Akshay Kumar Dixit | 1. časť | Podľa hinduistov sa v štvrtej generácii mení DNA

Prvýkrát som pána Akshaya Kumara Dixita videla v televízii, kde s ním redaktorka robila tridsaťminútový rozhovor o živote a podnikaní na Slovensku. Zapôsobil na mňa ako človek so vzácnou vnútornou rovnováhou, ktorá je neotrasiteľným základom pre jeho vnútorný pokoj, vyrovnanosť a spokojnosť. A to aj napriek ťažkostiam, ktoré musel v živote prekonať. Neskôr, počas nášho niekoľkohodinového osobného stretnutia pre účely tohto článku, ma nielenže presvedčil o tom, že môj prvý dojem bol správny, ale k vyššie uvedenej charakteristike jeho osobnosti sa pridala rozvážnosť, rozhodnosť a múdrosť. Náš spoločne strávený čas mi ubehol veľmi rýchlo, a to aj vďaka tomu, že priestor bol pozitívne nasýtený jeho otvorenosťou, humorom a porozumením. Keď sme s redakčným fotografom Milanom Štefánikom odchádzali zo stretnutia s pánom Dixitom, mala som dojem, že sa lúčim s dlhoročným priateľom.

O vzdelaní sa nediskutuje, vzdelanie sa získava

malý Akshay|foto: súkr.archív A.K.D.

Akshay Kumar Dixit sa narodil v roku 1969 v severnej Indii, v štáte Uttarpradéš, v meste Mainpuri. Detstvo prežil v tradičnej indickej rodine. To znamená, že pod jednou strechou žili tri generácie. V Akshayovom prípade to bol jeho dedo, otec a tretiu generáciu predstavoval on so svojimi piatimi súrodencami. Hinduisti veria, že v štvrtej generácii sa mení DNA. Aj preto sa vo väčšine prípadov štvrtá generácia od rodiny odpája a vytvára novú vetvu. Zároveň dochádza k spravodlivému deleniu majetku.

Rodina pána Dixita mala trinásť členov. „V tom čase som bol v rodine jediným chlapcom. Keďže som bol prvým vnukom môjho deda, bol som veľmi obľúbený a mimoriadne rešpektovaný. Dedo bol podnikateľ. Vlastnil päť fabrík a bol veľmi vplyvným človekom. Ale jeho deti neskôr nepokračovali v začatom diele, podnikanie postupne upadalo a dedo s tým nakoniec skončil.“  

v 7. ročníku ZŠ|foto: súkr.arch. A.K.D.

V rodine sa pripisoval veľký význam vzdelaniu. Keďže bolo dôležité, aby mal Akshay dobrý prospech, chodil na doučovanie, hlavne z matematiky a fyziky. „Naša rodina nerieši, či vzdelávanie niekoho baví, alebo nie. Vyštudovať vysokú školu je u nás povinnosť. Je to rovnako samozrejmé ako absolvovanie základnej školy na Slovensku.“

Otec malého Akshaya mal časté nezhody s Akshayovým dedom, pretože obaja mali rozdielne názory na pomoc chudobným. „Môj dedo hovoril, že im treba dať najprv prácu, aby si mohli zarobiť na živobytie. Nesúhlasil s názorom, ktorý presadzoval môj otec, aby sa im dávali peniaze priamo. Ale môj otec bol presvedčený o tom, že ak dostanú peniaze, nájdu si prácu aj všetko ostatné.“ Konflikty medzi dedom a otcom vyvrcholili odchodom Akshayovho otca aj s manželkou a deťmi z rodičovského domu.

Akshayov otec Shri Krishna Kant Dixit, 80-ročný|foto: súkr.arch. A.K.D.

Rozpad rodiny bola vážna vec. Akshayov otec sa však v situácii s prehľadom zorientoval a o svoju rodinu sa zodpovedne postaral. Obaja – otec aj dedo – sa vybrali vlastnou cestou: dedo financoval stavbu ciest a otec vstúpil do politiky. Aj napriek novej situácii spolu dokázali bez problémov komunikovať o rodinných záležitostiach, ktoré bolo treba racionálne riešiť.

