Len preto, že súmrak je tmavý a predznamenáva noc, nemusí byť zásadne synonymom niečoho ťaživého, smutného či bolestného. Ak v tebe vyvoláva pocity clivosti a zachmúrenosti, tak vedz, že všetky negatívne emócie aj situácie sú rovnako pominuteľné ako súmrak samotný. Veď sa pozri, milý čitateľ, ako ho môžeš vnímať, a dosaď si zaňho svoje konkrétne trápenie:
Súmrak – prechodný čas medzi dňom a nocou, po ktorej zase vyjde slnko.
Súmrak – niekoľko okamihov procesu premeny starého do nového.
Súmrak – znamenie, že deň sa končí a nastupuje noc – časť dňa, v ktorej si môžeme oddýchnuť a nabrať nové sily.
Súmrak – hranica medzi viditeľným a neviditeľným.
Súmrak – chvíľa, keď je všetko zahalené mäkkou tmou, ktorá ešte nie je celkom tmavá, no už nie je svetlom. Využi to. Zastav sa. Ponor sa do súmraku i do seba. Pomenuj v tom tichu svoje trápenie, aby si ho mohol spoznať a vysporiadať sa s ním.
Všetko je otázkou postoja.
Keď sa zadívam na Martinov Súmrak, obraz dostáva do troch sekúnd hĺbku. Obloha sa nakloní a nehlučne ma zastreší. Tmavé oblaky sú ako páperová prikrývka. Ľahké a jemné. Sú tak nízko nado mnou, až mám strach, že keby som zdvihla ruku, narušila by som ich krehkú celistvosť. Ihličnany sa vo večernom vánku jemne zachvejú a vysoká tráva sa nakloní doprava. Les je zrazu hlboký, jeho koniec je v nedohľadne. Až za horizontom.
Cítim sa ľahko a slobodne. Neobmedzovaná. Nemyslím na nič. Napriek tomu nemám prázdnu myseľ. Je bdelá. Sústredená na teraz a tu. Stávam sa súčasťou priestoru, ktorý nie je ničím iným, len obrazom. Všetko v mojom vnútornom svete za nežne zaobľuje. Milujem ten kontrast oblín môjho vnútra a pichľavosti ihličnanov. Vťahuje ma hlbšie do obrazu. Strácam sa v jeho hĺbke a nachádzam seba. Ďalší kontrast, ktorý ma fascinuje: stratím sa v lese, aby som našla seba. Nebojím sa byť takto stratená a znovunájdená.
Všetky pochybnosti, obavy a problémy vedome zanechávam na hranici lesa. Vysoká tráva, stále naklonená doprava, a ihličnaté stromy mi otvárajú svoju náruč a vítajú ma medzi sebou.
Som Martinovi vďačná, že nedal do obrazu žiadne farby. Rušili by ma. Takto môžem byť ľahšie sama sebou. Sama so sebou. V tmavom súmraku, pohltená tmavým lesom. Všadeprítomná tmavosť pôsobí ako hojivý balzam. Na telo i na dušu. Aj tento kontrast ma baví: tmavosť lesa a oblakov verzus bieloba zvyšku priestoru.
Je ticho – vonku aj vo mne. S tichom prichádza takmer hmatateľný pokoj. Ešte viac sa uvoľňujem a nechávam veci, nech sa dejú. Ten pokoj ma napĺňa. Presahuje ma. Dovolím mu, aby ma unášal. Nadobúdam plnú dôveru v priestor, ktorého som nedeliteľnou súčasťou. Nič viac nepotrebujem.
„Dívať sa na obraz nezaujatými očami a odvážiť sa vydať na cestu objavov je omnoho ťažšia, ale oveľa vďačnejšia úloha. Človek nemôže nikdy dopredu povedať, čo si z takejto výpravy prinesie.“ (Gombrich, 1989, s. 30).
„Osobná interpretácia je právo diváka na svoj vlastný názor a osobný zážitok z umeleckého diela,“ (Pondelíková, 2015, s. 31).
GOMBRICH, E. H. 1989. Příběh umění. Praha: Odeon, 1992. 558 s. ISBN 80-207-0416-7.
PONDELÍKOVÁ, R. Metódy a formy interpretácie výtvarného diela a ich použitie v procese výtvarnej edukácie. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2015. 64. s. ISBN 978-80-565-0641-7.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
viac o autorovi obrazu: Martin Tamásfi
Ďalšie interpretácie obrazov Martina Tamásfiho si môžete prečítať TU.