V 1. časti tejto série rozhovorov sme sa zoznámili s pánom Akshayom Kumarom Dixitom. Je to veľmi pokojný, vyrovnaný a rozhodný muž, ochotný, otvorený a priateľský Ind, ktorý už 35 rokov žije na Slovensku. V minulej časti sa s nami podelil o kľúčové udalosti zo svojho detstva v Indii, ktoré vyvrcholili jeho odchodom do vtedajšieho Československa.
Dnes sa dozvieme, ako po strastiplnom príchode do Bratislavy prebiehala adaptácia mladého Akshaya na slovenské pomery, ako si zvykol na našu stravu a ako vníma a hodnotí kultúrne rozdiely medzi Slovákmi a Indmi. Zdôverí sa nám so svojimi plánmi do budúcnosti a prezradí, aké princípy uznáva vo výchove.
Cez omáčky k mäsu, cez kultúrne rozdiely k pochopeniu a tolerancii
Prechod na slovenskú stravu bol pre pána Dixita veľmi ťažký. „Bol som vegetarián a z tunajších jedál som najprv jedol len zemiaky, ryžu a omáčku. Na raňajky som si dal chlieb s maslom alebo kakao a večer suchú stravu.“ Konzumáciou štiav vydusených z mäsa si na jeho chuť privykol natoľko, že začal konzumovať najprv kuracinu. „No a potom som už postupne jedol všetko.“
Zaujíma ma, ako vníma kultúrne rozdielnosti medzi Indmi a Slovákmi. Som zvedavá, ako sa vyrovnal s tými prvkami našej mentality, ktoré sú mu cudzie a ťažko pochopiteľné.
Pokojným a vyrovnaným hlasom mi rozpráva o kontraste, ktorý vníma najvýraznejšie. Je ním rozdielnosť v uchopení kategórie „moje – naše“. V Indii je chápaná výlučne prorodinne a je naplnená obsahom, ktorý zahŕňa kolektívnu identitu všetkých, ktorí žijú pod jednou strechou. Na Slovensku je táto kategória silno individualistická, a to je ostrým kontrastom voči jeho prirodzenému vnútornému nastaveniu. „Ale chápem to a rešpektujem, lebo viem, že je to dané vašou kultúrou.“
V trojgeneračných indických rodinách je problém jednotlivca spoločným problémom. „Slovenskí dôchodcovia dostávajú nízky dôchodok, z ktorého im po zaplatení nájomného a energií zostane 30 eur na chlieb. V Indii sa niečo také nemôže stať. Ľudia sú tam síce chudobnejší, ale sú spolu. Spoločne nakúpia a navaria, lebo tak je to lacnejšie. No nie je to len o varení, jedle a spolužití. Je to hlavne o tom, že sa spolu rozprávajú. Slovenský dôchodca sa sám doma alebo v domove sociálnych služieb nemá s kým rozprávať. Nemá komu prenechať skutočné hodnoty, ktoré v sebe má. Seniori v Indii odovzdávajú svoju prirodzenú múdrosť opretú o životné skúsenosti svojim vnúčatám. V tom je veľké bohatstvo a my ho máme!“
Medzigeneračná sociálna interakcia je medzi Indmi veľmi silná. Pán Dixit síce s poľutovaním konštatuje, že v súčasnosti pozoruje uvoľňovanie rodinných väzieb v dôsledku toho, že mladí odchádzajú do väčších miest za lepším životom, no v porovnaní so Slovenskom je tam úcta k seniorom, k ich poznaniu a životným skúsenostiam neporovnateľne vyššia než u nás.
Dôležité je neublížiť druhému človeku len preto, lebo uznáva odlišné hodnoty
Keď sa pýtam na ďalšie negatíva Slovákov, reaguje: „Keby som hľadal len negatíva a kládol na ne dôraz, nemohol by som tu žiť 35 rokov. Vo všetkom vždy hľadám len pozitíva a z nich potom žijem. Ale rád by som povedal niečo o spoločných hodnotách, ktoré sú prienikom oboch našich kultúr.
Napríklad vy sa modlíte tak, že zopnete ruky a skloníte hlavu. My povieme namasté a tiež skloníme hlavu k modlitbe. Vy chodíte do kostola a my do chrámu. Vy si zapálite sviečku, my lampičku. Vy kropíte svätenou vodou, my vodou z Gangy. Vy máte zvony v kostoloch, my máme zvony v chrámoch. Vaša nevesta ide do kostola zahalená v bielom, naša nevesta aj ženích idú v pestrofarebnom oblečení do chrámu. U vás odovzdáva nevestu ženíchovi jej otec, u nás takisto.“
Súhlasí so mnou, že príklady, ktoré uviedol, ilustrujú skutočnosť, že podstata všetkých dôležitých udalostí nášho života je v indickej i slovenskej kultúre rovnaká, len „zdobenie“, čiže akýsi obal a všetky pridružené aspekty sú odlišné. Poznaním týchto súvislostí dochádza (napriek kultúrnym rozdielom) k porozumeniu, tolerancii a pokojnému spolužitiu v duchu vzájomného rešpektu. Takto by to malo fungovať nielen v prieniku odlišných kultúr, ale aj na úrovni jednotlivcov, rodín, sociokultúrnych skupín a komunít. Dôležité je nehodnotiť, respektíve neodsudzovať podľa obalu, ale hľadať zdravé jadro, esenciu, z ktorej sa odvíja všetko ostatné.
Pán Dixit dodáva: „Vy môžete mať oblečenú košeľu za 500 eur a ja za 2 eurá. Ale mňa to nezaujíma. Pre mňa je dôležité to, aký ste človek, aké je vaše vnútro. 90. roky bolo obdobie, keď vás zamestnanci firmy, do ktorej ste išli na rokovanie, sledovali cez okno, lebo boli zvedaví, na akom aute ste prišli. Tí podnikatelia, ktorým na tom záležalo, už dávno skončili! No tí, ktorí chceli skutočne podnikať, sú dodnes mojimi obchodnými partnermi.“
V osobnom i pracovnom kontakte je voči partnerovi vždy férový a snaží sa zohľadniť jeho potreby tak, aby mu neublížil. „V našej kultúre je jedno pravidlo: ak ublížiš druhému, to je to najhoršie, čo si mohol urobiť.“
Hlavný je charakter človeka, jeho postoje a správanie
Pýtam sa, či sa Slováci zmenili odvtedy, keď pred 35 rokmi prvýkrát prišiel do Bratislavy.
„Veľmi sa zmenili! Moji starí priatelia, s ktorými som sa zoznámil pred rokom 1989, sú úplne iní ako tí, s ktorými som nadviazal kontakty po 90. rokoch.“
Rozdiel medzi oboma skupinami je v tom, akú dôležitosť a váhu prisudzujú sebaprezentácii a zviditeľňovaniu vlastného sociálneho statusu v ekonomickom kontexte. „Keď sa stretnem so starými priateľmi, s mojimi rovesníkmi, porozprávame sa a zabavíme bez toho, že by sa niekto z nás predvádzal.“ Ľudia, s ktorými sa zoznámil po nežnej revolúcii, sa správajú úplne opačne. Dokonca sú zvedaví, aké má auto, mobil… Nemá to rád a nepáči sa mu, keď niečo také medzi ľuďmi vidí. „V Indii sa hovorí: nízka pozornosť (záujem), vysoký zisk.“ Z ľudí, ktorí toto pravidlo popierajú, sa podľa neho vyprofilovala „kasta“, ktorá chodí do drahých reštaurácií a záleží jej na tom, aby ostatní videli, že na to má.
Pán Dixit si kladie rečnícku otázku: „Čo je vyšší spoločenský status? Niekoľkomiestne čísla na účte? To pre mňa nie je relevantné.“ Dôležitý je charakter človeka, jeho postoje a správanie. Ani dosiahnuté vzdelanie nerobí človeka lepším: „Mám priateľov, ktorí nemajú vysokú školu, ale sú veľmi inteligentní a rád sa s nimi porozprávam, pretože majú v sebe skutočné hodnoty. Stretávam sa aj s takými, ktorí majú milióny, ale chýba im životná pointa. To, na čo kladú dôraz, sú len čísla.“ Pripúšťa, že mnohým Slovákom sa v posledných rokoch zmenil rebríček hodnôt s negatívnym posunom k veličinám, ktoré nemajú pravú a trvalú hodnotu.
Pán Dixit podniká v oblasti obchodu a vo firme majú momentálne najväčší problém s tým, ako dosiahnuť stabilitu v cenách. Súčasnú situáciu v oblasti podnikania hodnotí ako veľmi ťažkú. Hovorí, že sa do nej premietajú nepokoj a nervozita, ktoré panujú medzi ľuďmi, a je poznačená neistotou a zvyšovaním cien. Nikto sa nechce zaväzovať na dlhšiu dobu: „Ak nemáme v podnikaní záväzok aspoň na rok, nevieme, čo ďalej! Nemáme istotu, že to, čo dnes vyrobíme, zajtra predáme.“
Čo mu pomáha v ťažkých životných situáciách?
„Pomáha mi, keď o ničom nehovorím, zavriem sa v tme na 3 – 4 hodiny a na nič nemyslím. Potom sa začnú veci samy ukladať. Hovorievam, že problém neexistuje, lebo vždy je nejaké riešenie. Keď sa vec vyrieši, problém prestane existovať. A keď niečo riešenie nemá, tak to nie je problém práve preto, lebo nemá riešenie.
V podnikaní sa vždy vyskytnú ťažkosti, ktoré treba riešiť. Ak v danom momente východisko neexistuje a človek sa k tomu vyjadrí alebo niečo sľúbi, ešte viac sa to skomplikuje. Keď zistím, že mám problém, záležitosť si v sebe uložím a vojdem do ticha a samoty. Väčšinou v noci. Vstanem z postele a do rána mám riešenie.“
To, čo mi pán Dixit opísal, je základný princíp meditácie, keď sa pri pokojnej a vyprázdnenej mysli veci uložia na svoje miesto, lebo myseľ nie je rozptýlená na všetky strany. V tme, tichu a samote nie je vystavená nespočetnému množstvu podnetov a v takomto ustálenom, vyrovnanom vnútornom stave sa spontánne začnú ukazovať riešenia a východiská. Ak však človek danú záležitosť neustále rozoberá – sám v sebe alebo s niekým iným – aj napriek tomu, že pri najlepšej vôli nedokáže dospieť k relevantnému riešeniu, tak sa zacyklí v neplodných myšlienkových pochodoch. Zásobuje ich energiou a neustále sa tým trápi, až sa ocitne v stave zúfalej bezvýchodiskovosti.
Pán Dixit dodáva, že najskôr si vždy vypočuje všetky možnosti riešenia a v dialógu s partnermi preberie reálne východiská. No ak riešenie nie je jednoduché, postupuje podľa svojho osvedčeného receptu uchýlenia sa do samoty, tmy a ticha. Doteraz bola vždy výsledkom spokojnosť na obidvoch stranách.
Kde je jeho domov – na Slovensku či v Indii?
Pán Dixit prežil prvých 17 rokov života v rodnej Indii a v súčasnosti žije už 35 rokov na Slovensku. Hoci veľmi často cestuje do Indie, je jasné, že väčšinu svojho života prežil na Slovensku.
„Srdcom som Ind. Ale jedno naše príslovie hovorí: pole pôsobenia je väčšie ako pole narodenia. Stotožňujem sa s ním a cítim, že mám dlh voči Slovensku, ktorý splácam.