Keďže Akshay bol nezbedné dieťa, navyše to bol chlapec, ktorý bol stále miláčikom svojho deda, ale aj otca, časom sa stal nárazníkom nevôle oboch rozdelených strán. Situácia sa vyhrocovala, a tak sa otec s dedom po zrelej úvahe rozhodli, že chlapca pošlú študovať do zahraničia.

Z pôvodne zamýšľaného lekára sa nakoniec stal potravinársky inžinier

Po roku strávenom na vysokej škole v hlavnom meste Lakhnaú štátu Uttarpradéš dostal Akshay štipendium do zahraničia. „Bol som presvedčený o tom, že ma posielajú na medicínu do Sovietskeho zväzu.“ Pôvodne to tak aj malo byť. Lenže stala sa administratívna chyba a veci sa vyvinuli úplne inak.

„Priezvisko Dixit je v Indii veľmi vzácne. A v spojení s krstným menom Akshay Kumar je ešte zriedkavejšie. Je takmer nemožné, aby ste našli dvoch mužov s menom Akshay Kumar Dixit. No v mojom prípade sa to stalo. Úradník, ktorý vybavoval cestu, dostal do rúk dva pasy s rovnakými menami. Došlo k zámene: mňa poslali do Československa a pas môjho menovca postúpili na ruskú ambasádu.“

Akshay sa už od základnej školy pripravoval na štúdium medicíny. Biológia a chémia boli jeho obľúbené predmety. Po prílete do Prahy, v októbri 1986, sa však dozvedel, že všetky miesta na medicíne sú už obsadené.

„Sedeli tam starší komunisti, s ktorými bola veľmi ťažká komunikácia, pretože nevedeli dobre po anglicky.“ Povedali mu, že ak chce študovať medicínu, má sa vrátiť o rok. „Keď som to pochopil, vedel som, že doma mi to nikto neuverí.“ Spýtal sa, na aké štúdium blízke medicíne sa môže dostať bez čakania. Ponúkli mu potravinársku chémiu a poslali ho do Bratislavy.

Dostal vreckové na pokrytie najnutnejších nákladov a nasadol na vlak. „Nepovedali mi, ako ďaleko je Bratislava, preto som sa každú polhodinu, takmer na každej zastávke, pýtal cestujúcich: Bratislava? Bratislava? (smiech) Cesta nakoniec trvala sedem hodín.“

Akshay a Bandana v r. 1987|foto: súkr.arch. A.K.D.

Akshay  pricestoval z Indie spolu s ďalšími deviatimi študentami. Štyria skončili v Brne, dvaja v Prahe a zvyšní štyria v Bratislave. Bola medzi nimi aj mladá slečna Bandana, s ktorou sa Akshay zoznámil v lietadle a neskôr s ňou na Slovensku založil rodinu. S manželkou má syna, ktorému dali meno Abhishek Kumar Dixit, a dcéru menom Alpana Dixit a v Bratislave žijú už 35 rokov.

Kultúrny a gastronomický šok

Traja Indovia štúdium v Československu do polroka vzdali. „Vrátili sa do Indie, lebo nezvládli iné zvyky, inú kultúru, iné jedlo… Nedokázali prekonať kultúrny a gastronomický šok.“ Na moju otázku, ako zvládol takú veľkú zmenu on, so smiechom odpovedá: „Mal som silnú motiváciu: palicu, ktorá ma čakala doma.“

Prvý veľký šok zažil hneď po prílete do Prahy. „Na letisku nás rozdelili do štyroch škodoviek. Usadili ma dopredu vedľa šoféra. Keď sa auto rozbehlo, otvoril som dvere a chcel som v panike vyskočiť.“ Bol totiž presvedčený o tom, že idú v protismere, keďže v Indii sa jazdí na ľavej strane. Začal po anglicky kričať na šoféra: „Ty nás chceš zabiť!“ Aj šofér bol v šoku, lebo nerozumel, čo ten mladý Ind tak hystericky kričí a prečo chce za jazdy vyskočiť z auta. Obaja na seba chvíľu zúfalo kričali, kým šofér nepochopil, v čom je problém. Zastavil, snažil sa Akshaya upokojiť a na názornom príklade ostatných áut v cestnej premávke mu vysvetlil, že je všetko v poriadku.  

Keď skupinka indických študentov sedela predpoludním pred pražskou komisiou, mala za sebou takmer 24-hodinový let, počas ktorého nikto nič nejedol. Netrúfli si konzumovať jedlo podávané na palube, pretože ho vôbec nepoznali. Keďže boli hladní, členovia komisie ich poslali do bufetu. Lenže oni si tam nevedeli nič vybrať, a keď sa vrátili s prázdnymi rukami, komunisti sa zľakli, že zahraniční študenti o tom napíšu domov a bude z toho medzinárodná blamáž. Zdvihli sa a osobne skupinku odviedli do bufetu. „Ukazovali nám čudné veci a hovorili: Toto je jedlo, toto je jedlo, aj toto je jedlo. My sme sa pýtali: To sa dá jesť? To nie je jedlo! Dnes už viem, že to bola šunka, saláma a párky. Bol som vegetarián a hľadal som niečo, čo by pripomínalo naše jedlo.“ Lenže nič také nenašiel.

17-ročný Akshay po príchode do Československa|foto: súkr.arch. A.K.D.

Akshay pokračoval aj s ostatnými študentami s prázdnym žalúdkom až do Bratislavy, kam dorazili o jedenástej v noci. Na internáte ich privítali suchou večerou, ktorá pozostávala zo štyroch surových vajec, paštéty v konzerve, masla a dvoch rožkov na osobu. Vajíčka si nemali ako a kde uvariť a ani otvárač na konzervu nedostali. Akshayovi napadlo, že vajíčka si pripravia v kúpeľni v umývadle pod horúcou tečúcou vodou. Takto ich „varili“ do štvrtej ráno, kým pochopili, že z toho nič nebude. „Komunistom sme urobili obrovskú stratu. Minuli sme im veľa teplej vody. (srdečný smiech)“

O slovenčine, hindčine a sanskrite

Ráno museli nevyspatí a unavení nastúpiť do školy, kde ich čakal test zo slovenčiny a matematiky. Akshay, samozrejme, nevedel vôbec po slovensky. Podpísal sa na oba hárky a test zo slovenčiny hneď odovzdal. Na druhom papieri si všimol rovnice v dolnej časti. „Povedal som si, že to je asi matematika. Tak som tú rovnicu vyriešil a test som odovzdal. Ostatným príkladom som nerozumel, lebo mali textové zadania, ale rovnicu som mal vyriešenú správne. O štyri mesiace, keď som už vedel po slovensky, prišiel skúšajúci za mnou a bol zvedavý, akú metódu som použil. Indickému postupu vôbec nerozumel, v Európe taká metóda nebola známa.“

Akshay Kumar Dixit | foto:  Milan Štefánik | @jimi_photographer

Slovenčina bola preňho zo začiatku veľmi ťažká. Potreboval nájsť vlastnú metodiku, ako našej gramatike a skladbe slov a viet porozumieť. Po troch týždňoch sa riešenie našlo: „Zistil som, že slovenská gramatika je veľmi podobná sanskritu.“

Pätnásť rokov si v počítači vytváral vlastnú databázu slov v slovenčine, hindčine a sanskrite a na ich základe si vytvoril vlastný systém, ktorý mu pri učení slovenčiny efektívne fungoval. Počítač s niekoľko tisícslovnou databázou mu pred desiatimi rokmi niekto vo Viedni ukradol…

Ak vás zaujíma, ako prebiehala adaptácia mladého Inda na slovenské pomery, ako si zvykol na našu stravu a ako vníma a hodnotí kultúrne rozdiely medzi Slovákmi a Indami, prečítajte si 2. časť rozhovoru s pánom Akshayom Kumarom Dixitom, ktorú odpublikujeme pod názvom „Cez pochopenie kultúrnych špecifík k porozumeniu a tolerancii“.  

Zhovárala sa: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka

foto v záhlaví článku: súkromný archív Akshaya Kumara Dixita