Vedomie človeka je ako loď plávajúca na mori života. Niektorí ju nechávajú kormidlovať druhými, iní zas držia kormidlo pevne vo svojich rukách. Správny kapitán vždy pozná smer a cieľ svojej plavby, deleguje povinnosti na svojej lodi, a aj keď nie vždy robí správne rozhodnutia, vyššia moc mu je naklonená, pretože prevzal zodpovednosť za svoje plavidlo. Takýto kapitán si je vedomý toho, že síce má pod kontrolou to, ako bude narábať so svojou loďou a kam ju nasmeruje, no stále sa nachádza na mori, ktoré pod kontrolou už nemá. Preto ak príde búrka, kapitán sa s pokorou snaží zachrániť to, čo sa zachrániť dá, a hádže do mora to, čo mu už doslúžilo a len by mu v budúcnosti škodilo. More sleduje vyšší cieľ, ktorý kapitáni nepoznajú a možno ani nepotrebujú poznať. Onen vyšší cieľ sa týka jednotlivcov – jednotlivých lodí, i celku – všetkých lodí dohromady, mora, oblohy…
Ak sa niektorá z lodí neuberá potrebným smerom, búrka nastaví správny kurz. Ak je pre vývoj budúcich udalostí potrebné, aby sa posádka lode naučila plávať, vyššia moc zabezpečí, aby sa začala topiť. Neskôr môže práve táto udalosť pomôcť posádke prežiť, pretože sa vďaka nej naučila plávať. Preto múdry a skúsený kapitán nenarieka, ak mu búrka berie to, čo dlhé roky budoval. Namiesto toho sa snaží pochopiť, prečo sa to deje. Je si vedomý, že na jeho plavbe nejde len oňho, o jeho mysľou vykonštruované túžby, no i o čosi viac, o čosi, čo nie je možné vidieť očami. Hľadá teda riešenie a spôsob, akým možno dospieť k zmene. Vie, že zmena je potrebná tam, kde staré doslúžilo. Ak zatiaľ nedokáže vedome pochopiť, prečo je daná situácia osožná, tak len jednoducho všetko púšťa, pričom si uvedomuje, že toto zjavne na svojej ceste nebude potrebovať, že je zjavne nutné, aby sa toho vzdal, a tak uvoľnil priestor niečomu novému.
Niekedy jediná a zároveň najlepšia vec, ktorú môžeme urobiť, je zrieknuť sa toho, čo nám osud berie.
Každý z nás v živote po niečom túži, každý z nás chce niečo dosiahnuť. Niektoré túžby sú silnejšie, iné zase menej. Stanovujeme si ciele, plánujeme, konáme, v mysli neustále rozjímame nad tým, kedy a ako daný cieľ konečne dosiahneme, kedy sa ho dotkneme… Máme tendenciu až príliš sa upínať na naše najsilnejšie túžby. Naše chcenie je niekedy také silné, že sa rozum snaží mať všetko, čo sa tohto cieľa týka, úplne pod kontrolou. Chceme určiť kedy, kde a ako presne sa náš cieľ naplní, ako sa k nemu dostaneme… Avšak nie je všetko v našich rukách. Sú veci, na ktoré z nášho uhla pohľadu, z nášho súčasného stavu vedomia zatiaľ nemáme dosah…
My určujeme, kam smerujeme našu pozornosť, čomu venujeme čas, čo robíme preto, aby sme si splnili sny… Ostatné je už v rukách samotnej Prozreteľnosti. Nenechajme sa strhnúť túžbou po niečom do takej miery, že budeme chcieť rozhodovať o veciach, na ktoré nemáme dosah. My neurčujeme kde, ako a kedy presne sa dopracujeme k cieľom. Život je celok, nekonečné univerzum a my sme len čiara v piesku. Pozeráme sa naň cez kľúčovú dierku a vidíme istú jeho časť. Je to náš jedinečný uhol pohľadu, no okrem toho nášho sú ich tu ďalšie miliardy. Niekedy si jednoducho nedokážeme pospájať jednotlivé kúsky skladačky a pochopiť všetky súvislosti. V takých prípadoch si to treba priznať a s pokorou i naďalej robiť malé kroky smerom k nášmu cieľu, s vierou, že sa k nemu dopracujeme.
Náš cieľ by mal byť pre nás viditeľný, mal by byť niečo ako vrchol hory, na ktorý pozeráme z diaľavy. Cestičky vedúce k tomuto vrchu sa nám odhaľujú postupne, dôležité je spraviť prvý krok. Vrch je konečná zastávka, kam sa chceme dostať, a má nás motivovať. Naše súčasné myšlienky, presvedčenia, pocity, rozhodnutia a činy sú tými prostriedkami, ktoré nás tam dostanú. Netlačme príliš na pílu a majme vieru vo vyššiu moc, ktorá určuje malé detaily (či spŕchne, či sa odkloníme z cesty…), na ktoré my sami úplný dosah nemáme, respektíve ich niekedy jednoducho nedokážeme vedome vidieť a pochopiť.
Viera. Pokora. Trpezlivosť. Vytrvalosť. Láska. Nech nás tieto kvality sprevádzajú našou cestou životom.
Ak niečo chceme, a ani po dlhej dobe sa k nám daná vec ešte nedostala (respektíve my k nej), mali by sme si položiť tieto otázky:
- Snažím sa dostatočne? Smerujú moje myšlienky k danému cieľu? Robím potrebné kroky a činy, aby som sa k cieľu dostal? Robím pre to všetko, čo je v mojich silách?
- Nevytváram v sebe bloky? Umožňujem sám sebe, aby som uskutočnil svoje sny? Vytváram vo svojom živote priestor pre naplnenie mojich cieľov?
- Nesnažím sa príliš? Nepripútavam sa priveľmi k cieľu samotnému s vidinou úspechu vo vonkajšom svete? Nechávam voľný priebeh udalostiam v mojom živote alebo túžim mať všetko pod kontrolou?
- Je to naozaj to, po čom túžim JA? Som k sebe v tomto smere úprimný?
Rovnako sa môže stať, že zatiaľ nenastal ten pravý čas na to, aby sme to naše vytúžené „niečo“ dosiahli. Možno ešte nie sme pripravení, nepochopili sme určité lekcie od života, možno stále nie sme tými, ktorými máme byť na to, aby sme to „niečo“ mohli mať, alebo aby sme sa tým mohli stať.
Nechajme život plynúť. Rešpektujme zákony vesmíru, jeho pravidlá a nechcime zasahovať tam, kde nemáme. Nemusíme vedieť, čo presne je tam pre nás prichystané. Život je o prekvapeniach, nemá byť len plánovaným výplodom našej fantázie. Nechajme sa prekvapiť. Všetko to dobré aj zlé je jeho súčasťou, všetky tie problémy i riešenia sú dve strany tej istej mince, tak skúsme byť na hrane tej mince. Majme svoje ciele a sny neustále pred sebou, myslime na nich, konajme tak, ako je podľa nás správne, no rovnako rešpektujme aj božský poriadok a božské načasovanie. Všetko sa deje v pravý čas.
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
ilustračné foto v záhlaví článku: Peter Senko