Nedávno som absolvovala akreditovaný webinár s názvom Cesty k inklúzii, ktorý organizovalo Acentrum (p. Viera Hincová). S pojmom inklúzia ste sa možno už stretli, a to predovšetkým v súvislosti so školou. Ak nie, poďme si tento termín trochu priblížiť. Inklúzia je často považovaná za synonymum integrácie. Nie je to však tak. Na rozdiel od integrácie tu nejde o prispôsobenie sa dieťaťa podmienkam v bežnej škole, ale o vytvorenie takého prostredia v školách, ktoré umožní vzdelávanie všetkým deťom bez rozdielu. Inklúzia je založená na akceptovaní rôznorodosti, pokiaľ ide o pohlavie, národnosť, rasu, jazykový pôvod, sociálne pozadie, úroveň výkonu či zdravotné znevýhodnenie. Áno, je pravda, že je tento pojem spájaný so školou a vzdelávaním. V článku by som sa však chcela zamerať na inklúziu ako takú a nie len vo vyššie uvedenom kontexte.
Každý z nás určite vo svojom okolí pozná niekoho, kto pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo má zdravotný hendikep. Ako pristupujeme k takýmto osobám? Ľutujeme ich? Ignorujeme ich? Zasmejeme sa? Pohoršíme sa? Všeobecne sú tieto osoby, či už ide o deti, alebo dospelých, spoločnosťou akceptovaní v menšej miere, ako by mali byť. Rovesnícke skupiny vylúčia člena pre jeho hendikep. Triedny kolektív si zo spolužiaka so znevýhodnením často urobí terč posmešných poznámok, urážok či dokonca fyzických útokov. V extrémnych prípadoch sa stáva, že rodičia spisujú petície za vylúčenie takého žiaka z triedy. Osoby z radov dospelých majú zase problém sa zamestnať napríklad len pre nálepku ZŤP. Pre spoločnosť sú znevýhodnení ľudia často stigmatizovaní ako slabí, neschopní, zbytoční. Sú to možno silné slová, ale bohužiaľ sú bežnou realitou.
Pozrime sa na túto problematiku z iného pohľadu. Ako príklad spomeniem Stephena Hawkinga. Muž pripútaný na invalidný vozík, ktorému postupne vypovedalo svalstvo, a napriek tomu je dodnes považovaný za najvýraznejšieho teoretického fyzika súčasnosti a nástupcu Isaaka Newtona a Alberta Einsteina. Svojimi poznatkami o vzniku vesmíru, veľkom tresku a čiernych dierach značne prispel k rozvoju ľudského poznania. Možno sa vám tento príklad zdá prehnaný, avšak ide o princíp. Aj ľudia s hendikepom vedia a chcú byť užitoční pre spoločnosť. Vezmime si jedincov s Aspergerovým syndrómom. Už deti s touto diagnózou majú veľmi vysoké IQ. Kvôli tomu, že svet vidia inak, a pretože potrebujú mať určité podmienky prispôsobené, môžu mať problémy v škole či práci. Svoj potenciál však vedia využiť a je potrebné im dať šancu, pretože dokážu mať prínos pre spoločnosť. Aj spomínaný Albert Einstein bol asperger.
Vezmime si tiež napríklad deti i dospelých, ktorí majú viditeľný hendikep od narodenia. Povedzme, že ide o diagnózu Downov syndróm. Nad mnohými je už v detstve vyrieknutý ortieľ, na základe ktorého skončia kdesi v zariadení sociálnych služieb. Áno, sú prípady, keď sa to časom vyvinie ako jediná možnosť, ale spomeňme si na paraolympiádu. Koľko detí s touto diagnózou vyhralo významné ocenenia? A viete prečo? Pretože chceli a dostali šancu. Niekto veril, že to zvládnu, neodpísal ich pre ich hendikep. A tento princíp by mal platiť všade. Akokoľvek sú deti či dospelí znevýhodnení, každý z nich má aj silné stránky, má potenciál. Akceptujme ich, prijmime ich výnimočnosť, vnímajme ich rovnocenne.
Je však dôležité podotknúť, že pri vnímaní inakosti má značný vplyv rodinné prostredie a výchova. Poďme sa teda chvíľu povenovať aj rodičom. Pokiaľ dospelí odsudzujú osoby, ktoré sú nejakým spôsobom iné, je prirodzené, že aj ich deti budú túto problematiku vnímať rovnako. Keď rodič podpisuje petíciu za vylúčenie žiaka, ako som uviedla vyššie, tak jeho dieťa s najväčšou pravdepodobnosťou bude toho žiaka šikanovať. My rodičia dokážeme ovplyvniť to, ako sa naše deti budú správať k druhým. Ako budú vnímať inakosť. Ak však sami máme negatívny názor, nikomu tým v konečnom dôsledku nepomôžeme.
Ako som spomenula na začiatku, v inklúzii ide všeobecne o akceptovanie rôznorodosti, inakosti. Pre lepšie pochopenie sa pozrite na nasledovný obrázok, kde môžeme vidieť, že ak použijeme pre všetkých rovnakú, nazvime to podporu, stále nedosiahneme pomyselnú rovnakosť. Musíme ju dosiahnuť tak, že každý dostane potrebnú „dávku podpory“, aby boli všetci „rovnako vysoko“.
V prvom rade však musíme zmeniť naše myslenie a vnímanie inakosti. Môže sa nám stať, že raz aj my budeme mať hendikepované dieťa alebo sa sami počas života zaradíme medzi znevýhodnených. Chceme byť onálepkovaní? Chceme byť vyčleňovaní spoločnosťou? Myslím si, že to asi nikto z nás. Skúsme byť empatickejší, tolerantnejší, skúsme sa spojiť pre vyššie dobro, akceptujme inakosť a staňme sa aj my súčasťou inklúzie.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
foto v záhlaví: Veronika Poláková | Cesta