Príbeh pretkaný silou

„Keď človek zažije niečo nevšedné alebo je svedkom vzácnej udalosti, má tendenciu o tom vypovedať. Na to môže použiť reč, spev, opísať to v básni, v románe alebo zakresliť či namaľovať do obrazu.“ To sú slová výtvarníka Mgr. Martina Tamásfiho, ktoré odzneli na začiatku nášho stretnutia v jedno čarovné augustové dopoludnie v roku 2020, v altánku U dobrého pastiera v Čutkovskej doline pri Ružomberku. 

Každý človek má obrovský potenciál a možnosti

Martin sa venuje hneď niekoľkým formám umeleckého vyjadrovania: maľbe, umeleckému kováčstvu, hudobnej tvorbe a písaniu poézie. Snaží sa zaznamenať to, čo vníma a čoho je svedkom. „Ako človek môžem o tom, čo zažijem, rôznymi spôsobmi vypovedať.“ Veľmi rád chodí na prechádzky do Vysokých Tatier. Kamkoľvek príde, každé miesto ho osloví a v tých momentoch si zosobňuje svoj kontakt so životom. Pobyt v prírode mu pomáha vo vlastnom osobnom rozvoji: „Krajina ma vie veľmi pekne preusporiadať. Z vnútorných pochodov ma s ľahkosťou vytiahne von a ja zrazu objavujem, dozvedám sa a poznávam.“ 

• 

• 

Umeleckej tvorbe sa venuje profesionálne. Vyrástol v Kremnici, kde absolvoval Školu úžitkového výtvarníctva, odbor Umelecký kováč. Na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre vyštudoval odbor Výtvarná tvorba a výchova. V súčasnosti žije a tvorí vo Vysokých Tatrách. Priestorové zobrazenie v kove a zobrazovanie v tradičnom poňatí, teda olejomaľbou na plátne, sú mu bytostne blízkymi nástrojmi, ktorými vonkajšiemu svetu komunikuje to, čo vidí, prežíva a cíti. Venuje sa im maximálne: „Do takej miery, ako mi dovoľuje môj potenciál a moje schopnosti. Viac-menej celý čas. Potenciál a možnosti sú u každého človeka nesmierne. Len od neho závisí, na čo dá dôraz a pre čo sa rozhodne.“ Podľa neho to vie každý z nás ľahko načítať: ak nás osloví nejaká skladba, báseň či obraz, je to preto, lebo sa niečoho v nás dotkne. Možno práve toho potenciálu, ktorý nám umožňuje podobnú výpoveď. Otázkou však je, či na to dáme dôraz, či objavíme spôsob, ktorý nám je najbližší, a či nám stojí za to vôbec sa tým zaoberať. Martinovi to za to stojí a vníma to ako veľké zrýchlenie: „Tvorba nie je niečo, čo by som si schovával pre seba, niečo, čo by ma určovalo alebo zväzovalo až do takej miery, aká nie je potrebná. Práve naopak. Je to zužitkovanie zážitku. Je to spôsob, ako žiť. Obyčajne. Je to jednoduché, lebo je to poruke. Stačí sa načiahnuť a priniesť to, či už pre seba alebo pre niekoho iného.“

Ak Martin prostredníctvom svojej tvorby prinesie niečo na svet, tým sa to preňho nekončí, ale práve naopak, začína. Zaujímajú ho ďalšie príbehy, ktoré následne okolo jeho diela vzniknú. „Či už viem alebo neviem, komu je moja tvorba v daný moment určená, existujú nekonečné možnosti toho, ako sa príbeh, ktorý mám tú česť zažiť, stane úplným.“

Vníma silu každého príbehu aj to, ako je tou silou pretkaný. Vo chvíli, keď mi to hovorí, prilietava k nám do altánku vtáčik. Sme tam len my dvaja a maličký, krehký operenec. Martin stíchne a obaja ho s úžasom sledujeme. Po chvíli sa opäť rozhovoríme a zhodneme sa na tom, že to bol krásny príklad čara prítomného okamihu, ktorý spočíva v tom, že sme obaja nastavení na „teraz a tu“. Inak by sme si vtáčika nevšimli. Martin dodáva: „Človek sa rozhodne niečo zažiť a zrazu mu príde na pomoc čosi, s čím nepočítal. V tom je príbeh pretkaný silou: odrazu priletí vtáčik, začviriká a celá reč dostane iný význam. V prúde myšlienok, ktorý som ukladal, som toto zobral na zreteľ. Ak je človek ochotný brať do úvahy, že je súčasťou niečoho väčšieho, napríklad krajiny, tak si môže všimnúť, ako ho oslovuje. Pre mňa sú to zážitky a skúsenosti, ktoré ma obohacujú.“

Maľba ako zmysel naplnenia
Čo je pre Martina maľba? Záznam. V kontexte toho kladie rečnícku otázku: „Ale s čím je tento spôsob záznamu spojený? Človek spraví zopár znakov alebo niekoľko ťahov štetcom, nanesie farby a zobrazí to, čo chce vypovedať.“ Do obrazu sa dá preniesť aj vedomá snaha byť súčasťou krajiny, ktorá nás dopĺňa a pozdvihuje. „Ak by môj obraz mal urobiť radosť hoci len jedinému človeku, ktorý by vďaka tomu dostal chuť ísť na prechádzku v prírode, tak tá tvorba rozhodne stála za to! Všetko to okolo malo zmysel naplnenia.“

Spomienky obživnuté v poézii

Tuším, že to nie je všetko
a za dverami čosi číha v tme
a tiež tuším, že to tajuplno
priblíži sa raz natoľko
až ho objímem.
M. T.

Martin o svojej poetickej tvorbe hovorí: „Poézia, to sú príbehy, kam sa môžeme vrátiť a nechať ich atmosféru obživnúť. V spomienke sa dotknúť niečoho, čo by inak nebolo zaznamenané.“ K verbálnemu prejavu má vrúcny vzťah: „Človek si po chvíli rozprávania môže všimnúť aj to, či je v prúde, alebo sa ocitá mimo toku reči, ktorý ho nesie. Reč by mala byť vždy živá. Má tú úžasnú schopnosť, že vie tvarovať a prinášať príbehy. Ak je živá. Vtedy si viac môžeme uvedomiť, že žijeme aj my, a to je skutočná nádhera! Stále sa máme čo učiť… Sme zvyknutí na pojmy, ktoré niečo popíšu, zachytia a vytvárajú tak pôdu, po ktorej sa dá kráčať. Idey a pojmy nám môžu aj pomáhať rásť.“

• 

• 

Kovaný obraz – kontrastné prepojenie dvoch polôh
Martin sa ako umelecký kováč venuje aj pomerne zriedkavej forme umenia – obrazom kovaným do nerezovej ocele. Predstavujú plošné zobrazenie tradičnou kováčskou technikou. Kuje ich kladivom na plochu a formátuje ako štandardný obraz. Sú rôznymi spôsobmi leštené a prinitované o kovový rám. 

„Pri maľovaní na plátno som v pomerne hlbokom a zároveň jemnom nastavení.“ Keď v tejto polohe zotrvá dlhšie, pre vyváženie pociťuje potrebu prejsť k niečomu inému. „Ideálna je fyzická aktivita ako prostriedok na preladenie.” A túto potrebu mu ako spojnica napĺňa tvorba kovaných obrazov: „Kovaný obraz je most. Do určitej miery je na pomedzí. Pri kováčstve zužitkovávam fyzickú silu, ktorá sa vďaka zobrazovaniu spája s citom. Môžem použiť najjemnejšie techniky, no je to iný typ nastavenia ako pri maľbe. Pri kováčstve človek pracuje s ohňom a kladivom. Je to priamejšie a ostrejšie nastavenie.“

Život je radosť

Pýtam sa Martina, či svoju tvorbu využíva aj ako ventil pre negatívne emócie, napríklad hnev, smútok či zatrpknutosť. Jeho odpoveď je jednoznačná: „Samotný proces tvorby umeleckého diela je liečivý. Snažím sa, aby moja tvorba bola čistá, číra a jej produkty jednoduché a priame.“ A čo pozitívne emócie? „Človek má radosť už len z toho, že žije. Pre mňa je to česť.“ Pripúšťa, že za určitých okolností, keď sa ocitneme v situácii, ktorá sa zdá byť neriešiteľnou, môžeme mať pocit, že sme stratení. To však neznamená, že sa z toho pocitu má stať tieň, ktorý nás nasleduje celý život. Trvá to len chvíľu. „Stačí si spomenúť na detstvo, keď život bol číry zázrak, vnímali sme jeho čaro a všetko fungovalo. Deti vedia, že tieň sa dá preskočiť alebo prekročiť. (úsmev) V dospelosti však môžu prevládnuť pocity, že musíme koordinovať celý svet, vyjadrovať sa ku všetkému. S tým je spojené často neprimerané úsilie a človek sa pri tom naozaj zapotí. Prebrať iný názor, osvojiť si ho a podať ďalej býva náročnejšie ako objaviť ten svoj. No život je radosť. Už len to, že žijeme, je výhra. Ak som sa dostal na túto Zem, ktorú milujem, mal by som ju spoznať. Rád by som to urobil a potom by som o tom rád vypovedal. Tvorbou alebo len tak, pri káve ako teraz.“  

Človek môže byť svedkom čarovného okamihu
Martin si bežný deň organizuje tak, aby zažil všetko, čo mu každý deň ako bytosti ponúka. Snaží sa o určitý typ voľnosti, vytvára si stratégiu a nemá sa na čo vyhovárať. Je sám sebe pánom. „Človek sa za určitých okolností pre niečo rozhodne. Potom zistí, že musí opísať omnoho väčší kruh, aby sa nezamotal do dôsledkov vlastných rozhodnutí. Preto sa snažím robiť čo najkryštalickejšie, teda najmenej komplikované rozhodnutia.“

• 

• 

• 

• 

Jednou z vecí, ktoré ho zaujímajú, je čas. „Keď je človek trpezlivý a uvedomuje si, že je umiestnený v čase, že ho tvaruje, je jeho svedkom i svedkom konkrétnej udalosti v danom okamihu, potom si je vedomý tiež toho, že aj každá udalosť má svoj konkrétny čas. Môžu uplynúť aj roky, kým sa udalosť zacelí alebo dovŕši. Možno niekto príde položiť obyčajnú, ale v ten moment podstatnú otázku, ktorá môže vnútri zažať čosi vzácne, čo by sa za bežných okolností neprejavilo a čo celú udalosť doplní. Takéto momenty rád prenášam do tvorby.“ 

V závere nášho rozhovoru sa Martin opäť vracia do milovaných Vysokých Tatier: „Všetko je v pohybe. Počasie sa vie zmeniť akoby lusknutím prsta. Ak ich zobrazujem, zobrazujem to, čo je pre ne charakteristické: pohyb, premenu. Takéto zobrazovanie je záležitosťou čara okamihu.“

• 

• 

• 

Slobodný umelec Martin Tamásfi prezentuje svoju tvorbu na vlastnej webovej stránke. Osobne sa s ním môžete stretnúť v Čutkovskej doline pri Ružomberku, kde vám rád predvedie ukážku tradičného kováčstva a kde si môžete kúpiť jeho umelecké výrobky. Tie sa dajú vidieť aj v Starom Smokovci v Kaviarni a čajovni U vlka, v obchodíku Zlatý drak šťastia a v predajnej galérii Tatranský šperk vo vile Flóra.

Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka

^{Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová}