Jej obrazy bez prestania plynú
že ani nestíham zložiť nohu z plynu
a možno práve ony mi v tom bránia
aby som vychutnal
tajomstvo zaspávania
sladký moment
keď ma ani za nič neprinútia
opustiť karmu samoty a zabudnutia
kým v bezvedomí a celkom neznámy
a nezraniteľný osudovými ženami
neskončím nakoniec v dlhom hľadaní
s ťažko zraneným srdcom na dlani
A tak len bdiem o tom čo mi pripomína
keď pripitý vietor hučí do komína
prečo som toľko rokov sám čakal
na dávno zadanú femme fatale
len aby som ju napĺňal
a strácal
v striedavých fázach mesiaca
a srdce
to aj tak celý život krváca
Erik Ondrejička | OČI A RÝMY | Nočné piesne kamenného mesta | 2010
