Šumenie lístia, ostré slnko, chladný vzduch,
prekliate miesta, temných nocí nekončiaci kruh,
vchod cez rozpadnuté strúchnivelé dvere,
vŕzgajú pánty v každom ďalšom smere.
Po zemi rozplýva sa nepriehľadná hmla,
zo zrkadiel vedľa políc vyžaruje strach,
schody plačú po každom ľudskom kroku,
pavučiny obkľúčili umelcovu sochu.
V pozlátenej vani stojí zakalená voda,
z viktoriánskych kohútikov kvapká čierna smola,
na tieto zabudnuté miesta nebýva veľmi spoľah,
prežívajú v nich tajomstvá, nostalgia, zloba.
Dvorné dámy zvyknú vraždy kráľov snovať,
kráľovné žijú v uzavretom prepychu, lietajú ponad
biedy naokolo v mestách, nepočujú krik zdola,
každý žijeme pre nejaký vesmír, život je iba škola.
Z horúcej lávy sme prešli vertikálne po ľad,
omámení vrcholmi, zhora býva tvrdý dopad,
dostali sme do rúk kľúče od tisícoro komnát,
hľadám v nich každý deň, hľadám stratený poklad.
Michaela Jónová
