Keď som na internete prvýkrát natrafila na stránku farmy Roli báči, našla som tam krásne fotografie s milými a priateľskými statusmi, z ktorých na mňa dýchla pozitívna atmosféra, čistá energia a láska k zvieratkám a darom zeme. Okrem iného som sa tam dočítala: „Sme malá rodinná farma na Žitnom ostrove pár kilometrov od Dunajskej Stredy. Naším hlavným zameraním je chov hydiny, ale chováme aj králiky, ovečky a kozy. Sme ambiciózna a stále sa rozvíjajúca farma.“
Spotrebiteľská časť mojej osobnosti bola okamžite v pozore. Zároveň sa vo mne rozochvelo moje novinárske srdiečko a myseľ okamžite zatúžila dozvedieť sa o farme Roli báči viac. Môj inštinkt na rozpoznanie výnimočného človeka a zaujímavého životného príbehu ma ani tentoraz nesklamal.
***
Z mestského paneláku na dedinu
Roland Puha, 38-ročný majiteľ rodinnej farmy Roli báči, sa pred 7 rokmi presťahoval z paneláku v Dunajskej Strede do rodinného domu v obci Vrakúň. Jeho priateľka, s ktorou má 2 synov, je z Gabčíkova, a Vrakúň volili ako kompromis ležiaci v strede pomyselnej spojnice ich rodných miest.
***
Do svojich 36 rokov pracoval ako čašník. Potom došlo v jeho živote k zásadnému zlomu: „Všetko, čo tu teraz vidíte (pozn. šéfredaktorky: sedíme na terase, za chrbtom mi pípajú kuriatka, kotkodákajú sliepky, kikiríkajú kohúty, bečia ovečky, v pozadí sa občas ozve zakrochkanie prasiatka…), vzniklo vďaka tomu, že sa u mňa vyvinulo autoimunitné ochorenie.“
Jedným z vážnych príznakov ťažkej choroby bola neznesiteľná bolesť nôh, takže je pochopiteľné, že Roland musel opustiť oblasť gastronómie, hoci bol považovaný za jedného z najlepších čašníkov na Slovensku. Trvalo celý rok, kým mu lekári stanovili diagnózu, a preňho to bola mimoriadne strastiplná cesta. Po nasadení liekov pribral 24 kíl za 4 mesiace. Bolo to veľmi ťažké, pretože na taký rýchly a vysoký nárast hmotnosti nie je pripravený nikto. Musel vymeniť celý šatník vrátane obuvi, takže to bolo náročné aj finančne.
Kým berie lieky, nepríjemného vedľajšieho účinku sa nezbaví. Napriek tomu je rád, lebo konečne vie, na čom je: „Bez liekov by som nemohol fungovať. Ale dávam si pozor na to, koľko a čo zjem. Veľmi ľúbim sladké, a preto je ťažké si to odopierať (smiech).“
Roland pokračuje: „Najprv som začal chovať, pestovať a produkovať pre seba. Králikov, prepeličky, prepeličie vajíčka… Kvalitné potraviny pre zdravie moje a mojej rodiny. Vtedy som úplne zmenil svoj životný štýl. Zo dňa na deň som skončil s cigaretami a alkoholom. Predtým som nepil veľa, len príležitostne. Teraz vypijem 4 pivá za rok.“
Pýtam sa, ako prešiel od hospodárenia v malom k takej krásnej farmičke, na ktorej sa práve nachádzame. Roland vysvetľuje: „Začalo sa to s rodinou: Máš domáce vajíčka? Máš domácu sliepku? Potom začali chodiť aj susedia a priatelia. Vtedy som si povedal: Prečo sa neživiť práve týmto? Byť doma, byť pánom sám sebe a robiť to, čo mám teraz veľmi rád.“
Od potravinovej sebestačnosti sa cez príležitostný predaj prebytkov formou priameho predaja z dvora nakoniec prepracoval na samostatne hospodáriaceho roľníka so zmiešaným hospodárstvom. Rolandovými najpredávanejšími produktami sú momentálne ovocie a zelenina, prepeličky a prepeličie vajíčka. Predaj hydiny bude reálny až budúci rok, pretože aktuálne vytvára chovné kmene.
***
Keď sa hospodár zamiluje do svojho gazdovstva
Že ho práca na farme skutočne baví, to som si všimla okamžite. Medzi svojimi zvieratkami sa pohybuje ako ryba vo vode. Svojím správaním a komunikáciou s nimi im dáva lásku, pozornosť a srdečnú starostlivosť.
Roland je veľmi milý a pozitívny človek. Po celý čas nášho stretnutia sa príjemne usmieva a vyžaruje z neho dobrota, úprimnosť a vnútorný pokoj. No keď začne rozprávať o svojich zvieratkách, tvár sa mu rozžiari ešte viac a v očiach mu ihrajú veselé iskričky: „Máme kozičku, baranov, veľmi veľa plemenných sliepok viacerých druhov, psa, mačku, prasiatko, zopár králikov, prepeličky, morku, niekoľko druhov kačičiek a perličky. Mali sme aj zlatých bažantov, ale všetkých sme už vypredali. V ohrade sú 2 kamerunské ovečky (pozn. šéfredaktorky: o ovečkách som si celý čas myslela, že sú to kozy, pretože sa na ne podobajú viac ako na ovce.). Je medzi nimi aj kozička, ale tá je nezbedná, z ohrady často vylezie a vždy niečo vyparatí. Naposledy mi zožrala tričko.“
„Sliepky sú teraz ešte malinké, ale keď vyrastú, pôjdu do krásy. Dostal som sa k nim tak, že som si kúpil liaheň a objednal násadové vajíčka. Trvalo mi rok, kým som sa naučil liahnuť hydinu v umelej liahni. Učil som sa z internetu a vlastných chýb.“
Vysvetľuje mi, že treba brať do úvahy množstvo faktorov. Napríklad nákup správnych vajíčok, vhodná selekcia, správne nastavenie vlhkosti a teploty, deň, kedy sa liahne konkrétny druh… Zo začiatku mal značné straty. Zo 100 zakúpených vajíčok sa mu vyliahli 4 kuriatka, čím prišiel takmer o 100 eur. Z 15 husacích vajíčok boli oplodnené len 2 a 1 húsatko po vyliahnutí uhynulo. Napriek ťažkému 1. roku sa nevzdal, lebo to nie je v jeho náture.
***
Roland má všetky zvieratká na pozemku pri rodinnom dome. Okrem toho má v prenájme 60-árový pozemok, kde mu rodí 100 ovocných stromov. K pozemku plánuje pridať ďalších 60 árov a presťahovať tam hydinu a ovečky. Zeleninu pestuje na ďalšom, samostatnom pozemku.
Pýtam sa, či v náročných začiatkoch niekedy neľutoval, že sa na to dal. Odpovedá rozhodným hlasom: „Nie. Keď niečo robím, robím to na 100 percent. Keď sa mi nedarí, robím na tom dovtedy, kým nie som najlepší. Začal som sa venovať veciam, ktoré som chcel robiť celý život a predtým som na ne nemal čas. Napríklad v priebehu trištvrte roka som sa naučil spievať.“ Dodáva, že sa učí aj po anglicky. Jeho kamarát, ktorý býva oproti, mi prezradil, že na Rolandov domáci spev sú susedia už zvyknutí a že dokonca vystupoval v miestnom podniku.
Veľmi rád varí a priznáva sa: „Kuchyňa je u nás moja. Najradšej varím mäso. Už som skúšal aj piecť buchty a robievam palacinky, ktoré chlapci veľmi ľúbia. Okrem toho ma baví talianska, toskánska a čínska kuchyňa.“
***
Bežný deň samostatne hospodáriaceho roľníka
„Pravidelne vstávam o 5.00, najneskôr o 5.30.“ Keď si trochu prispí, celé zvieracie osadenstvo farmy sa začne intenzívne hlásiť o slovo: „Kozička je už na terase a malý kohút klope zobákom na okno. S takýmto budíkom som hore najneskôr o 5.45. Začínam s kŕmením, ktoré aj s otáčaním vajíčok v liahni trvá 2 hodiny. Keď nakŕmim zverinu, potom nakŕmim rodinu a seba (smiech). Potom chodím buď oberať plody z ovocných stromov, alebo trhať zeleninu. No a predávať. Zbieram skoro každý deň, aby bolo všetko čerstvé. Úrodu niky neskladujem dlho.
