„Stratil som mnoho kamarátov a známych len kvôli tomu, že som sa rozhodol robiť niečo naozaj zo srdca a zmeniť svoj život k lepšiemu.“
27-ročný Richard Neštický študoval na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre a je inžinierom výživy a ochrany rastlín. Rok a pol pracoval ako agronóm vo veľkej firme zaoberajúcej sa pestovaním zeleniny, zemiakov a poľných plodín.
Richard na svoj pracovný pomer spomína nasledovne: „Firma prosperovala, aj stále prosperuje. Mal som nadpriemerný plat, kolegovia boli fajn, šéf takisto. Som vďačný za všetko, čo som sa tam naučil a čo som tam prežil.“ Po čase však pochopil, že práca ho nenapĺňa natoľko, aby v nej pokračoval. Vyčerpávalo ho nielen denno-denné niekoľkohodinové cestovanie do práce, ale aj poznanie toho, ako je životné prostredie znečisťované moderným poľnohospodárstvom.
Rozhodnutím odísť zo zamestnania sa v jeho živote začalo ťažké obdobie, ktoré ho nakoniec posilnilo a posunulo ďalej v osobnom rozvoji.
***
Vlastná intuícia ho nikdy nesklamala
„Vždy sa snažím riadiť hlavne intuíciou a vnútornými pocitmi. Aj preto som sa rozhodol odísť z práce, hoci ma za to moje okolie odsudzovalo.“
To, ako videli svet jeho kamaráti a ľudia z blízkeho aj širšieho okruhu, im nedovolilo vnímať hlbšie súvislosti Richardovho rozhodnutia. Počas preklenuvšieho obdobia nebol existenčne odkázaný na nikoho, dokázal dôstojne prežiť z úspor. No ťažko sa vyrovnával s tým, že ho ľudia odmietali, a jeho psychika dostala vtedy poriadne zabrať: „Nerozumeli mi možno aj preto, že som im to nevedel vysvetliť. Keď niekomu poviete, že ste sa rozhodli konať intuitívne, tak sa na vás pozerá nechápavo s otázkou: Dobre, a teraz čo? Vedel som presne, čo chcem, mal som to jasne pred očami. Lenže veci nefungujú tak, že keď sa rozhodnem, okamžite mám 500 rodín včiel a 300 kusov zvierat. Všetko postupne, aj vzhľadom na to, že som nemal žiadne skúsenosti a v rodine som nevidel nikoho chovať alebo pestovať. To, že ma ľudia odsudzovali, mi nakoniec zocelilo psychiku. Vedel som, kto je pri mne, a pochopil som, že z tých ostatných si nemám robiť ťažkú hlavu.“
Po tomto uvedomení sa mu uľavilo a postupne si začal zaobstarávať chovné zvieratá. Zabezpečil si aj vlastnú stolársku dielňu: „Aby som bol vo výrobe potrieb pre hospodárstvo čo najviac sebestačný.“
***
Kto ho v najťažších chvíľach podržal?
„Boli to rodičia, blízka rodina a priateľka. Moji rodičia mi odmalička dávali veľa priestoru a slobody.“ Po jeho zásadnom rozhodnutí odísť zo zamestnania mu povedali: „Ak vieš, čo chceš a ako na to, tak to urob. My ťa podporíme.“ Richard priznáva, že aj vďaka nim, ich výchove a prístupu dokázal prekročiť svoj tieň a vybrať sa po novej životnej ceste.
Aj medzi kamarátmi bolo zopár takých, ktorí mu vyjadrili svoju podporu. Na rozdiel od tých, ktorí sa ho pýtali, či mu „nepreplo“.
***
Keď sa rozum snúbi s citom a do konania vstupuje srdce
Richard si dáva do kontextu všetko, čo sa okolo neho deje, a situáciu vníma v širších súvislostiach. Spolieha sa predovšetkým na vlastný úsudok a zdravý rozum, ktoré mu hovoria, kedy nie je dobré ísť s davom a ako sa vyhnúť manipulácii. Je mu ľúto, keď niektorí ľudia – po všetkom, čo sa tu v posledných 3 rokoch stalo – stále nechápu, o čo v skutočnosti ide.
Zo začiatku bol z postojov mnohých ľudí smutný, až nahnevaný. Pochopil však, že je zbytočné míňať vzácnu energiu tam, kde to neprináša ani len minimálny efekt, lebo myseľ dotyčného človeka je silno ovplyvnená konkrétnou ideológiou, a prijal to ako fakt: „Nedá sa niekomu niečo vysvetliť, keď je vnútorne nastavený tak, že je jednoduchšie podľahnúť tlaku a uveriť informáciám, ktoré vás lusknutím prsta zbavia zodpovednosti za samého seba. Povedal som si, že je to jeho voľba.“ Takto z jeho života mnohí odišli a uvoľnili miesto novým kontaktom: „Prichádzajú ľudia, s ktorými mám spoločné záujmy, a je to ešte lepšie ako predtým. Nech si každý robí, čo chce a ako uzná za vhodné.“
***
Richard si nemyslí, že je lepší alebo múdrejší než ostatní. Bráni mu v tom jeho prirodzená pokora. Uvedomuje si svoje nedostatky a chyby, na ktorých musí ešte popracovať. Priznáva, že momentálne má najväčší problém so svojou netrpezlivosťou, a vedome sa to snaží zmeniť.
Netúži po bohatstve. Túži po tom, aby bolo vidieť, že to, čo robí, má želaný efekt. Hlboko v srdci si praje, aby jeho produkty pomáhali ľuďom nadobudnúť zdravie a silu prirodzeným spôsobom – tak ako to pre nás vymyslela múdra príroda. Nielen na úrovni fyzickej, ale aj mentálnej. Kladie si rečnícku otázku: „Kto by mal v dnešnom svete záujem o to, aby ľudia nekupovali lieky? Kto by to dovolil? Kto by niečo také chcel? Nie je záujem o to, aby boli ľudia zdraví. Záujem je, aby boli chorí, potom sa totiž ľahšie ovládajú a prinucujú k poslušnosti.“
***
Pýtam sa Richarda, kam podľa neho naša spoločnosť a ľudstvo aktuálne smeruje. Odpovedá: „Ja to vidím tak, že to všetko, čo sa teraz deje, je prečisťujúci proces. Každý má slobodnú vôľu a môže si vybrať. Nikdy nie je neskoro začať. Je to však otázkou ega, čo si vyberie, či sa rozhodne pre osobné pohodlie. Nasledujúce roky budú ťažké, bude treba vzdať sa mnohých vecí a zanechať veľkú časť pohodlia. Kto sa nedá kúpiť, bude musieť mnoho obetovať. Ale vidím, že veľa ľudí na Slovensku nachádza v sebe silu, vďaka ktorej to dokáže. V iných krajinách je to horšie. Podľa mňa do 5 percent ľudí má šancu preklenúť tieto ťažké skúšky bez vážnej ujmy.“
***
Richard pokračuje v zamyslení a hovorí, že preňho nebolo ťažké racionálne zhodnotiť situáciu, správne sa rozhodnúť a na základe toho potom srdcom konať. Za túto schopnosť vďačí predovšetkým rodičom a tomu, ako ho vychovali, aké detstvo vďaka nim prežil: „Vyrastal som v lese, lebo mama bola agronómka a otec bol lesník na Lesníckom výskumnom ústave v Gabčíkove. Ako malý chlapec som mal k dispozícii 2 hektáre plochy obkolesenej lesom. Pobehoval som tam sám, hral som sa s palicami, liezol som na stromy a cítil prírodu. Mal som na sebe len nohavice a čižmy. Pamätám si, ako som pozoroval vtákov a ako ma fascinoval ich štebot. Intenzívne som vnímal vôňu kvetov, rastlín, ročných období. Bolo mi dobre, bol som proste spokojný.
Na tie pocity, keď som bol šťastný a nič mi nechýbalo, si veľmi dobre spomínam a teraz sa k nim snažím vrátiť. Lebo keď nastúpite do školy, nové prostredie na vás pôsobí tak, že postupne začnete zabúdať. Musíte sa zaradiť niekam, kde vnútorne vôbec nechcete byť. A to vo vás zanechá rany. Snažím sa psychicky vrátiť do stavu, v ktorom som bol ako malý chlapec. Bol som šťastný tam, kde som bol, bez toho, žeby som potreboval peniaze, bez ohľadu na vonkajšie podmienky.“
***
„Keďže moji rodičia boli ľudia prírody, rozhodol som sa vyštudovať agronómiu, hlavne podľa vzoru mojej mamy. Vychovávali ma tak, že mi dávali slobodu a zároveň ma viedli k zodpovednosti. Takáto dávka voľnosti možno nie je pre každého, pretože každý má svoje vlastné a výnimočné okolnosti života, ale mne rodičia verili. Hoci som prežil aj ťažšie životné skúšky, veľa som sa naučil na vlastných chybách, ktoré ma vždy posunuli vpred. Jedno si však z detstva živo pamätám: absolútne bezpodmienečné šťastie. Také, aké človek zažíva v dospelosti len výnimočne.“
Pýtam sa Richarda, či také čisté šťastie zažíva niekedy aj teraz. Odpovedá, že tomu stavu sa približuje vtedy, keď pracuje na včelnici: „Pobyt medzi včelami človeka upokojuje. Ich vôňa, vibrácia a bzukot ma vnútorne nastavia na hladinu, v ktorej vnímam okolitý svet intenzívnejšie a zároveň pokojnejšie. Vtedy sa dostávam najbližšie k stavu, aký si pamätám z detstva.“
Dokáže presne pomenovať príčinu, ktorá mu bráni v tom, aby sa vnútorne naplno preladil do nespútanej radosti malého chlapca: „Je to v mojej hlave. Stále je vo mne silno zakorenené to, čo do nás hustili v škole: že musíme podať výkon, niečo vyprodukovať, dosiahnuť. Odnaučili nás samostatne a tvorivo rozmýšľať. Zvykli sme si, že to, čo je napísané v knihe, je jediná pravda. Človek potom postupne stráca schopnosť samostatného posudzovania.“
Spomína, že raz ho v jednej knihe zaujala myšlienka: „Posúď to sám.“ Chytil sa jej, začal ju aplikovať do života a zrazu pochopil: „Niektoré veci sú také jednoduché a funkčné, že to hádam nie je ani možné! Keby človek naozaj všetko hodnotil sám, zistil by, že život je vo svojej podstate veľmi jednoduchý. V skutočnosti je to obrátené naruby. Uveríme všetkému, čo si niekde prečítame alebo počujeme, a prestaneme to riešiť: No dobre, tak je to asi pravda… Pre niekoho je to pohodlné, lebo nemusí preberať zodpovednosť. A to je práve ten kritický moment: človek nebude na sebe pracovať, ak bola zodpovednosť vždy na niekom inom. Ide k lekárovi: Lekár je za to zodpovedný! Čo ja s tým mám? Takáto ľahká cesta vedie vždy k zlým výsledkom.“
Richard uzatvára úvahu o zodpovednosti: „Ak je človek zodpovedný sám za seba, vtedy je schopný prekonať ťažké chvíle a rôzne choroby – ak si uvedomí, že si to spôsobil sám.
Od malička som mal čisté jednotky, aj na maturite. A vysokú školu som skončil s červeným diplomom. Bol som naučený, že mám ukázať, že niečo viem. Lenže často je to na úkor psychiky, lebo potom neviete nad niečím nepodstatným len tak mávnuť rukou, ako to dokážu niektorí štvorkári. Oni sú na tom možno psychicky lepšie, lebo niekedy je vhodným riešením mať to na háku.
Obdivujem túto schopnosť u môjho otca. To, ako si vie užívať vnútornú pohodu. Mama je opačný typ. Ten, ktorý stále niečo rieši (z úsmevu a tónu, akým rozpráva o rodičoch, je vidieť, že si ich váži a má ich veľmi rád). Takže ja som taký mix z oboch. Hľadám sa a chcem byť šťastný bez vonkajších podmienok. To je všetko.“
***
V 2. časti rozhovorov s Richardom Neštickým ho spoznáme ako včelára a mastičkára. Podrobne nám predstaví včelie produkty, vlastné postupy ich spracovania a benefity svojich výrobkov pre zdravie človeka. Dozvieme sa aj to, aký vzťah má so svojimi včielkami, a prezradí nám svoj jedinečný pohľad na včelí jed.
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Viac o Richardovi Neštickom: VeďMedík a ved_medik_a_farma
(pozn.: Richard príležitostne predáva svoje produkty formou priameho predaja z dvora ako pôvodné produkty prvovýrobcu.)