedá kultivovane, rozvážne, plynule, s pochopením a so zdravým sebavedomím. Priestor je počas nášho stretnutia naplnený pokojom, otvorenosťou a priateľskou atmosférou.

Juraj Veverka vyštudoval Technickú fakultu SPU v Nitre a následne študoval na Ústave súdneho inžinierstva v Žiline. Vo svojich aktivitách pre verejnosť začínal ako autor blogu: Juraj Veverka. Cítil, že isté informácie si nechce nechať pre seba. Motivovala ho túžba ukázať ľuďom aj „… druhú stranu mince. Celá pravda nie je len v tom, čo vám predložia médiá, a už vôbec nie vtedy, keď si ich niekto zaplatí.“ Chcel dať – a dodnes to tak robí – ľuďom na výber bez toho, že by ich o niečom presviedčal. Plne totiž rešpektuje slobodnú vôľu každého človeka.

O tradičných hodnotách

Povedomie o tradičných hodnotách sa v ňom ukotvilo vďaka jeho rodičom: „Videl som to na ich správaní a to, čo sa mi páčilo, som od nich vedome prevzal.“ Odmalička si zakladá na tom, že ak niečo sľúbi, tak slovo dodrží. Už ako 13-ročný chalan bol vnútorne nastavený tak, že musí prebrať zodpovednosť za to, čo robí, a ak chce niečo dosiahnuť či splniť si sen, musí sa o to pričiniť osobne. A tak si na svoj vytúžený horský bicykel zarobil sám.  

Má hlbokú úctu k seniorom: „Položili základy tejto spoločnosti a systému, v ktorom žijeme. Sú to ľudia, ktorí mali vlastný názor, čo nie je v súčasnosti také bežné. Okrem toho boli zruční.“ Rovnako si váži ľudí, s ktorými pracuje: „Vždy som bol lojálny aj k svojim bývalým zamestnávateľom a kolegom. Keď si niečo myslím, poviem to vždy otvorene, pri jednom stole. A tam to končí. Najlepšia pravda je pravda do očí. Úprimnosť je liek. Ak to niekto nedokáže prijať, je to jeho problém. Osobne by som nerád trpel len preto, že niekto ku mne nie je úprimný. Brzdí ma to totiž na ceste životom. Úprimnosť je niekedy bolestivá, ale otvára nám ďalšie dvere a ponúka príležitosti, ktoré za nimi čakajú.“

Pokoru vnímam ako vďaku za zdravie a všetky veci, ktoré sa mi dejú. Aj za to, čo dosiahnem sám. Človek sa k nej dostane napríklad vtedy, keď začne mať zdravotné problémy. Alebo keď si uletí.“ Pod úletom myslí to, že ak dosiahneme stav materiálneho nadbytku, môžeme stratiť kontrolu nad sebou a nad vlastnými hodnotami. „Vtedy berieme veci okolo seba ako samozrejmosť. Ale to nie je pravda. Nič nie je samozrejmé. Samozrejmý je jedine tento okamih, ktorý je teraz a tu. Ale zajtrajšok už samozrejmosťou nie je.“ Z nepríjemných vecí, ktoré zažil, sa poučil a využil ich ako odrazový mostík v ďalšom osobnom rozvoji: „Ďakujem sám sebe, že zvládam aj nepríjemné skúsenosti, ktoré ma učia.“ Vďaka úzko súvisí s pokorou, preto sa v rozhovore vraciame k nej: „Niektorí ľudia si myslia, že pokorný človek je skromný človek. No podľa mňa každý človek na tejto Zemi môže mať to, o čom sníva. Ak máme nejaké mantinely, sú dané naším vlastným rozumom. Takže pokora nie je o tom, že si so sklonenou hlavou poviem: Ja si to nezaslúžim, nemôžem to mať. Každý si zaslúži presne to, čo chce. Nesmieme to však brať ako samozrejmosť. Mali by sme prejavovať vďaku za to, že sme tu a že sme súčasťou vyššieho plánu.“

O pokore ako prijatí

V rozhovore pokračujeme témou, ktorá je v našom živote veľmi často prítomná a v tomto období je aktuálna viac než inokedy: situácia, v ktorej sa ocitneme nedobrovoľne a spôsobuje nám výrazný diskomfort, prípadne nás akýmkoľvek spôsobom poškodzuje. Ak nedokážeme okolnosti zmeniť ani zo situácie odísť, ako sa to dá s hrdosťou a bez ujmy ustáť? S Jurajom Veverkom sa zhodneme na tom, že v takýchto situáciách nastupuje pokora vo forme prijatia: „V živote som niekoľkokrát išiel hlavou proti múru. Každý krok vpred ma stál veľmi veľa energie. Kládol som to za vinu sebe, keďže som mal pocit, že nie som dosť dobrý. To však nebola pravda. Spätne si uvedomujem, že som tú situáciu zjavne nechápal správne.“ Vtedy sa prestal vyčerpávať márnym bojom a nechal veci, nech sa dejú: „V tej chvíli som mal pocit, akoby som sa rozpustil. Akoby som bol na nafukovačke v prúde rieky a povedal som si: Veď ma. To, kam ma odvedieš, bude v tomto okamihu to najsprávnejšie miesto. Do mesiaca sa všetko uvoľnilo a prišli také príležitosti, o ktorých rozum dovtedy vôbec neuvažoval, blokoval sa a nechcel ich vidieť. Lebo bol upriamený len na jednu jedinú vec.“

Dnes už vie, že nemá zmysel zaoberať sa okolnosťami, ktoré neovplyvní. Nedovolí, aby ho ovládli rušivé emócie len preto, lebo nedokáže zmeniť správanie iného človeka alebo čelí situácii, nad ktorou nemá kontrolu. Lebo v opačnom prípade: „… jediný, kto na to doplatí, som ja sám. Všetkým ostatným je to ukradnuté. To, čo môžem zmeniť, je môj uhol pohľadu na veci okolo nás. Ak mi niekto povie, že mu je ubližované, tak je to preto, lebo sám prevzal rolu obete.“ Juraj Veverka vidí takýchto obetí v súčasnosti okolo seba veľmi veľa a hovorí, že ony samotné sa prejavujú útokmi a nenávisťou. Snaží sa ich motivovať k vnútornej zmene, lebo zmena vo svete sa odvíja od nás, začína sa v nás: „Svet je nastavený podľa toho, ako ho vnímame. Keď sa zobudíme nahnevaní, svet vôkol nás je rovnako nahnevaný: stretneme človeka, ktorý nám nedá na križovatke prednosť, iný na nás zatrúbi, ďalší nás pošle ktoviekam…. Šéf nám vynadá, lebo minútu meškáme. My sa v tom utápame, analyzujeme to, a tak si pod sebou pílime konár.“

Juraj Veverka a jeho dar pre nitrianske materské škôlky

O dobre aj zle, ktoré tu budú stále, bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie

Juraj Veverka považuje za dôležité, aby sme na veci dobré aj zlé – ktoré sú preňho relatívnym pojmom – neupriamovali zbytočne pozornosť: „Viem, čo sa aktuálne deje, vnímam situáciu, ktorá tu je, ale nenechám sa ňou ovplyvňovať.“ Na moju otázku, či sa mu vždy darí nepodliehať okolnostiam, ktoré mu nerobia dobre, odpovedá úprimne a bez zaváhania: „Samozrejme, že nie.“ Opisuje mi chvíle, v ktorých sa dostáva do stresu. Napríklad vtedy, keď ho jeho čitatelia nepochopia a na sociálnej sieti naňho útočia pravdou a názorom, ktoré nie sú ich vlastné, ale prevzaté, a mnohí z nich sa ukrývajú za anonymný profil bez identity: „Niekedy sú to možno účeloví hráči, ktorí sa ma snažia zdiskreditovať a vyhodiť z komfortu.“ Dnes už s nimi nejde do verbálneho konfliktu a snaží sa udržať si nadhľad. Stojí si za tým, čo píše, a publikuje tak, aby si svoje postoje dokázal obhájiť.

O mentálnej obranyschopnosti

Vďaka predošlým zlým skúsenostiam sa poučil a verbálne útoky už neberie osobne. Hovorí, že ak je stotožnený sám so sebou a s tým, čo robí, tak iný človek, ktorý nepozná jeho pohnútky, ho nemôže súdiť. Zároveň dodáva, že sa nedá vyhovieť všetkým a upozorňuje na potrebu „… dobrej obranyschopnosti. Vtedy som plný energie, dobre vyspatý a nie som ovplyvnený negatívnymi vecami.“ Človek je podľa neho náchylnejší podliehať vonkajším vplyvom, ak sa napríklad nevyspí dobre, zle sa naje, dostane sa do situácie, ktorá ho naštrbí, a v podvedomí ho to „odzbrojí“. Potom si povie, že to vydrží „… jeden deň, druhý, tretí… Po týždni je tlak taký silný, že sa to už nedá zvládnuť. Stalo sa mi to v januári. Vtedy som na dva týždne vypol sociálne siete a zobral som do rúk motivačnú literatúru, ktorá mi poskytla iný uhol pohľadu, taký, aký som v tej chvíli potreboval. Trvalo mi štyri dni, kým som si zresetoval hlavu a prestal som vnímať to, v čom som bol zamotaný.“

O sile myšlienky  

„Myšlienka ja základom všetkého. Je základom ďalšieho dňa. Je základom nášho ďalšieho kroku. Kiež by nás na základnej škole učili o tom, aká je myšlienka veľmi silná! Záleží na tom, ako je racionálne ovplyvňovaná, do akej miery jej veríme, ako ju spochybňujeme a ako do nej zasahuje strach. Všetko materiálne, čo som nadobudol, bolo odrazom mojich myšlienok a toho, ako som sa na to sústredil.“

S tichou radosťou počúvam, ako mi Juraj ďalej hovorí o tom, že našu myseľ vieme a môžeme ovplyvňovať do takej miery, aby sme neboli jej otrokmi alebo obeťami vlastných strachov. Ale naša neukotvenosť v tom, čo sa deje práve teraz a tu, každodenná rutina, pracovné stereotypy a spoločnosť nás sťahujú do polohy, v ktorej nie sme sami sebou.

Pokračuje: „Dávam si veľký pozor, aby som si bol vždy vedomý sám seba. Stáva sa, že prepadneme jednej veci a mantinely nášho života sa zúžia tak, že sa ocitneme v jednosmerke, na oboch stranách sú zvodidlá a my vidíme už len tunel.“ Vedomý osobný rozvoj mu pomáha získať potrebný nadhľad a vnímať veci triezvou hlavou. „Život nie je prechádzka ružovou záhradou. Ťažké situácie nás otužujú, život nás šibe po chrbte pŕhľavou. Vďaka tomu som dnes tam, kde som. Som odolnejší voči tomu, čo by ma pred desiatimi rokmi položilo.“

dar Juraja Veverku pre seniorov dvoch nitrianskych ZSS

O tvorivosti, písaní a činoch

Juraj Veverka je tvorivý človek, ktorého písanie blogu a publikovanie príspevkov na sociálnej sieti baví. Diskusné vlákna pod jeho statusmi pripomínajú konferenčnú sálu, v ktorej sa po príhovore prednášajúceho spustí nadšená diskusia. Prítomní na danú tému reagujú, pridávajú svoje postrehy, pôvodnú myšlienku dotvárajú o vlastnú skúsenosť a osobný pohľad. Veľmi príjemne ma prekvapuje aj to, že v priestore, ktorý Juraj takto sprístupní, sa šíri atmosféra spriaznenosti, družnosti, solidarity a vzájomnej podpory. Človek je spoločenský tvor, preto sa potrebuje socializovať, a v kovidovej dobe si nedostatok interpersonálnych kontaktov kompenzuje zapájaním sa do diskusií na sociálnych sieťach. A pod príspevkami Juraja Veverku to robí kultivovane.  

prejav vďaky od seniorov ZSS Nitrava

Jeho tvorivosť ho však ženie ďalej. Od písaného slova ku skutkom. Pred časom si položil otázku: „Čo dokážem urobiť, ako môžem pomôcť ľuďom v rámci vlastného spoločenského postavenia a finančných možností? Vedel som, že nemôžem robiť unáhlené kroky. Svoj projekt som nazval: Ak nepomáha štát, pomôžme si sami, v duchu hesla: Zmena sa začína od nás. Začal som tým, že som kúpil 2000 respirátorov.“ Daroval ich učiteľkám v troch materských škôlkach, zamestnancom dvoch zariadení sociálnych služieb a obyvateľom piatich mestských častí v Nitre (Klokočina, Čermáň, Staré mesto, Chrenová, Zobor). Deťom do materských škôlok zaviezol 250 detských rúšok. Na pozadí tejto myšlienky stála jeho snaha uľahčiť ľuďom život v rámci aktuálnych nariadení. Vláda ich dodržiavanie od občanov vyžaduje, ale nedáva im nič, čím by im to uľahčila. Preto im chce aspoň takýmto spôsobom pomôcť toto obdobie preklenúť. „Teraz mám v aute 200 kusov respirátorov, ktoré pôjdem dávať do schránok na sídliskách Čermáň a Klokočina v Nitre. Nerobím to preto, aby ich ľudia nosili tam, kde nemusia, napríklad v záhrade, ale len v čas na to určený, keď pôjdu do obchodu. Či tak urobia, to závisí od ich osobnej voľby. Nemôžem zachrániť celý svet. Pôsobím v oblasti, ktorú dokážem ovplyvniť.“

Rozmýšľal, ako by mohol pomôcť seniorom v nitrianskych zariadeniach sociálnych služieb. Vedel, že nemá dostatok finančných prostriedkov na nákup vitamínových balíčkov. Keď nad tým rozmýšľal, práve jedol jablko. A tak sa zrodil nápad: „Od slovenských pestovateľov som kúpil 100 kilogramov jabĺk a 25 litrov jablkovej šťavy. Daroval som ich do zariadení Nitrava a Borinka.“ Jablkovou šťavou myslel na tých seniorov, ktorí nemôžu konzumovať jablká pre problémy s chrupom. Keď zatelefonoval jednej aj druhej pani riaditeľke, najskôr si mysleli, že si z nich robí žarty. Uverili, až keď im sľúbený dar osobne priviezol. Keď odchádzal, bol dojatý, lebo mu bolo ľúto, že im nedokáže pomôcť viac.  

Svojimi aktivitami chce ľuďom ukázať, že aj obyčajný človek, jednotlivec, môže činiť zmenu: „Keby každý v rámci vlastných možností pomohol tomu druhému, svet sa skutočne  zmení. Ale ak budeme len pozerať do monitora počítača a zalamovať rukami, nič sa nezlepší.“ Má konkrétne plány do budúcnosti, ako byť bližšie k ľuďom a reálne im pomáhať ešte viac.   

O vizualizácii snov

„Verím, že raz príde deň, keď vstúpim na pešiu zónu, ktorá bude plná ľudí. Bude tam zeleň a ľudia budú sedieť na terasách. Deti sa tam budú hrať, pravidelne sa tam budú konať koncerty, bude tam život. To všetko už teraz reálne vidím. Vidím sám seba, ako stojím na začiatku pešej zóny, usmievam sa a mám zo seba dobrý pocit, lebo to bude aj vďaka mne. Verím, že tento môj sen ma povedie na to správne miesto, kde budem môcť prispieť ku konkrétnej zmene.“

Verí, že máme na výber: „Buď sa budeme len prizerať na to, ako naše mesto upadá a ovládajú ho zahraniční investori, alebo sami niečo urobíme. Ak to neurobíme teraz, tak už nikdy v živote. Stratíme kontrolu nad svojím životom a budeme len bezducho chodiť po uliciach. Tak ako tí, ktorí si idú nakúpiť do Mlynov, najedia sa, pozrú si seriál, ráno sa zobudia a zase fungujú automaticky. To nechcem. Čím sú ľudia nevedomejší, tým sú manipulovateľnejší. Chcem, aby žili, vnímali prítomný okamih a radovali sa z toho, že sú tu.“

Teší sa na to, čo si aktuálne plánuje: „Človek však musí vedieť, čo chce. Ak to nevie on, nevie to ani vesmír.“

Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka

fotografie použité v článku sú zo súkromného archívu Juraja Veverku