Večer kŕmim približne od 7.00, trvá mi to hodinu a pol. Keď je veľmi teplo, mením vodu v napájačkách a počas dňa ochladzujem sliepky a králiky vodou.“
Krmivo kupuje od miestnych roľníkov, vďaka čomu sa medzi nimi vytvorila krásna spolupatričnosť. Roland je spokojný, lebo má k dispozícii regionálne BIO produkty. Takáto súdržnosť s istotou kvality je vzácna: „Buď si produkty predávame, alebo si ich medzi sebou vymieňame. Naposledy som napríklad potreboval slnečnicu. Vymenil som ju za kurence.“
Sliepky kŕmi kukuricou, pšenicou, trochou suchého chleba a ovocím. „Dostanú všetko, čo sa buď nepredá, alebo sa kazí. Veľmi ľúbia melón, tekvicu a cuketu (smiech). A potom hlavne zelené, keď sa pasú.“ Roland vysvetľuje, že už od začiatku bolo jeho zámerom nastaviť farmu tak, aby nič nevyšlo navnivoč: „Zvieratá mi za to poskytnú hnoj, ktorým hnojím pole alebo záhradu.“
Na sklonku dňa sú na Rolandovej farme zarezávané a čistené prepeličky, aby ich zákazníci mali na druhý deň čerstvé.
***
Roland spomenie svojich rodičov, ktorí práve cestujú do Turecka na dovolenku, a hovorí, že im to v dobrom závidí: „Ja môžem o dovolenke len snívať.“ Špecifickej práce na farme je toľko, že by musel poprosiť niekoľkých ľudí, aby ho zastúpili. Nechce s tým nikoho zaťažovať a najradšej si všetko obhospodári sám. S postupným rozširovaním farmy pribúda aj množstvo práce. Roland plánuje dať v blízkej budúcnosti prácu miestnym a potom už nebude musieť farme obetovať letnú dovolenku.
***
„Včera sa našim známym narodilo bábätko, takže dnes večer budeme oslavovať. V mojom prípade to vyzerá tak, že si dám kofolu a sadám do auta, aby som bol ráno schopný naplno fungovať.“
***
Nutrične bohaté prepeličie vajcia
Medzi pravidelnými zákazníkmi Rolandovej farmy je aj pán, ktorého dcéra trpí histamínovou intoleranciou a prepeličie vajíčka sú pre ňu mimoriadne vhodnou alternatívou.
Roland porovnáva prepeličie vajíčka so slepačími: „Nutričná hodnota prepeličích vajíčok je 3-krát vyššia. Z prepeličieho vajíčka nemôžete dostať salmonelózu, pretože pod škrupinou má hrubú blanu, cez ktorú salmonela neprenikne. Prepeličie vajcia aj mäso posilňujú imunitu. Matky u mňa kupujú prepeličky na vývar pre malé deti a dojčiace mamičky si nimi dopĺňajú vápnik. Plánujem údiť prepeličie vajíčka a nakladať ich do oleja. Je to veľká delikatesa a potravina ideálna na uskladnenie, lebo má dlhú trvanlivosť. Teraz mám 22 chovných kmeňov, 25 kusov dorastu, ráno som z liahne vyberal 11 prepeličiek, večer pribudnú ďalšie.
Najkrajšie je, keď začnú v liahni pískať. Máme ich hore v izbách, aby sme ich počuli. Deti vždy s radosťou kričia: Už to píska! Už to píska! Liaheň otvárame len raz za 12 hodín, lebo inak by sa ostatné kuriatka nevyliahli. Vnútri musí byť 80-percentná vlhkosť, a keď sa liaheň často otvára, vlhkosť klesne a kuriatka sa potom cez škrupinku nedostanú von.“
***
Šťastný otec 2 šťastných synov
Je očividné, že pre Rolanda sú jeho zvieratká veľkým potešením. Pýtam sa ho, čo mu ešte prináša radosť do života. Reaguje: „Určite rodina. Hlavne to, že aj deti sa v tom vezú so mnou. Mám 3-ročného a 7-ročného syna. Starší László Armin už liahne sám. Ak náhodou nie som večer doma, tak otáča vajíčka. Vie o tom všetko. Môžem sa naňho spoľahnúť aj v kŕmení.“
Mladší Rolandov syn, Vencel Roland, za svojím bratom nezaostáva. S veľkou radosťou spolu zbierajú vajíčka a pomáhajú otcovi pri čistení prepeličiek. Roland s hrdosťou dodáva: „Armin ich už dokonca čistí sám. Obaja majú veľmi radi praženicu z prepeličích vajíčok alebo chlieb vo vajci. Starší syn veľmi rád strihá surové vajcia a praženicu si robí sám.“
***
Obaja chlapci majú mobily a vedia s nimi veľmi dobre narábať. Nemajú ich však k dispozícii neustále. Roland dôvodí: „Vždy si ich musia zaslúžiť.“ Napriek tomu ich okamžite odložia nabok, keď im otec oznámi, že idú napríklad zbierať vajíčka. „Keď sa režú a čistia sliepky, starší musí byť pri tom. Keď mal 6 rokov, na narodeniny chcel liaheň. Máme doma aj PlayStation, ale za rok ju zapneme raz! A to väčšinou vtedy, keď sme chorí. No a keď je čas, veľmi radi chodíme spolu na ryby.“
***
Vzťah k pôde – základný atribút vidieckeho človeka
Keď sa Roland sťahoval s priateľkou na vidiek, hľadali dom, pri ktorom by bol väčší pozemok než len na vysadenie trávnika a umiestnenie bazéna. Hovorí: „V minulosti každý na vidieku niečo choval a pestoval. Predtým mali všetci doma sviňu. Kedysi sme každý víkend chodili niekomu z rodiny na zabíjačku. Keď niekam prídete teraz, vidíte len trávu a pár ovocných stromov. Celé sa to zmenilo,“ dodáva s náznakom smútku v hlase.
Myslí si, že smerujeme do doby, keď budú dedinskí ľudia nútení opäť sa vrátiť k pestovaniu a chovu. Keď začínal s potravinovou sebestačnosťou on, v susedstve nemal nikto nič: „Teraz už majú kačky, sliepky, dokonca kozy. A oproti býva mladý chalan, ktorý vyrába med.“
S obdivom a úctou mi rozpráva o staršom manželskom páre zo susedstva: „Chovajú si králiky, prasatá a kačky.“ Odhaduje, že ich kukuričné pole, na ktoré z terasy dovidíme, má približne 40 árov, a hovorí, že si ho obhospodarujú sami: „Ručne sadia a okopávajú, ručne oberajú a vysekávajú.“ Takto si zabezpečia všetko krmivo pre zvieratá. Sú sebestační vo všetkých smeroch.
***
Potrebujeme sa viac stretávať a rozprávať
Roland si myslí, že ľudia mali v minulosti častejšie a silnejšie sociálne kontakty než v súčasnosti. Keď chodili napríklad na tržnicu, bola to pre nich malá spoločenská udalosť. Využili ju nielen na nakupovanie, ale aj na stretávanie sa a rozhovory.
S radosťou mi rozpráva, že takéto interakcie pozoruje na miestach, kam chodí predávať. Som presvedčená o tom, že ľudia pri ňom radi zotrvávajú a rozprávajú sa s ním hlavne vďaka jeho priateľskej a otvorenej povahe a prirodzenej schopnosti spájať ľudí.
***
Na záver
Prosím Rolanda, aby poradil našim čitateľom, ktorí uvažujú nad potravinovou sebestačnosťou.
„Rozhodne s tým treba začať! Najlepšie s desiatimi sliepočkami. Potom pridajte kačičky a zopár králikov. Určite odporúčam ovocné stromy. Držia chládok a pôda sa pod nimi nevysušuje. Ja som do toho išiel veľmi zhurta a robil som príliš veľké skoky.“ Upozorňuje na to, že si treba na seba naložiť toľko práce, koľko sa dá bez problémov zvládnuť.
Odporúča nájsť si v blízkom okolí hospodára, ktorý môže slúžiť ako vzor a taktiež ako zdroj prvých chovných zvierat. „Osobne by som určite každého začínajúceho gazdu podporil. Len nech sa toho nebojí.“
Zdôrazňuje výhody potravinovej sebestačnosti: „Presne viete, s čím to kŕmite, ako to chováte a pestujete a čo jete.“ Dodáva, že mäso a zelenina z vlastného dvora sú kvalitatívne aj chuťovo na neporovnateľne vyššej úrovni ako kúpené v obchode.
***
Ďakujem Rolandovi Puhovi za čas, ktorý mi napriek svojej zaneprázdnenosti venoval. Pre mňa to bolo vzácne stretnutie s obdivuhodným človekom. Roland je bojovník, ktorý sa len tak ľahko nevzdáva. Statočne bojuje s vážnou chorobu a s láskou sa stará o svoju milovanú rodinu a farmu. Prekážky a problémy berie ako výzvy. Teší sa z úspechov a je ochotný v čomkoľvek pomôcť a poradiť. Život berie s humorom. Okamžite vás nainfikuje svojou veselosťou, vnútornou ľahkosťou a nadhľadom a vy sa s ním cítite veľmi dobre a príjemne. Ako v spoločnosti dlhoročného priateľa.
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová