V poslednej dobe sa na diskusných fórach často stretávam s anonymnými prosbami ohľadom vzťahov. Vo väčšine príspevkov sa opakujú vyjadrenia nespráva sa ku mne pekne, hádame sa, nerozumieme si, máme spolu dieťa.
V živote to naozaj chodí tak, že nie vždy natrafíme na správneho partnera. Vzťahy sú o vzájomnej komunikácii, dôvere aj kompromisoch, avšak niekedy to proste nejde. V takom prípade veľa párov uvažuje spôsobom budeme spolu kvôli dieťaťu; veď nech má dieťa kompletnú rodinu, potrebuje oboch rodičov. Áno. Súhlasím, že dieťa potrebuje pri sebe aj matku, aj otca. No udržiavať vzťah za každú cenu?
Veľa párov si neuvedomuje jednu vec. Malé dieťa vníma akékoľvek, aj minimálne napätie medzi dospelými. Pred dieťaťom sa snažíme tváriť v pohode, a keď sa nedíva, tak sa s partnerom hádame. „Veď dieťa nás nevidí…“ Každá tenzia, ktorú pociťujeme, podráždenosť skrývaná za maskou usmiatej tváre, to všetko nevedome prenášame na dieťa. Netvrdím, že nefunkčné vzťahy by sa mali hneď ukončiť, ale uvádzať dieťa ako dôvod zotrvania vo vzťahu s človekom, vedľa ktorého už pomaly ani nechceme spať, je kontraproduktívne. Uvediem konkrétny príklad z praxe.
Partneri zotrvali po dlhodobých konfliktoch vo vzťahu už len preto, aby udržali rodinu pokope. Venovali sa dieťaťu, avšak každý z nich už mal svoj život. Fungovali viac-menej ako spolubývajúci. Pred dieťaťom sa usmievali, a keď ich syn nevidel, hádali sa, osočovali jeden druhého, správali sa k sebe chladne, pohŕdali jeden druhým. Ich syn často mával nervové záchvaty, často sa budil, bol uplakaný. Vysvetľovali si to tak, že prechádza obdobím vzdoru, čo sčasti mohlo mať tiež určitý vplyv. Po niekoľkých mesiacoch si otec našiel vlastné bývanie a odišiel zo spoločnej domácnosti. Matka sa necítila úzkostne, opustene, jeho odchod nevnímala negatívne. Naopak, prišla obrovská úľava. Začala byť pozitívna, uvoľnená a pokojná. Po týždňoch si všimla, že u syna rapídne klesla nervozita, podráždenie, záchvaty hnevu, a dokonca prestal mať nočné desy a prespal celú noc.
Takýchto prípadov je mnoho a vyplýva z toho jedna vec: naše dieťa je v poriadku len vtedy, ak sme aj my dospelí v poriadku. Dieťa nás zrkadlí a každý náš psychický výkyv cíti. Obzvlášť vnímavé sú v tomto prípade deti s poruchami autistického spektra.
Pre zdravý psychický vývin detí je dôležité, aby žili v zdravom prostredí. Nemyslím teraz zdravé v kontexte fyziologickom, ale najmä sociálnom. Pre deti sú vzťahy, ktoré ich obklopujú, dôležité. Keď sú nefunkčné, odzrkadlí sa to na ich psychike. S vedomím, že chceme dieťaťu zabezpečiť prostredie s úplnou rodinou, že ho chránime, keď sa hádame s partnerom, iba keď dieťa spí, mu reálne nepomáhame. Vníma nás, cíti s nami a samo nám ukáže, že to jeho dušičku ťaží.
Majme teda na pamäti jedno: ak chceme, aby naše dieťa bolo spokojné a šťastné, musíme byť predovšetkým spokojní a šťastní my rodičia.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Ilustrácia: Autorka | Blízkosť
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.