Nikdy som nebol taký šťastný, aký som dnes

Roman Hruška je spolutvorcom jedinečného projektu Obrovo – turistickej atrakcie pre rodiny s deťmi v Čutkovskej doline na Liptove. O tomto zábavnom areáli sme podrobne písali v článku „Obrovo: krajina-nekrajina, kde sa zázraky dejú nielen deťom, ale aj dospelým“, v ktorom Roman nášmu kolegovi Christopherovi Danisovi okrem iného povedal: „Deti raz vyrastú. No keď ich rodičia teraz premrhajú čas na sociálnych sieťach a mobiloch, nikto im ho už nikdy nevráti.“

Filozofia Obrova je postavená na príbehu obra Čutka, ktorý je posledným obrom karpatského typu a svoj príbytok má v Čutkovskej doline. Areál je oázou, doslova kontrastom k dnešnej dobe presýtenej technológiami a virtuálnou realitou, kedy mládež, vysedávajúca pri počítačoch, tabletoch a mobiloch, pasívne prijíma podnety, ktoré nestimulujú fantáziu a tvorivosť. Deti, ktoré navštívia Obrovo, však prežívajú rozprávku v realite a interaktívnym spôsobom participujú na Čutkovom živote. Deti Romana Hrušku majú jedinečné šťastie v tom, že ich otec ich dokázal prirodzeným a nenásilným spôsobom vtiahnuť do genia loci Obrova natoľko, že naplno prežívajú Čutkov príbeh.

Denné snívanie spojené s fantáziou pôsobí blahodarne na detskú psychiku. Prameňom tejto fantázie je objektívna realita, v tomto prípade ukotvená v artefaktoch z Čutkovho života (obria posteľ, nadrozmerný prsteň, obrove pastelky, veľká hra „Obor, nehnevaj sa“, gigantický príbor slúžiaci ako hojdačky, megapiškvorky, nadrozmerná verzia vojny lodí…). Takto stimulovanou fantáziou si dieťa pomáha a vysvetľuje mnohé javy, ktorým nerozumie. Nehovoriac o tom, že má pestrejší a bohatší život. Je to nevyhnutné pre rozumovú a citovú rovnováhu dieťaťa a v konečnom dôsledku to má harmonizujúci význam a pozitívny relaxačný účinok. Odborníci tvrdia, že dve z troch detí majú imaginárneho kamaráta. Nie je to tým, že by nevedeli nadviazať kontakt s inými deťmi alebo že by mali menšiu interakciu s rovesníkmi. Je to istý druh projekcie, v ktorej sa prejavujú rôzne aspekty osobnosti dieťaťa. Možno práve preto najmladší syn Romana Hrušku, prváčik Matej verí, že Čutko skutočne existuje.

Pre Romana Hrušku je práca v Obrove záľubou, a preto sa tam vždy teší. Pred štyrmi rokmi pracoval ako obchodný manažér vo veľkej finančnej spoločnosti. Dnes hovorí: „Odkedy sa pracovne venujem len Obrovu, vo vlastnej rodine vidím kvalitatívnu zmenu vo vzťahoch. A to vďaka tomu, že mám oveľa viac času a venujem sa rodine. Bol by som veľmi rád, keby to pochopili aj tí rodičia, ktorí trávia s deťmi málo času.“ Je presvedčený o tom, že dospelí by mali byť počas chvíľ prežívaných s deťmi plne prítomní a sústredení na to, čo sa deje teraz a tu. Mali by odložiť mobily, v zariadeniach umlčať všetky notifikácie a v hlave všetky myšlienky na prácu a starosti.

Roman má okrem pracovných povinností v Obrove, ktoré vzniklo pred ôsmimi rokmi, aj profesijné záväzky v eventovej agentúre v oblasti cestovného ruchu Liptov Active, s. r. o. Len pre ilustráciu uvádza, že v roku 2019 predstavovali školské výlety 20 % ich príjmu, pričom minulý rok klesli na nulu. Konštatuje, že pandémia ich položila na kolená, ale napriek tomu nestráca nádej. Práve naopak, s optimizmom hovorí, že tí podnikatelia, ktorí prežili, hoci s ťažkosťami alebo vďaka neplánovaným pôžičkám, budú mať lepšiu východiskovú pozíciu ako tí, ktorí skončia s predmetom podnikania a začnú sa venovať niečomu novému.

Agentúra spolu s Obrovom dokázala pred koronakrízou plnohodnotne uživiť jeho samotného i jeho obchodného partnera. Roman si aktuálne hľadá brigádu s nástupom od septembra (pozn. redakcie: rozhovor bol nahrávaný 27. júna). Uvedomuje si, že za dva letné mesiace nebude schopný zarobiť toľko, aby mohol s rodinou dôstojne prežiť zimu. Počas 13-ročného fungovania agentúry si už získali renomé a biznis majú dobre rozbehnutý. Preto sa jej nechce vzdať a do budúcnosti sa díva so zdravým optimizmom.

Pozitívny postoj k životu z neho priam vyžaruje v tom najlepšom slova zmysle. Hocikto iný by sa v jeho situácii sťažoval, reptal na nepriazeň osudu a hľadal vinníkov, na ktorých by hodil svoje emocionálne bremeno. Ale Roman má vlastný život pevne v rukách a spolieha sa len na seba, svoje schopnosti a sily. Dokáže racionálne zhodnotiť situáciu a neprepadá panike ani zúfalstvu, lebo vie, že by to ničomu neprospelo. Má prehodnotené priority a je otvorený zmene. Nehanbí sa priznať, že prežíva mimoriadne ťažké obdobie, a jeho zdravá hrdosť mu našepkáva, že hoci vonkajšie podmienky nie sú ideálne, záleží len na ňom, do akej miery ho budú limitovať. Hovorí: „Moja manželka už pre mňa nie je len osobnou oporou, ale aj finančnou podporou. Bez nej by sme to neutiahli. Keď je človek sám, tak sa uskromní. Ale ja mám tri deti, takže je to náročné. Keby moja manželka nepotiahla rodinu finančne, neviem, ako by sme vyžili.“

„Nikdy som nemal menej peňazí ako dnes, ale nikdy som nebol taký šťastný, aký som dnes.“ Pred štyrmi rokmi bol rytmus jeho života udávaný prísnou firemnou politikou veľkej finančnej spoločnosti. Pri spomienke na to obdobie hovorí: „Jediné, čo ma dnes môže zaskočiť, je smrť a finančný úrad.“ V duchu hesla čo horšie sa mi môže stať? pokračuje: „Zhorí Obrovo? Zhoreli aj väčšie veci a sú tu znovu. Všetko sa dá. Keď mi niekto povie niečo negatívne, tak sa ho spýtam: A čo sa stane? Ak nám napríklad tu, v Obrove, niečo chýba a nie je to dokonalé, čo sa stane? Budú ma niekde na námestí pranierovať? Nie! Nič sa nestane. Ak som mal kedysi náhodou meškať 5 minút, tak to bolo pre mňa nepredstaviteľné! Teraz hovorím: No a ČO sa stane, ak budeš tých 5 minút meškať?

Pokračuje úsmevnou príhodou z dovolenky v Chorvátsku pred štyrmi rokmi: „Čakali sme na jazdu v promenádnom vláčiku s odchodom o siedmej. Keď bolo sedem, hovorím Chorvátovi, ktorý mal vláčik riadiť: Je sedem hodín, už by sme mali ísť! On nato: V pohode! Počkaj, ešte prídu ďalší turisti. Bolo 7.10, nič… 7.15, nič… Už som bol nervózny a hovorím mu: 7.15! Už sme mali ísť. A on mi vraví: Veď si na dovolenke, kam sa ponáhľaš?“ Vtedy mu došlo, že má Chorvát pravdu, a keď si plne uvedomil, že sa nemá kam náhliť, uvoľnil sa a Chorvátovi povedal: „Okej, idem si teda dať na terasu pivo a deťom kúpim zmrzlinu. Keď budete pripravení, tak ma zavolaj.“

foto: Milan Štefánik | @jimi_photographer

Roman dokáže objektívne zhodnotiť a porovnať svoj predchádzajúci životný štýl s tým dnešným. Kladie si rečnícku otázku: „Za čím som sa vtedy naháňal? Zarábal som mnohonásobne viac v porovnaní s tým, koľko zarábam dnes. No nič z toho mi v podstate nezostalo. Človek zmení životný štýl a prispôsobí ho výške svojho aktuálneho príjmu. Ak má trojnásobný plat, tak má trojnásobné výdavky. Vždy som sa za niečím hnal, napríklad za novým autom. Teraz jazdím na 12-ročnom a mám ho rád. Keď sa niekto zaujíma, či ho neplánujem vymeniť, tak sa ho spýtam: Prečo? Prečo by som ho mal meniť? Veď je super! Odvezie ma všade, kam potrebujem. Pre mňa sú dôležité iné veci ako autá, majetky… Ide o to, čo mám doma! Napríklad keď sa dnes vrátim, môj syn, prváčik Maťko, mi vybehne v ústrety a vystíska ma tak, akoby som nebol doma mesiac. Aj starší, 12-ročný Hugo, ktorý je s ním teraz doma, príde a objíme ma. Načo je človeku mercedes, ak nemá toto?“

O svojej manželke hovorí s citom a láskou: „Mám krásnu ženu a máme sa veľmi radi.“ Ukáže okolo seba (pozn. redakcie: sme v Čutkovskej doline, neďaleko Obrova): „Dakedy by som sa bol potrhal za takýmito 20-ročnými pipkami, ktoré tu sú. Áno, aj dnes sa za nimi obzriem, veď som chlap! Ale čo iné mi to dievča môže dať, ako mi dáva moja manželka? Ak sa ulakomíš na chvíľkové potešenie, príď potom domov a pozri sa deťom do očí!“ Dodáva: „Peniaze, majetky a príležitosti veľmi zmenia človeka. Zlým spôsobom.“

Pred štyrmi rokmi stál na životnej križovatke. Otvorila sa mu cesta kariérneho rastu s pozíciou obchodného riaditeľa pre celé Slovensko. Priznáva, že po takejto pozícii vo veľkej spoločnosti vždy túžil. Bol vo firme úspešný, mal vynikajúce výsledky a vysoký zárobok. Ale to, čo robil, mu neprinášalo radosť. Nemal čas na rodinu, lebo pre pracovné povinnosti trávil veľa času mimo trvalého bydliska. Otvorene priznáva, že odchodom z firmy sa mu „brutálne“ zmenil život, jednoznačne však s výrazným kvalitatívnym posunom. Hovorí, že keď si to uvedomí, má z toho zimomriavky.

Čo k tomu na záver dodať? Stretnutie s Romanom Hruškom bolo pre mňa mimoriadne silným zážitkom. Cítila som sa veľmi príjemne a mala som pocit, že sa rozprávam s dlhoročným priateľom. Je to pevný, odhodlaný a vytrvalý človek. To sú podľa mňa kľúčové atribúty, ktoré sú predpokladom nielen úspešného podnikania, ale predovšetkým zdravého životného štýlu, charakterizovaného vnútornou rovnováhou, pokojom, sebaistotou, spokojnosťou a šťastím. Takýto človek si dokáže do svojho životného priestoru pritiahnuť nielen úspech, ale aj skutočných priateľov. Má láskyplný partnerský vzťah. Jeho deti sú šťastné už len tým, že majú takéhoto rodiča. Vytvára im totiž zdravé a pokojné prostredie, kde sa môžu harmonicky vyvíjať vo všetkých oblastiach. Responzívna a stabilná starostlivosť takéhoto rodiča s nerozdelenou pozornosťou vytvára pevné základy pre zdravý sociálno-emocionálny vývin dieťaťa. Deti z takéhoto prostredia majú najväčšie predpoklady na to, aby sa z nich stali samostatní a zodpovední ľudia.  

Ďakujem Romanovi Hruškovi za rozhovor. Vážim si a oceňujem jeho úprimnosť a otvorenosť. Verím, že nebudem hovoriť len za seba, ale aj za vás, milí naši čitatelia, ak mu zaželám veľa ďalšej sily, energie, múdrosti a dôvtipu. Aby jeho život i život jeho najdrahších bol aj naďalej šťastný a spokojný.

Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka