Ľúbim svoje telo. A prečo nie? Veď je moje a už niekoľko desaťročí mi trpezlivo a spoľahlivo slúži. Sprostredkúva mi množstvo príjemných zážitkov a krásnych vnemov, ktoré by som bez neho nemohla zakúšať. Prostredníctvom zmyslov môžem napríklad počúvať príjemnú hudbu, zahĺbiť sa do dobrej knihy, vychutnávať si obľúbenú stracciatellovú zmrzlinu, kúpiť si dobrý parfum a sama sebe si radostne voňať alebo sa zabaliť do hrejivej deky a dlaňami vnímať jej hebkosť. Nebyť môjho tela, nemohla by som sa s pôžitkom ponoriť do teplého kúpeľa, oddať sa fyzickému spojeniu s milovaným mužom alebo si po dlhej zime ľahnúť na terase na ležadlo a každým pórom nasávať energiu z jarného slniečka. Moje telo mi dáva k dispozícii úžasné nástroje, ktorými môžem byť na osoh sebe i ostatným živým bytostiam. V prvom rade je to reč ako nástroj verbálneho dorozumievania, vďaka ktorej môžem napríklad mojej vnučke, keď ma objíme svojimi drobnými rúčkami, zašepkať do uška ľúbim ťa, si moje slniečko, alebo povedať dcére na konci telefonického rozhovoru som rada, že som ťa počula, dávaj si na seba pozor. Ďalším úžasným nástrojom môjho tela sú ruky, ktorými môžem vykúzliť pohostenie pre návštevu, pokosiť záhradu alebo naťukať do počítača tento článok.
Každý deň som svojmu telu vďačná za všetko, čo mi poskytuje a sprostredkúva. Často ku mne prehovára a rôznymi spôsobmi mi dáva najavo, že je niečo dobré alebo zlé. Snažím sa ho počúvať a vnímať najlepšie ako viem. Otvorene sa priznávam, že vybudovať si láskyplný, priateľský a rešpektujúci vzťah s vlastným telom nebolo vôbec ľahké a istý čas mi to trvalo. Z mysle som musela postupne vymazať všetky chybné a sebazraňujúce programy, ktorým som dovolila, aby vo mne spustili patologické postoje a defektné sebavnímanie. Na ich počiatku stáli negatívne vplyvy okolia, pochybné sociokultúrne vzorce, pokrivené kultúrne vzory, diskutabilné ideály krásy, ale hlavne nedostatok sebalásky. A to všetko stálo na báze nízkej úrovne bytia. Keď som vedome začala pracovať na vlastnom osobnom rozvoji, všetko vyššie spomenuté mi začalo v mysli vyskakovať na svetlo ako korkové zátky na hladinu vody.
Často hovorím, že ja nie som moje telo, ja svoje telo iba mám. Na prvé počutie sa môže zdať, že tým svoje telo podceňujem, odsúvam na vedľajšiu koľaj či nebodaj degradujem na niečo menejcenné. Pravda je však presne uprostred, bez akýchkoľvek extrémnych polôh. V úvode som sa priznala, že svoje telo ľúbim a vyrátala som všetko, za čo som mu vďačná a za čo si ho vážim. Takže prvý extrém nehrozí. Zároveň sa však držím na míle od druhého extrému, a tým je kult tela (prehnaný dôraz na vzhľad, úzkostlivá starostlivosť o výzor, posadnutosť konzumáciou extra-bio-natur-potravín, týranie sa v posilňovniach, podstupovanie extrémnych plastických operácií, digitálna úprava fotografií…). Súhlasím s Janou Bartal, ktorá píše: „Je dôležité nezabúdať na to, že sme dostali toto telo, aby sme ho udržiavali v zdraví a telesnej pohode. Starostlivosťou o telo prispievame aj k rozvoju duše. Je dôležité neuprednostňovať telo ako modlu, ako je to žiaľ v súčasnosti veľmi časté, a nemýliť si kult tela s disciplínou v chápaní tapas.“ (Bartal, 2020). Pod pojmom „tapas“ myslí vnútornú disciplínu založenú na meditácii a pravidelnom pohybe.
Takže, aby som to zhrnula: svoje telo nepodceňujem, ale ani nepreceňujem. Každú zmenu na ňom i v ňom beriem ako súčasť starnutia s vedomím, že na tieto prirodzené transformácie má plné právo. Zároveň si však dávam pozor, aby som mu niektoré zmeny nezhoršovala alebo nespôsobovala zbytočne. Netrápim ho fajčením, alkoholom alebo jedlami, o ktorých viem, že sú nezdravé alebo mi jednoducho nerobia dobre. V správnej miere sa snažím o to, aby mu bolo vo všetkých situáciách dobre, lebo potom bude dobre aj mne a ono sa mi za moju starostlivosť a primeranú pozornosť vždy odvďačí. Mám na zreteli jeho potreby a funkčnosť a prispôsobujem im každodenné aktivity a denný režim. Snažím sa udržať si takzvaný zlatý stred a neskĺznuť do žiadneho extrému.
Doteraz som spomínala len príjemné a pekné veci, ktoré so svojím telom zažívam. No neoddeliteľnou súčasťou života v tomto tele je aj bolesť či akékoľvek iné utrpenie na úrovni tela (slabosť, malátnosť, nevoľnosť, pichanie, pískanie v ušiach, rozostrené videnie, závraty a rôzne iné stavy diskomfortu). V nadpise tohto článku som zámerne zvolila termín „telesná bolesť“, nie „fyzická“, pretože to, o čom sa teraz bavíme, súvisí s telom, vychádza z tela a v ňom aj končí. Spracúvame to síce mysľou, ale fyzická bolesť je výsostnou záležitosťou tela. Teraz už zrejme začínate tušiť, že miera, do akej sme schopní zvládať telesnú bolesť, veľmi úzko súvisí s kvalitou nášho vzťahu k telu. K tomu nášmu, samozrejme. Občas totiž vidím, že niektorí ľudia majú lepší vzťah s cudzím telom než s vlastným.
Ak neberiem svoje telo ako nádobu na odpadky, do ktorej hádžem piate cez deviate; ak ho nevláčim a nepohadzujem bez rozumu kade-tade; ak vnímam signály, ktoré mi vysiela; ak ho ľúbim a beriem ako svojho najlepšieho, nerozlučného, celoživotného priateľa; ak si ho vážim – nemyslím osobnú váhu v kúpeľni; tak potom viem zaujať správny postoj vo chvíli, keď ma v ňom zasiahne telesná bolesť. Vďaka tomu ju zvládnem dôstojne a neprídem zbytočne o vzácnu energiu, ktorú na jej spracovanie potrebujem. Nemôžem ťa, milý čitateľ, potešiť tým, že bolesť je potom menšia. Ale jedným si môžeš byť istý. Keď pominie, nespomínam na to obdobie ako na nočnú moru, ktorá ma neustále máta, ale právom som na seba hrdá a navyše som šťastná, že som to zvládla tak, ako som to zvládla. A mať dobrý pocit sama zo seba je na nezaplatenie.
Podstatou je to, že telesnú bolesť prijmem, nebránim sa jej a nebojujem s ňou ako s nepriateľom. Vysvetlím nižšie. No už teraz upozorňujem, že to nie je o vyžívaní sa v bolesti, o záľube v utrpení alebo nebodaj o odmietaní adekvátnej lekárskej pomoci zahŕňajúcej medikamentózne tíšenie bolesti! To len aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu…
V auguste som podstúpila operáciu, o ktorej som dopredu vedela, že rekonvalescencia bude veľmi bolestivá. Dokonca ma na to upozorňovali samotní lekári a jeden z nich sa ma vážne opýtal, či to naozaj chcem. Rovnako vážne som mu odpovedala, že bolesť samozrejme nechcem. Chcem sa zbaviť konkrétneho zdravotného problému a v takom prípade sa jej nevyhnem.
Na operáciu som čakala niekoľko týždňov. Keď som mala tendenciu podľahnúť obavám a strachu z bolesti, ktorá mala prísť, zakaždým som si povedala, že teraz ma nič nebolí, tak nemá zmysel stresovať pre niečo, čo ešte neexistuje. Na to bude dosť času potom, keď to príde. Nebudem si tým predsa kaziť dnešný pekný deň. A tak som do nemocnice nastúpila vyrovnaná a pokojná. Bolesti, ktoré po zákroku prišli, boli ako keď vám niekto vrazí to tela nôž so zubatým ostrím, drží ho v rane a vytrvalo ním myká a krúti. Počas prvých dvoch dní boli takmer permanentné. Infúzie spočiatku nezaberali, a keď mi lekári konečne našli vhodnú kombináciu a dávkovanie, na pár hodín boli utlmené. Potom zase nastúpili s plnou razanciou a ja som sa musela prehrýzť časovým úsekom, po ktorom bolo pre moje telo zase bezpečné nadopovať ho ďalšou dávkou silných analgetík.
Vždy keď bolesť udrela, prijala som ju ako niečo, čo je teraz a tu, a je prirodzenou súčasťou môjho tela. Stotožnila som sa s daným stavom a brala som ho ako nevyhnutnú súčasť procesu, po ktorom príde celkové zlepšenie kvality môjho života. S jasnou mysľou som si uvedomovala, že pre túto chvíľu sa bolesti nevyhnem, nech je akákoľvek silná. Nebagatelizovala som ju, ale ani som jej neprisudzovala väčší dôraz, než bolo treba. Neodmietala som ju, neutekala som v mysli pred ňou. Vedela som, že aj tak ma dobehne a ja medzitým v tom „behu“ stratím silu, ktorú potrebujem na to, aby som ju teraz a tu spracovala. Bolesť som vedome prijala ako spaľujúci oheň, ktorý strávi to staré, zlé a choré, aby mohol nastať proces hojenia a nastúpiť nový, lepší telesný stav. Telo, ktoré nemo kvílilo, som povzbudzovala a fandila som mu ako mažoretka športovému tímu. Je predsa mojím priateľom a podľa toho som sa k nemu správala. Do miesta bolesti som v predstavách posielala zlatú hojivú guľu a v mysli som dotyčnú časť kontaktovala s porozumením a láskou. V duchu som sa svojmu telu prihovárala a neustále som mu našepkávala, že spolu to dáme. My to zvládneme. Na koho iného sme sa vo chvíli, keď analgetiká nezaberali alebo nemohli byť ešte podané, mali spoľahnúť, ak nie jeden na druhého? Stále myslím seba a moje telo, samozrejme. V takomto nastavení mysle som nepotrebovala ventilovať bolesť vzdychaním, stonaním či akýmikoľvek inými pazvukmi. Jedna sestrička sa uznanlivo vyjadrila v tom zmysle, že musím mať veľké bolesti, a napriek tomu tam pokojne a ticho ležím. Pre mňa to bolo prirodzené, vôbec som sa do toho nemusela siliť. „Jadro tohto príbehu je v prístupe človeka, pozornosť, aké myšlienky plodíme, čomu dávame priechod a naopak, čím a ako hatáme prietrž v momente, keď nastáva fyzická bolesť. V samotnom čase utrpenia nám nezostane nič iné, ako plne prežívať pocity, nech sú akékoľvek. V prítomnej sekunde. Hútať, čo by bolo, ak by sme sa rozhodli inak, je masturbácia s minulosťou. Predstavovať si zasa, o čo viac to bude bolieť o chvíľu a ako dlho, je zasa produkt sadistu s dlhodobou praxou. (…) Bolesť človeka prebúdza. Robí ho čistejším, odstraňuje otupenosť. Nevyhľadávajte ju, ale keď raz príde, najlepšie bude ju plne precítiť.“ (Baričák, 2019, s. 114, 119).
Z vlastnej skúsenosti viem, že bolesť zvládame oveľa lepšie, ak ju nielen prijmeme a precítime, ale sa s ňou zoznámime a vedome spracujeme príčiny, pre ktoré tu je. Každá bolesť nás upozorňuje na to, že na úrovni tela sme ohrození niečím, čo nás môže v rôznej miere poškodiť alebo narušiť celistvosť a funkčnosť tela. Z tohto hľadiska je bolesť naším priateľom, preto je absurdné odmietať ju alebo s ňou bojovať ako s príšerou z hororu. Ona neprišla z vlastnej roztopaše, ale má svoj hlboký zmysel a význam. Je len dôsledkom toho, čo sme my sami na svojom tele dopustili – či už nerozvážnosťou, ľahkomyseľnosťou alebo nevedomosťou, prípadne sme si to priniesli ako súčasť genetickej výbavy. Ak trpíme bolesťou v dôsledku ochorenia, treba si uvedomiť, že je prirodzeným vyústením daného stavu a spôsobom, ktorým sa telo bráni, respektíve sa s tým vyrovnáva. Iné možnosti nemá, takto sme uspôsobení, s tým nič nenarobíme.
Ak bolesť prijmeme a spracujeme ju na úrovni logických príčin a dôsledkov, nestane sa, že by nás premohla do takej miery, že by sme sa stali príťažou sebe i svojmu okoliu. Zároveň môžeme s jasnou hlavou a rozumne voliť prostriedky na úľavu a vyliečenie. Aj proces rekonvalescencie bude prebiehať rýchlejšie a priaznivejšie.
V najväčších bolestiach mi pomohlo aj to, keď som si pripomenula dve základné pravdy: že všetko je dočasné, teda aj bolesť tu nebude večne, raz sa pominie. A keďže ja nie som moje telo, tak telesná bolesť ma nemôže nijako fatálne zasiahnuť. Potrebujem ju len zvládnuť a vydržať do chvíle, keď sa skončí.
Keď sa s odstupom času dívam späť do onoho uboleného údolia, prežitú bolesť vnímam ako veľkú skúsenosť, ktorá ma posunula ďalej a vďaka ktorej som dnes silnejšia. Svojmu telu som vďačná za to, že sa hojí, a spolu sa tešíme z toho, že nám je lepšie.
Milý čitateľ! Zo srdca ti želám, aby si prežíval čo najmenej telesnej bolesti. Ak jej budeš musieť čeliť, tak ti želám, aby si sa s ňou vedel dôstojne vysporiadať. Ak ti v tom môže pomôcť čokoľvek z mojej osobnej skúsenosti, budem veľmi rada. V tom prípade dovoľ, aby sme si všetko na záver ešte stručne zhrnuli (učiteľka sa vo mne nezaprie):
1. Učím sa ľúbiť svoje telo. V zdravej miere. Nič v tomto smere nepreháňam.
2. Každý deň si uvedomujem, aké úžasné nástroje na komunikáciu s vonkajším svetom mi telo poskytuje (reč, ruky, zmysly) a podľa toho s nimi aj narábam.
3. Som mu vďačná za všetky vnemy, pocity a zážitky, ktoré mi sprostredkúva.
4. Čím lepší vzťah mám so svojím telom, tým lepšie znášam telesnú bolesť.
5. Aj v telesnej bolesti mám bdelú myseľ a som prítomná v danom okamihu, teraz a tu.
6. Ak príde telesná bolesť, prijmem ju, precítim a vedome spracujem príčiny, pre ktoré tu je.
7. Všetko je dočasné. Ani bolesť tu nebude večne.
8. Ja nie som moje telo, ja svoje telo iba mám. Preto ma telesná bolesť nemôže nijako fatálne zasiahnuť.
9. Na záver ešte jedna vec, ktorú som nespomenula, ale je rovnako dôležitá: nikdy sa nestaviam do roly obete. A v bolestiach už vonkoncom nie.
PS: Telesnú bolesť nikdy nevyhľadávame a nikomu ju vedome nespôsobujeme. Inak je darom, keďže po nej prichádza zmena k lepšiemu. Ak teda bolesť prijmeme ako dar, zmena k lepšiemu nastane nielen na telesnej úrovni, ale aj na úrovni bytia. A to nás posúva vyššie.
Použitá literatúra:
BARIČÁK, H. P. 2019. Šlabikár šťastia 5., Psychický obor. Martin: HladoHlas Group, spol. s.r.o., 2019. 471 s. ISBN 978-80-89711-95-6.
BARTAL, J. 2020. Morálne zásady v hatha joge – Nijama. In Prekroč svoj tieň. [online]. 2020, vol. 1 [cit. 2020-10-07]. Dostupné na internete: <https://www.prekrocsvojtien.sk/moralne-zasady-v-hatha-joge-nijama/>. ISSN 2644-6707.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová