Števo Hruštinec je spevák, moderátor, zabávač, imitátor a harmonikár. V deň, keď som s ním robila rozhovor k tomuto článku, som sa ako diváčka zúčastnila jeho hodinového vystúpenia na kultúrno-spoločenskej akcii v Šoporni. Hoci organizátori postavili veľké pódium (akcia sa konala v exteriéri), Števko – tak ho familiárne oslovujú jeho priaznivci – absolvoval celý svoj program v priestore medzi pódiom a sedením divákov. Vedela som, prečo to robí. Potreboval byť v úzkom kontakte s ľuďmi. Lebo len tak môže dochádzať k bezprostrednej výmene energie a pozitívneho naladenia, ktoré z neho sršali.
Často sa tam pri ňom vyskytovali 2 až 3 ľudia, ktorí sa bavili, tancovali a reagovali naňho. Bolo vidieť, že je mu to príjemné, že je tomu rád. Keď práve nespieval, tak ich oslovoval a komunikoval s nimi. 2-ročný chlapček, ktorý sa vozil hore-dole na odrážadle, sa v jednej chvíli zastavil a asi minútu sa nehybne a so záujmom na Števa pozeral. Keď si to Števo všimol, venoval mu srdečný úsmev a pokračoval v speve.
***
Trvalo nám niekoľko minút, než sme sa po Števovom vystúpení dostali cez areál do kultúrneho domu. Ľudia ho cestou oslovovali, zastavovali a on sa s nimi rozprával, fotil, rozdával im autogramy a ochotne podával ruku či venoval priateľské objatie. Keď sme si konečne sadli v prázdnej sále a spustila som nahrávanie, na moju prosbu začal krátkou charakteristikou samého seba:
„Pochádzam z obce Kolárovice v bytčianskom okrese. Som človek, ktorý sa pohybuje v kultúre už takmer 30 rokov a ktorý sa snaží rozdávať ľuďom dobrú náladu, energiu a radosť zo života.“ Tieto svoje schopnosti vníma ako dary, ktoré dostal do vienka a zdedil po rodičoch a starých rodičoch: „Keďže sú to dary, považujem za nutné podeliť sa o ne s tými, ktorí také danosti nemajú a ktorých treba v ťažkých chvíľach a situáciách potešiť. Je to moje poslanie a snažím sa ho napĺňať najlepšie, ako sa dá.
Mám rád ľudí, lebo ma tak rodičia vychovali. Mám srdce na dlani. Som krehký a citlivý človek, a aj keď to niekto zneužije proti mne a dostanem ranu, v tomto smere iný nebudem. Lebo to som ja, Števo Hruštinec, ktorý sa o to srdce chce podeliť aj s ostatnými.“
***
Humor a nadhľad pomáhajú preklenúť ťažké životné situácie
Zaujíma ma, do akej miery sú humor a nadhľad pre Števa dôležité. Odpovedá: „Sú veľmi dôležité! Keby sme brali všetko tak vážne, ako je nám to podsúvané, život by bol veľmi jednotvárny. Humor a nadhľad mi pomohli preklenúť mnohé ťažké situácie. Vďaka tomu som sa potom dokázal vrátiť do správneho vnútorného rozpoloženia.
Napriek tomu, že som humorista, nemám vždy úsmev na tvári. Každý si nesieme nejaký kríž. Vo svojej podstate som veselý človek, ale sú situácie, kedy mi úsmev a dobrá nálada v danej chvíli nepomôžu. Tých chvíľ však v mojom živote našťastie nebolo veľa.
Som veriaci človek. Verím, že pozemským životom sa nič nekončí. Rodičmi som bol vedený k tomu, že existuje niečo medzi nebom a zemou, a v mojom ponímaní je to Boh. Dokonca ma životom sprevádzajú ľudia, ktorí majú schopnosť komunikovať s vyšším svetom. A cez túto komunikáciu mi dovolili nazrieť do seba samého. Ukázali mi, kto vlastne som a načo som na Zemi. Kým nebude moja myseľ v tomto smere naplnená, tak budem pokračovať v mojej misii až dovtedy, pokiaľ sa tak nestane.“
Pýtam sa ho, či nám prezradí, aký je účel jeho bytia. Keďže je to veľmi osobná téma, akceptujem možnosť, že si to nechá pre seba. Reaguje: „Mám byť svetlom pre ľudí, ktorí ho už prestali vnímať. Každý z nás zvláda túto ťažkú dobu inak a mnohí siahame až na najhlbšie dno svojej existencie. Vedel som, že mám schopnosť osloviť druhých a ponúknuť im niečo, čo im pomáha takéto situácie zvládať.
Keď sme sa nemohli stretávať osobne, upli sme sa na virtuálny svet, kde som ukázal iný odtieň mojej povahy, než aký vnímali dovtedy. Bol som pre nich bavič, ktorý im zahral, zaspieval, prezliekol sa, urobil si srandu, rozosmial ich, a tým to skončilo. Ale nikdy som sa neprezentoval tak ako na sociálnej sieti: dal som im nahliadnuť do seba.“
O pokore a človečenstve prepojenom s umením
Števo sa odkrytia svojho vnútra smerom k fanúšikom nebál, lebo nemá čo skrývať. Začal s nimi komunikovať tak, ako to cítil. Vtedy si všimol zmenu v spôsobe, ako naňho nazerali. Z umelca, zo zabávača, na ktorého sa pozerali hore, lebo bol na javisku (nie vždy je možné vystupovať mimo pódia), sa zrazu stal normálny človek. K všeobecnému vnímaniu normality dodáva: „Všetci sme vo svojej podstate rovnakí, ibaže niektorí uverili tomu, že sú viac ako ľudia. Bol som vychovávaný tak, že nech by bola okolo mňa akákoľvek sláva, vždy mám pred ostatných predstupovať s pokorou a úctou a vážiť si to, čo mám. Nie každému je to totiž dopriate. Ani ja nemám garanciu, že to budem môcť robiť aj zajtra. O to viac si to užívam a o to väčší význam a zmysel to pre mňa má.“
Keď Števo spomenul pokoru, s ktorou predstupuje pred ľudí, vybavil sa mi v mysli obraz z jeho vystúpenia, keď som na ňom tú pokoru videla. Je ňou jeho schopnosť uvedomiť si, že nie je viac ako ľudia okolo neho. Ku všetkým pristupoval ako k rovnocenným bytostiam, bez ohľadu na ich sociálny status či úroveň alkoholového opojenia.
Števo dodáva: „Snažím sa o to, aby ma ľudia vnímali tak, ako vnímali hercov a umelcov, ktorých som si vážil preto, lebo boli ľudskí.“ Ako príklad uvádza Jozefa Kronera, ktorý bol rovnako ako on rodákom z Kysúc: „Pre mňa je symbolom pokory, ľudskosti, človečenstva. Skutočný umelec, ktorý za sebou niečo hodnotné zanechá, nepotrebuje okolo seba robiť cirkus. Jeho práca hovorí zaňho. Dnešná umelecká obec, až na zopár výnimiek, sa správa presne naopak. Podsúvajú nám niečo, čo je veľmi lacné a jednoduché. Hoci dostávajú punc celebrít, ani sa len nepribližujú k tým, ku ktorým obdivne vzhliadam.“
Števo vyjadruje svoju ľútosť nad tým, že bohatstvo ducha skutočných umelcov minulosti je prekrývané dnešnou scénou a projektami, pri ktorých sa nedá hovoriť ani o kvalite, ani o umení: „… pri všetkej úcte k nim! Ale to, čo ponúkali predošlé generácie umelcov, bolo majstrovstvom nielen po umeleckej stránke, ale aj z pohľadu ich človečenstva.“ Opätovne sa v spomienkach vracia k Jozefovi Kronerovi, ale spomína aj ďalšie osobnosti: Ladislav Chudík, Mikuláš Huba, Karol Zachar, Michal Dočolomanský, Marcela Laiferová: „Tí ľudia sú krásni vnútorne, a to ma na nich vždy fascinovalo.“
***
O dne, zrkadlení a pozitívnom myslení
Števo na začiatku nášho rozhovoru spomenul, že v ťažkých životných situáciách si ľudia často siahajú až na dno vlastnej existencie. Vraciam sa k téme a pýtam sa ho, čo si myslí o tom, že ak človek padne na dno, vtedy nájde sám seba, lebo ide do svojho vnútra. Odpovedá: „To je ten lepší prípad. Keď človek objaví samého seba, má dôvod zamyslieť sa nad tým, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Lenže niektorí si tú otázku nedokážu položiť. No keby sa poučili, tak by sa posunuli ďalej, a pomohlo by im to v ďalšej etape života.“
***
Opisuje ďalší spôsob, ktorým sa človek môže vyhnúť vnútornej stagnácii: „Mal by si nájsť niekoho, cez koho nazrie do svojho vnútra. Mám to šťastie, že v mojom živote sú takí, ktorí ma zrkadlia. A cez to zrkadlenie mám možnosť vidieť samého seba: Toto som ja! Takto reagujem. To hádam nie! Na tomto by som mal zapracovať.“
***
Otváram novú tému, pozitívne myslenie. Každý z nás občas potrebuje povzbudenie alebo zameranie sa na pozitívne aspekty života. Ak však skĺzneme do prehnaného optimizmu, dostávame sa na veľmi tenkú hranicu. Za ňou totiž číha toxická pozitivita, ktorá prináša viac úzkostí ako radosti, pretože všetko, čo by mohlo priniesť negatívnu emóciu, je potláčané, umlčané a problémy zostávajú nevyriešené.
Števo k téme hovorí: „Dávanie falošnej nádeje nie je správne. Pozitívne myslenie musí mať zdravé hranice. Ak sa človek na všetko pozerá len cez pozitívnu optiku, potom uverí, že takto sa dá vyriešiť akákoľvek ťažká životná situácia. To nie je pravda.
Nežijeme v ideálnej spoločnosti. Tak ako je jej súčasťou dobro, je tu prítomné aj zlo. Nie je možné, aby všetky moje dni boli presvietené len tým pozitívnym a dobrým. Nie je možné, aby mi vždy všetko vychádzalo a aby sa mi darilo.“
Viera v samého seba ako obranný štít proti zlu
Števo otvorene hovorí o tom, že v poslednom období je zlo v jeho živote prítomné viac ako kedykoľvek predtým. Keďže je verejne známou osobnosťou a neskrýva svoje názory, ktoré neladia so všeobecným naratívom, čelí ľuďom, ktorí: „… ma chcú trošku pridusiť a hľadajú na to rôzne spôsoby. Ale vďaka viere v samého seba a vďaka tomu, že som presvedčený o tom, že nerobím nič také, čo by som mal v tomto smere korigovať, dokážem čeliť zlu, ktoré mi prajú.
To zlo mnou neprenikne aj vďaka podpore ľudí, ktorí sú na rovnakej frekvencii ako ja. A je ich čoraz viac. Je to síce virtuálny svet, ale tí ľudia tam sú! Stotožnili sa s mojimi názormi a pridávajú sa ku mne. A tí mi prajú dobro. Napíšu mi: Prajeme vám veľa šťastia, lásky, Božiu ochranu. Hovorí sa, že ak želáme niečo pozitívne, ide to do vesmíru ako energia, ktorá sa nám potom vráti. Platí to, samozrejme, aj pre zlo. Ale dobra je okolo mňa našťastie viac. Navyše mám veľmi silného anjela, ktorý ma chráni.“
***
Ako sa vyhnúť tomu, aby sme nežili podľa návodu niekoho iného?
Števo hovorí, že zabúdame žiť podľa vlastného cítenia: „Mali by sme vnímať a hodnotiť svet a všetko, čo sa okolo nás deje, tak ako to cítime. Nie podľa toho, ako to niekde čítame, počujeme alebo vidíme – odtiaľ vychádzajú všetky návody a informácie, ktoré chcú, aby sme žili tak, ako si to niekto vymyslí. Nepotrebujem nikoho, aby ma riadil. Keď cítim, že je niečo správne, tak to urobím.“
Koná podľa vlastného presvedčenia, a ak treba, ochotne nesie všetky prípadné dôsledky: „Som typ, ktorý sa nerád vezie. Idem proti prúdu, ale nie vždy a za každú cenu!“ Stotožňuje sa s myšlienkou generálneho riaditeľa Siemensu, Vladimíra Slezáka: „Povedal: Nechajte ľudí žiť. Nepotrebujeme žiadne manuály. Žime tak, ako to cítime. Samozrejme podľa zákonov a pravidiel tejto republiky.“
Števo ďalej hovorí, že by sme si vždy mali spájať súvislosti a opierať sa o zdravý rozum. Ak nám v hlave bliká červená kontrolka alebo nám vyskakuje príliš veľa otáznikov, nemali by sme ich prehliadať. Je mu veľmi ľúto, že mnohí ľudia, väčšinou tí citliví a najviac ohrození, podľahli účelovej a manipulatívnej mediálnej kampani, ktorá sledovala jediný cieľ – vyvolať v ľuďoch strach: „Toto sa nerobí. Takto si nepredstavujem pomoc, o ktorej sa tak kvetnato rozpráva. V konečnom dôsledku tých ľudí ničia. Keď počujem: Spravíme všetko pre to…, tak mám z toho žihľavku, lebo viem, že zase chystajú nejakú kulehu na sťaženie života tým, na ktorých sa stále odvolávajú.“
***
Bezdomovec Jano, babka Boženka, dedo Vinco
Keď protipandemické opatrenia nedovoľovali Števovi vystupovať naživo, nakrúcal skeče postavičiek, ktoré jeho diváci už poznali, a videá zverejňoval na sociálnej sieti. Keďže mal dostatok času, vymyslel aj nových ľudových hrdinov: „Pointa bola jednoznačná: dať ľuďom možnosť nahliadnuť cez humor týchto postavičiek na chorú dobu, v ktorej žijeme. V každej vyspelej demokratickej spoločnosti by satira a humor mali mať svoje miesto. Bohužiaľ, v posledných rokoch to tak nie je. Preto som sa na to podujal, hoci sa nepovažujem za politického satirika, akým bol pán Markovič alebo páni Lasica a Satinský, ktorí reprezentovali inteligentný humor. Snažím sa robiť ľudový humor, ale tak, aby nebol vulgárny a prvoplánový.“
Dodáva, že aj ľudový humor má svoje špecifiká a spomína Andera z Košíc, ktorý ho inšpiroval: „Tento pán, ľudový rozprávač, dokázal podať humor takou láskavou formou, že nikoho neurazil. Bol majstrom slova.“
O stvárňovaní svojich postavičiek hovorí, že sa im okrem ľudového humoru snaží dať aj trochu satiry. Tak vznikol bezdomovec Jano. Ľudia sa smejú na jeho maskovaní a opileckom charaktere, ale zároveň sa zamýšľajú nad tým, čo im Jano hovorí. Pointy má tak dobre ukryté, že aj napriek drobnohľadu novodobej cenzúry ho ešte nezablokovali: „Lebo sa nemajú čoho chytiť. Nespomínam ich. A keď ich spomeniem, tak ich chválim. Ale ironicky.“
Babka Boženka oslovila cieľovú skupinu skôr narodených, ktorí sa v nej našli. Podobne aj dedo Vinco: „Každý z nich je iný. Síce hovoria to isté, ale svojským spôsobom, lebo majú charakter postavený na iných pilieroch. Ľudia sa na nich zasmejú a zároveň si prevezmú konkrétny odkaz.
Dostal som stovky emailov, telefonátov a správ, v ktorých mi ľudia ďakovali za to, že som im pomohol preklenúť toto obdobie a ťažké situácie s tým spojené. Jedna pani mi napísala z nemocnice: Som po ťažkej operácii. Vďaka vašim príspevkom, príhovorom a večerným pesničkám mi to ubehlo ako voda a nemala som čas myslieť na problémy, starosti a na bolesť. Veľmi ma to teší, lebo som to nerobil preto, aby som z toho mal nejaký ekonomický benefit, ale preto, lebo som to tak cítil. A urobil by som to znovu.“
***
Deti stratili časť detstva a možnosť vzdelávať sa
Števo zdôrazňuje, že by sme mali byť dobrým príkladom pre naše deti, pretože v súčasnosti na nich číha veľmi veľa nástrah: „Mnohí mladí ľudia sa často pozerajú na dno pohárika. Chcú si užívať, majú prístup k drogám, čo sme my nemali.“ Zvážnie, keď hovorí, že je to vždy otázkou ega, ako sa rozhodnú konať vo vonkajšom svete, mimo vplyvu rodičov – či sa nechajú zviesť ostatnými, lebo nechcú byť iní.
Je sklamaný z niektorých učiteľov, ktorí zlyhali v roli pedagógov: „Aj oni prispeli k tomu, že naše deti stratili značnú časť detstva a možnosť vzdelávať sa. Lebo školy sa k tomu postavili tak, ako im bolo nariadené.“ Dodáva, že boli aj takí učitelia, ktorí za deti bojovali, a tých si veľmi váži. Keď sa tých prvých pýtal, prečo trvajú na nezmyselnom nosení rúšok a respirátorov, zdôvodnili to tým, že nemajú vlastné školské odbory, ktoré by ich námietky predniesli kompetentným: „Potom, keď sa všetko skončilo a keď im išlo o navýšenie platov, zrazu neexistujúce odbory za nich bojovali!
Pre mňa boli učitelia vždy autoritou. Preto som si myslel, že vezmú deti pod ochranné krídla a budú bojovať za to, aby sa čo najmenej učili dištančne. Keď som na monitore videl učiteľku, ktorá bola sama v miestnosti a deťom sa prihovárala cez respirátor, povedal som si: To čo je?! Keď sa s nimi po prázdninách stretnem, tak im to pripomeniem. Poviem im, že ma niektorí z nich ako rodiča sklamali, pretože najviac na to doplatili práve nevinné deti.“ (pozn.: rozhovor sa uskutočnil 28. augusta)
***
***
Moja posledná otázka pre Števa Hruštinca: Ako by ste definovali najnaliehavejšiu potrebu súčasnosti?
Na chvíľku sa zamyslí a potom odpovedá: „Človek by mal v druhom objaviť človeka. Neexistuje zlý človek. Každý z nás sa narodil z lásky. A ona je základom každého. Musíme sa snažiť objaviť ju v sebe a nájsť v druhom človeku. Mali by sme v ňom hľadať dobro, viacej sa tolerovať a rešpektovať.
Nemali by sme sa poddávať. Aj keď sa zdá, že všetko okolo nás je zničené, nič nie je stratené. Pokiaľ dýchame, pokiaľ je Boh nad nami a slnko každý deň vychádza, oplatí sa bojovať za nové zajtrajšky a nový a krajší život. Nielen pre seba. Tu už bojujeme o celé generácie. O naše deti, o našich vnukov.
Mali by sme otvárať oči tým, ktorí rezignovali, lebo sú takí vysilení, že už neveria nikomu a ničomu. Aj ja som svojho času veril niektorým politickým predstaviteľom. Potom som precitol, ale musel som si tým prejsť! To, čo bolo vypovedané, som konfrontoval s tým, čo sa reálne stalo, a zistil som, že slová, ktoré tak vehementne kričali davu, boli slovami plnými falošnej nádeje. Dnes už viem, že politikom nemôžeme veriť. Tí, ktorí sa búchajú do pŕs, že sú našimi zástupcami, majú maslo na hlave.
Máme si odpúšťať. Áno, odpustím, ale nezabudnem. Lenže ľudia majú veľmi krátku pamäť. Preto by sme im mali pripomínať: Ten človek, ktorý teraz s vami pije kávu alebo je guláš z jednej misky, to je ten, ktorý vám zobral 2 roky života. Za pekným imidžom sa neskrýva vždy dobrý človek.“
***
Ďakujem Števovi Hruštincovi za veľmi príjemný a obohacujúci rozhovor. Vážim si jeho úprimnosť a otvorenosť. Verím, milí čitatelia, že nebudem hovoriť len za seba, keď mu touto cestou zaželám veľa síl a energie do všetkých zápasov, na ktoré sa podujal a do ktorých vkladá svoje srdce a um. Takisto mu želám, aby sa mu darilo napĺňať životné poslanie, s ktorým je stotožnený, a verím, že bude vedieť, ktoré kamene na svojej ceste treba obísť, ktoré prekročiť a ktoré odhodiť. Želám mu veľa radosti z pozitívnej spätnej väzby od jeho divákov, sledovateľov a priaznivcov.
***
Na záver Števov osobný odkaz:
„Všetkým čitateľom časopisu Prekroč svoj tieň želám, aby neprestali veriť v samých seba. Aby počúvali vnútorný hlas, ktorý ich určite bude viesť správnym smerom. Ak by náhodou o sebe zapochybovali, tak aby sa obklopili takými ľuďmi, ktorí ich v ťažkých chvíľach podržia a pomôžu objaviť to pomyselné svetielko na konci tunela. Ktorí im umožnia nájsť zmysel života ako takého.“
Viac o Števovi Hruštincovi:
Števo Hruštinec
Števo Hruštinec, slovenský zabávač, spevák a imitátor
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová