Pocit zlyhania?

Byť rodičom je síce tá najkrajšia, ale zároveň najťažšia rola, ktorú nám život prinesie. Snažíme sa svoje deti vychovávať, ako najlepšie vieme, ale napriek tomu niekedy môžeme mať pocit, že nerobíme dosť. Ruku na srdce, milí rodičia, koľkí z vás si aspoň raz položili otázku: „Čo som urobil/a zle? Kde som zlyhal/a?“ Skúsme spoločne nájsť odpoveď, či sme naozaj zlyhali.

foto: autorka

V prvom rade treba povedať, že neexistuje návod na správnu výchovu. Naše deti sa „učíme vychovávať“ celý život. Skúšame, čo na nich platí, možno pri tom robíme chyby, to však neznamená, že sme zlí rodičia. Ja som tiež matka a uvedomujem si, že robím, čo môžem, no ak moje dieťa pôjde proti mojim odporúčaniam, nie je to moje zlyhanie, ale jeho rozhodnutie. Aj naše deti musia robiť chyby, aby mohli dozrieť, poučiť sa. Moji rodičia tiež nezlyhali, keď ma neochránili pred zlými rozhodnutiami, pretože to boli moje rozhodnutia. Teraz som opatrnejšia práve na základe vlastných chýb, ktoré som prežila, a nie na základe ochrany mojich rodičov.

Deti nám pred očami rastú, vyvíjajú sa, dozrievajú. Je prirodzené, že ich chceme neustále chrániť, no popri tom občas zabúdame, že aj oni potrebujú priestor. Najmä v období dospievania to možno nevnímajú ako ochranu, ale ako obmedzovanie. A tam často prichádza manifestácia v podobe „útekov pred nami rodičmi“, dochádza k nedorozumeniam a konfliktom. Väčšinou je to spôsobené generačným rozdielom vo vnímaní situácie, prípadne iným dôvodom nepochopenia sa. Niekedy stačí dať deťom priestor alebo povedať: „Verím, že si rozumný a rozhodneš sa správne.“ Naše deti totiž raz prídu do veku, keď budú chcieť začať rozhodovať o svojom živote sami. Pomáhať im je, samozrejme, v poriadku, no zároveň je potrebné dať im pocit, že veríme, že dokážu byť samostatní.

foto: autorka

Tak ako sme v živote urobili chyby my rodičia, tak isto budú v živote robiť chyby aj naše deti. Akokoľvek ich vychovávame, vedieme k správnym rozhodnutiam, môžu, no nemusia nás poslúchnuť. Ani vtedy to neznamená, že sme zlyhali alebo urobili niečo zle. Ak už naše deti urobia nesprávne rozhodnutie, my rodičia by sme mali stáť pri nich ako opora, no nemali by sme im vyčítať, že nás neposlúchli. Najlepšie sa predsa učíme na vlastných chybách, vidieť chyby u druhých nestačí. Prežívanie dôsledkov zlého rozhodnutia je totiž jedna z najúčinnejších metód na ceste k sebareflexii.

Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.