Keď si sadám do lietadla smerom do Indie, mám zmiešané pocity. Je mi ľúto, že odchádzam zo Slovenska a nechávam tu manželku, deti a priateľov. No keď sa približujem k Indii, teším sa, že o pár hodín budem doma. Platí to aj opačne: keď sa vraciam na Slovensko, je mi smutno, že odchádzam z Indie, no potom sa veľmi teším, že som už doma, na Slovensku. Počas 8-hodinového letu sa u mňa vždy striedajú pocity smútku a radosti.“ Zhodneme sa na tom, že je to prirodzené a asi to tak má byť.
Na moju otázku o plánoch do budúcnosti odpovedá, že čaká, kým jeho deti vyštudujú, začnú podnikať alebo sa zamestnajú a založia si rodinu. Potom spokojne odíde do dôchodku. Prvé dva kroky už majú za sebou a teraz čaká, kým urobia posledný. Predpokladá, že sa to podarí do troch rokov, potom sa vráti do Indie a tam strávi zvyšok života.
Dieťa potrebuje disciplínu, osobný príklad a prirodzené autority
Keď sa ho pýtam na jeho deti, so smiechom hovorí: „Nemôžem ich pochváliť, lebo zajtra by sa mohli pokaziť.“
Priznáva, že od syna aj dcéry vždy vyžadoval maximum vo všetkom, čo robili. Dokonca viac: „Vnútri som bol spokojný, ale navonok som bol tvrdý kritik.“ Zdôvodňuje to tým, že takéto právo má len on ako otec, nikto iný. Túto svoju prísnosť a nekompromisnosť vo vzťahu k deťom vyvažuje tým, že ich vo všetkom podporí, pochváli aj povzbudí. Ak im niekedy nemohol v niečom vyjsť v ústrety, vždy im vysvetlil, v čom je problém, takže komunikácia oboma smermi bola priama a otvorená.
„V porovnaní s manželkou som dosť tvrdý rodič.“ Hovorí, že deti potrebujú disciplínu: „Keď nedáte dieťaťu do života disciplínu, tak ste mu nedali nič.“ Z dieťaťa bez disciplíny vyrastie človek, ktorý nemá pracovné návyky, je nezodpovedný, ľahkomyseľný, nerozvážny a neustále má v živote nejaké problémy a konflikty.
Za neoddeliteľný aspekt výchovy považuje osobný príklad: „Čokoľvek som od detí vyžadoval, najprv som to aplikoval sám na sebe. Aby videli, že sa to dá, že to funguje. Vždy som začínal od seba. V čomkoľvek!“
Keď sa rozprávame o autoritách, ktoré by mali deti počas vývoja rešpektovať, dozvedám sa, že v indickej kultúre požívajú najväčší rešpekt dve hlavné autority: učiteľ, ktorému sa v Indii hovorí guru, a až na druhom mieste je rodič.
V našej kultúre sa s pojmom guru spája predovšetkým duchovný učiteľ. Pán Dixit ma oboznamuje s etymológiou tohto slova a vysvetľuje mi, že v sanskrite označuje osobu, ktorá vyučuje deti v škole. V starovekej Indii existoval typ vzdelávacieho systému nazývaný gurukul, kde bol učiteľ označovaný slovom guru. Pán Dixit mi dokonca spamäti odcituje celú pasáž v sanskrite a vzápätí mi ponúkne voľný preklad: „Guru a rodič – tu stoja obidvaja. Komu prvému vzdáš rešpekt? Odpoveď je: prvému guru, lebo vďaka guru si našiel to svedomie, aby si rešpektoval svojho rodiča.“
V ďalšej, 3. časti, nám pán Dixit porozpráva o význame korenín v indickej kuchyni s prepojením na ajurvédu a dozvieme sa viac o tom, ako fungovala vychýrená indická reštaurácia Ashoka v hoteli Forum, ktorú prevádzkoval 20 rokov.
Zhovárala sa: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Ďalšie časti zo série rozhovorov s pánom Akshayom Kumarom Dixitom si môžete prečítať TU.