Nielen svetlo, ale i tma so sebou prináša svoje dary

Sedím na konári vysokej brezy. Pohľadom blúdim v diaľke, pozorujem, ako vietor vyzýva listy stromov do tanca, a užívam si slnečné svetlo. Po dlhých dňoch plných útrap, keď som len bezcieľne blúdil v tme, je to všetko nesmierne oslobodzujúce. Studené kvapky dažďa, ktoré mi dopadali na tvár, vystriedali hrejivé lúče Slnka. Všetko je to také vzácne, až sa cítim, akoby som to všetko videl prvýkrát. Až teraz viem, čo to naozaj znamená cítiť sa dobre. Až teraz som schopný naozaj vidieť svetlo v jeho plnej kráse. Až teraz naozaj viem, čo to znamená mať chuť jesť, piť, tancovať, žiť.

Nohy sa mi hompáľajú vysoko nad zemou a užívajú si slobodu. Rozmýšľam nad tým, čo všetko som za posledné dni prežil…

Prišlo to nečakane ako blesk z jasného neba. S hrmotom som dopadol na tvrdú zem a až neutíchajúca bolesť ma primäla otvoriť oči. Ocitol som sa na samotnom dne hlbokej studne. Jej chlad bol taký neúprosný, až sa zabáral do špiku mojich kostí.

Postavil som sa a začal som hľadať cestu von. Blúdil som v tme a vzpieral som sa osudu, nechcel som prijať situáciu, v ktorej som sa ocitol.

Dni sa vliekli a síl mi ubúdalo. Čas sa zastavil. Pri živote ma držala jedine moja viera v lepší zajtrajšok a svetlo môjho odhodlania. Po čase som však už nebol schopný urobiť žiaden krok. Nezostávalo mi nič iné, len si ľahnúť a čakať, kým nenaberiem silu.

Cítil som sa nesmierne osamelý, aj keď zhora na mňa kričalo množstvo ľudí. Z ich úst ku mne dopadali hrejivé slová plné lásky a radosti. Boli to však len malé kvapky v mori môjho utrpenia. Hodili mi záchranné koleso, no ja som už nemal síl sa ho chytiť. Všetko na mňa doľahlo a začal som strácať vieru, že sa mi odtiaľ vôbec niekedy podarí dostať.

Tma vôkol mňa zhustla ešte viac a ja som sa ocitol vo víre myšlienok, ktoré ma vyciciavali ako nenásytný upír. Silno žiariace svetlo tryskajúce z môjho vnútra, zdroj mojej sily, spolu so mnou postupne slablo. Zmenilo sa na plamienok, ktorý bol taký krehký a zraniteľný, až som sa obával aj toho najjemnejšieho závanu vetra.

Chvíľu som sa ho snažil znova rozdúchať, no márne. Strach a bolesť ma držali v putách. Nedokázal som sa z toho dostať sám, ani s pomocou iných…

„Tak ako vlastne?! Čo mám robiť?“ zakričal som z posledných síl a klesajúce viečka mi prikryli vlhké oči. Odpoveď neprichádzala. V tej chvíli som vzdal svoj vzdor. Nemalo to zmysel. Upustil som od všetkého snaženia. Prijal som situáciu, v ktorej som sa ocitol, a zmieril som sa s tým, čo mi život nadelil.  Neostávalo mi nič iné, len ostať ležať v tej studenej, bodavej tme a čakať…

foto: Veronika Poláková

„Na konci je vždy len svetlo,“ zaznel jemný šepot v mojom vnútri. Na tvári som zacítil hrejivé teplo, ktoré sa začalo pomaly rozlievať dole cez moje ramená, hruď, brucho, stehná až ku končekom prstov na nohách. Cítil som, ako mi v hrudi znova začína pulzovať život, no stále som nedokázal vstať.

Zľahka som otvoril oči a vedľa seba som zbadal poskakovať malého vtáčika, ktorý mi občas venoval svoj pohľad. Nechápal som, ako sa sem dostal. Pripomenul mi bohyňu Aténu, ktorá sa zjavovala v rôznych podobách i Odyseovi.

Ako som sledoval vtáčika, v mojom vnútri znova zaznel jemný hlások.

„Milý môj, sme stále s tebou. Nemusíš sa báť. Časom pochopíš, prečo si sa ocitol na tomto mieste, no v tejto chvíli to nechaj tak. Teraz je dôležité, aby si sa rozhodol, či tu chceš zostať, alebo sa postavíš a budeš pokračovať v ceste. Akékoľvek tvoje rozhodnutie bude v poriadku. Neexistuje správna ani nesprávna voľba. Je to jednoducho tvoja voľba.“ Hlas pomaly doznel a vytratil sa v diaľke.

Po chvíli som zašepkal do tmy: „Ja chcem byť šťastný. Chcem znova cítiť radosť a hrejivý pocit lásky, pulzujúci v mojom tele. Chcem vidieť svetlo a prekypovať energiou. Ja nechcem žiť tu a takto. Pre toto som sem neprišiel.“

„Dobre, milovaný,“ rozozvučal sa láskavý hlások. „Stačí, ak pôjdeš ďalej po ceste, ktorá sa pred tebou rozprestiera. Ty už poznáš správny smer. Počas toho, ako ňou budeš kráčať, nezabúdaj, že sme neustále s tebou a že ti pomôžeme, nech sa deje čokoľvek. Dvere sú otvorené, ostatné je na tebe.“ Posledné slová zmizli v diaľke ako Slnko zapadajúce ďaleko za vrcholkami hôr. Na malinký okamih som na mieste, kde predtým poskakoval vtáčik, zbadal postavu ženy odetú celú v bielom, s jemnými črtami a nežným úsmevom.

Po tomto zvláštnom rozhovore sa do miestnosti, v ktorej som sa nachádzal, vlialo svetlo, jasné a silné. Ono mi podoprelo hlavu a spolu s láskou mi pomohlo posadiť sa. Hodnú chvíľu som tam len sedel a pozoroval okolie.

 „Cesta je ten cieľ a zmyslom života je cesta,“ preblesklo mi hlavou.

Moje srdce naplnila viera, ktorá mi pomohla postaviť sa na nohy, a spolu s radosťou ma tlačili vpred. So smiechom blázna som vykročil k dverám. Boli to tie, ktoré som sám hľadal, no bez svetla som ich nedokázal nájsť. Vtedy som ich ešte nemal nájsť, vtedy ešte nebol ten správny čas na zmenu.

Vždy sa sústreď len na jeden krok, ten je dôležitý,“ začul som šepot presne v okamihu, keď som začal uvažovať nad cieľom mojej cesty, keď som sa vzdialil od prítomného okamihu. A tak som kráčal pomaly, plne sústredený len na jeden jediný krok, ktorý robím. Práve tu a teraz.

Na cestu mi svietili hviezdy na nebi, i tie na zemi. Biele kvietky spolu s tými farebnými lemovali cestičku, po ktorej som kráčal. Vysoké stromy mi tienili, keď som to potreboval, a lesná zver mi prinášala potravu, ktorá ma vyživovala.

Prešiel som kus cesty a teraz sedím tu, na tejto starej breze, aby som si odpočinul. Užívam si slobodu, svieži vánok vejúci v mojich vlasoch a s vďačnosťou sa pozerám späť na to, čo som prežil.

Dívam sa i vpred, tam do diaľky, no stromy mi bránia vo výhľade. Som za nich rád, i keď moja myseľ občas frfle, snaží sa predvídať, čo ma na mojej ceste ešte postretne. Teraz už viem, že ona to potrebuje, že to robí preto, lebo mi chce pomôcť, tak ju v tom nechávam. Pozorujem ju a usmievam sa.

Obdivujem svet navôkol a cítim, že všetko, čo sa deje, je dobré. Božie mlyny sú nevyspytateľné a kto som ja, aby som hodnotil? Nie som obeťou tejto doby, ani jej pánom. Ja som jednoducho pozorovateľ, ktorý koná v tomto momente najlepšie, ako vie. Je to dobré tak, ako to je.

Teraz už viem, že vo všetkom zlom sa nachádza aj to dobré a vo všetkom dobrom zasa to zlé. Už sa medzi nimi nesnažím vyberať. Prijímam obe, zostávam v strede. Pri otázke: „Ktorá farba je lepšia, modrá alebo zelená?“ odpovedám: „Červená.“

Život je občas bolestivý a ťažký, ale to všetko je súčasťou cesty. Mojej i tej tvojej – našej cesty. Nielen svetlo, ale i tma so sebou prináša svoje dary.  

Autor: Christopher Danis