Boj so stereotypmi v partnerských vzťahoch alebo Skúsme to inak

Stereotypy sú naučené vzorce správania, ktoré si najčastejšie osvojujeme od rodičov. V našej kultúre sú hojne zaužívané a ľudia sa ich držia, lebo s ich pomocou sa im lepšie rozmýšľa a následne rozhoduje. Často sa nimi upokojujú a utiekajú sa k nim, akoby to bola ich bezpečná zóna. Sú vnímané ako niečo, čo by sa nemalo meniť, pretože sú obrazom spoločnosti a reprezentujú názory na to, ako by mala fungovať napríklad domácnosť, vzťahy, priateľstvá. Určujú nám smer, ktorým by sme sa v živote mali uberať.

Ak si napríklad muž, mal by si zarábať a zabezpečiť rodinu. Už ako chlapec si vedený k tomu, aby si bol zručný a zabezpečil, aby doma všetko fungovalo.  

Žena bola už ako dievča vedená k tomu, aby sa dokázala postarať o domácnosť, o rodinu, o deti, o svojho muža. Preto je zvyknutá starať sa o druhých a často pri tom zabúda na seba.

Stereotypy určujú aj naše správanie v spoločnosti. Niektorí rodičia dokonca prenášajú na svoje deti zaužívané myslenie v duchu: Vždy sme mali málo, sme spokojní s tým, čo máme, a ani naše deti by nemali chcieť viac.

Svojmu otcovi som vďačný za to, že ma ako malého chlapca brával so sebou von a priúčal ma technickým zručnostiam a funkčnosti materiálnych vecí. Naučil ma, ako mám zabezpečiť financie a postarať sa o rodinu. Už v pubertálnom veku som cítil, že chcem byť samostatný, a začal som v tom duchu konať. Keď som si hľadal prácu a rozmýšľal som, čím sa budem živiť, uvedomil som si, že život nie je len o tom, že chcem byť hlavou rodiny a riešiť všetky typické chlapské záležitosti. Zistil som, že chcem pomáhať aj v činnostiach, ktoré sa na prvý pohľad vymykajú z mužského stereotypu, napríklad varenie, upratovanie, pranie a podieľanie sa na výchove dieťaťa.

Zmena stereotypov v mojom živote bola kľúčom k šťastiu a krásnemu vzťahu, ktorý mám. Moja partnerka mi často hovorí, že som iný ako ostatní muži a že si to veľmi váži. O domácnosť sa staráme spoločne, dokonca som sa naučil variť a robím to veľmi rád. Keď chodila do práce a ja som mal voľno, upratal som, opral a uvaril, aby si ona mohla po návrate domov oddýchnuť. Nerobil som to a nerobím preto, že by som za to niečo očakával. Robím to z vlastného presvedčenia.

Keď iným mužom poviem, ako doma fungujem, považujú ma za zoženšteného, divného, odsudzujú ma a hovoria, že kazím sociokultúrne nastavenie. Myslia si to práve tí muži, ktorí sa striktne držia zafixovaných genderových stereotypov. Sami si ich nechcú priznať, preto ani necítia potrebu ich meniť.  

Poznám mnoho prípadov, keď sa partneri držali stereotypov tak pevne, že tým ničili nielen rodinné a priateľské vzťahy, ale aj samých seba. Často boli presvedčení o tom, že starostlivosť o domácnosť je povinnosťou ženy, aj keď sama chodí do zamestnania. Taký vzťah fungoval veľmi zle. Dochádzalo k hádkam aj k násilnostiam, keďže muž si silou presadzoval svoju pravdu na základe jeho stereotypnej predstavy, že je hlavou rodiny.

Ak je muž tvrdo tlačený do roly, v ktorej musí rodinu finančne zabezpečiť a dávať jej viac a viac, skončí sa to tým, že je v práci od rána do večera. Stráca kontakt s deťmi a neparticipuje na ich výchove. Jeho funkcia v rodine sa okliešti na nosenie peňazí a v konečnom dôsledku tým trpia všetci. Preto je dôležité nájsť rovnováhu vo finančnom zabezpečení rodiny, má sa na ňom podieľať muž aj žena.

Obaja partneri majú rovnakú šancu a právo na osobný rast, či už v oblasti kariérnej, alebo duchovnej, na uspokojovanie vlastných potrieb a napĺňanie túžob. Aby sa to mohlo diať, musia byť obaja súčinní. Ako by to malo reálne vyzerať? Muž pomôže žene s praktickými záležitosťami, ktoré je potrebné vyriešiť. Tak vznikne priestor na oddych, počas ktorého spolu môžu komunikovať. Hádky sa vytrácajú a pár je šťastnejší, lebo si dokáže navzájom poskytnúť potrebnú podporu a pomoc.

V poslednom čase je dosť ťažké dospieť vo vzťahu k vyššie spomínanej súčinnosti. Preto pozorujem extrém, ktorý súvisí so single ľuďmi. Ak sa muži alebo ženy zamerajú na svoju kariéru, prípadne na sebareflexiu, sebapoznávanie a posun v akejkoľvek sfére, ocitnú sa v situácii, že si nevedia nájsť partnera, ktorý by im vo vzťahu vytvoril vhodné podmienky či ich dokonca potiahol, a tak radšej zostanú sami.

Stretávam mužov, ktorí vnímajú, že to, čo sa deje v ich domácnosti alebo v partnerskom vzťahu, nie je dobré a chceli by to zmeniť. Taký človek si ma odvedie bokom a chce sa o tom rozprávať. Ale tak, aby ostatní nevedeli, že niečo takéto rieši, lebo sa obáva, že ho budú považovať za čudného. Po rozhovore je nadšený a rozhodne sa, že to zmení.

Príde domov a začne sa správať inak. No stane sa to, že od partnerky neprichádza adekvátna reakcia. A tak si začne klásť otázky: Prečo práve ja? Prečo by som to mal robiť práve ja? Takýto muž do stereotypu opäť skĺzne, keďže jeho zmena je veľmi ťažká. Lebo sa v ňom cíti bezpečne, vie v ňom chodiť – aj keď si uvedomuje, že to nie je dobré a vzťah kvôli tomu nefunguje.

foto: Rudolf Baranovič Fotoobrázky života okolo nás

Práca na zmene stereotypu, na jeho odstránení, je dlhodobá. Je to práca samého so sebou. Mne vždy pomohlo, keď som si prestal klásť otázky: Prečo by som mal začať práve ja? Prečo by som práve ja mal robiť veci navyše? Dôležité je mať jasno v tom, že ak sa rozhodnem vo svojom správaní niečo zmeniť, musím to zmeniť kvôli sebe. Potom si už nemusím dávať pozor, pretože sa to pre mňa stáva prirodzené. Ak sa mi stane, že sa po čase k stereotypu vrátim, niečo mi v hlave pípne a upozorní ma, že som to chcel zmeniť. Už sa nemusím báť, že poľavím. Nie. Nový vzorec správania mi už zostane.

Ak chcem, aby niečo zmenil ten druhý, musím začať od seba.

Ak jednému z partnerov chýba napríklad pohladenie alebo pochvala, väčšinou to býva tak, že ich nerozdáva ani on. Hneď ako začne bez toho, že by očakával spätnú väzbu, ten druhý si to všimne. Niečo sa zmenilo. Niečo je iné. Začne to analyzovať: Aha! Aj ja by som mal/a preňho/pre ňu niečo spraviť. Uvedomí si to nenásilne a začne konať SÁM. Je to síce dlhá a náročná cesta, ale funguje to. Mám to odskúšané na sebe a vidím to na pároch, ktoré takto začali meniť zaužívané stereotypy a teraz sú šťastné.

Rozmýšľajme nad tým, či to, čo robíme, robíme preto, lebo to tak chceme. Naše správanie totiž mnohokrát pramení z niečoho, čo máme naučené, čo do nás bolo vložené rodičmi, spoločnosťou, priateľmi. Aj keď si uvedomujeme, že sme v tom nešťastní, napriek tomu v tom naďalej zotrvávame.

Na záver by som chcel prehovoriť hlavne k mužom:

Milí muži! Nedržte sa stereotypov, ktoré vám určujú, kam máte ísť. Určte si vlastný smer. Odstráňte staré škodlivé stereotypy a nájdite si vlastné. Naučte sa byť sami sebou. Ak uznáte, že pomoc v domácnosti alebo to, že budete jemnejší, je pre vás dobré, a nerobíte to len preto, že by to tak podľa zaužívaných stereotypov nemalo byť, zmeňte to. Pretože zmena je život.

Ja som to zmenil a môj život sa otočil o 180 stupňov. Darí sa mi v práci, mám úžasnú partnerku, krásne dieťa. Nehádame sa, sme finančne zabezpečení, sme šťastní. Dokážeme spolu komunikovať, navzájom si pomáhame a sme súdržní. Naša láska natoľko narástla, že by som z nej mohol rozdávať.

Autor: Bc. Ivan Kozai