Prichádzam… k sebe

Napísať o vlastných hraniciach a úprimne sa ponoriť do svojho vnútra je pre mňa v posledných týždňoch výzvou viac ako čokoľvek ostatné. Bijem sa s tým pridlho. Zasekávam sa pri myšlienkach, ktoré priskoro doženiem k záveru. Znejú prismutne. V skutočnosti to tak vôbec nemusí byť. Nechcem, aby tak zneli. Priam zvonia.

Čo je to niečo, čo chcem nájsť za pomyselným hraničným múrom?

V posledných rokoch, keď sa určite mením a menia sa i ľudia a situácie v mojom živote, únavne hľadám vhodný spôsob, akým sa na veci pozerať. Priala by som si, aby bol taký, že ma vždy postrčí ďalej správnym smerom a rozbehne i ľudí okolo mňa, na ktorých mi záleží. Spôsob, ktorý má na nose trochu ružové okuliare, ale pozná, kedy je treba situáciám čeliť priamo. Spôsob, smer, srdce a rozum… veď ja vlastne hľadám samu seba.

Najväčším démonom vo mne je to, že ešte sama seba nepoznám. Pred pár dňami som dovŕšila povestnú osemnástku. Vždy som verila, že v tomto veku budem sebavedomo kráčať naprieč povinnosťami, vzťahmi a zábavou, ktorá k tomu jednoducho patrí. Určitý štýl bude pre mňa typický a moje ambície budúceho štúdia i povolania budú mojím hnacím motorom i v zapršaných dňoch. „Houby“. Sedím si doma a neviem, kým som. Je toto normálne?!

foto: súkr. archív autorky

Po dlhých nočných úvahách sama so sebou, bez pera a papiera, som pomaly prichádzala na to, ktoré múry chcem dobyť, aby som našla šťastie. Za múrom stojí škola, ktorá mi je nekonečnou studňou vedomostí, obohatenia a zážitkov. Kopec cudzích, ambicióznych ľudí, ktorí mi ukážu, aké je to riskovať. Učiteľov, ktorí sa radi úprimne rozprávajú a vedomky-nevedomky nám predávajú svoje cenné postrehy. Desiatky projektov, ktoré mi ukážu, že tam vonku sú milióny ľudí, ktorí chcú robiť svet krajší a pred dnešnou demotivovanou spoločnosťou ešte nezabuchli dvere. Ukážu mi, koľko spôsobov aktivizmu existuje. Aktivizmu, ktorý nám pripomína, že aj bez mikrofónu máme hlas, právo a vôľu byť súčasťou ľudskejšej a láskavejšej spoločnosti. Za týmto múrom chcem nájsť dlhé úprimné rozhovory, pokojne aj s cudzími ľuďmi, kdesi vo veľkomestských baroch šikmých uličiek, ktoré mi ukážu skutočne slobodné, mladistvé a odviazané pohľady na život, i s pohárom vína. A veď čo!

Za ďalším múrom sú ľudia. Priatelia, asi. Na obdobie druhého stupňa základnej školy spomínam veľmi rada. Asi preto, že som celé dni, od rána do večera, trávila s ľuďmi. S kamarátmi. Veľa sme sa zabávali, veľa sme športovali, bola to ako nikdy nekončiaca jazda plná smiechu. Už som vytriezvela. Kamaráti odišli. Každý svojou cestou. A ja som ostala bez nich a prázdna. Akoby moje šťastie záviselo od iných. Chvíľu to trvalo, no nedalo mi to. Do môjho života prišli ďalší a ďalší. A ja som zas chvíľu verila, že spoločne zostarneme. Spoliehať sa na to je asi hlúpe, kúsok naivné. Životy by nemali dynamiku. Stretneme sa, jeden druhému odovzdáme, čo môžeme, a ideme ďalej svojou cestou. Obohatení o zážitky, pochopenie a súdržnosť. Vďační za to, že sme sa stretli. Lebo aká je šanca, že stretneme práve toho, kto hrá v rytme nášho srdca? Kamošsky, oddane, úprimne, osudovo. Je pre mňa nesmierne dôležitá vzájomná motivácia a aktivizácia do ďalších zákutí životných ciest. Vidieť v tom druhom vzor, „láskovať“ ho a obdivovať .

Za obrovským múrom stojí rodina. I tá, ktorú už mám. Rodina, za ktorú som vďačná a budeme spolu navždy, i keď sa takýmto „odvážnym“ slovám vyhýbame. Všetci to vieme. Potichu. Už len dúfam a verím, že tu rodičia budú pre nás čím najdlhšie. A my pre nich. Ako vďačnosť za to, že sme. Stojí tam aj moja vlastná, nová rodina. Ja s človekom, ktorému budem chcieť darovať srdiečko. Bude vtipný, lebo mne humor chýba, nebude obľubovať olivy a občas bude odtrhnutý z reťaze. Ako večné dieťa. Bude rozvážny, keď to bude situácia vyžadovať. Zodpovedný. Bez výčitiek. A ja budem dobrá a starostlivá. Bude moja naj kamoška a partner zároveň. Prepletení v hudbe strávime nekonečné hodiny. Dušou hipisák, obdivujúci hviezdy a milovník neutíchajúcich rozhovorov o živote. O tom, čo je láska, či má vesmír konca a čo preňho znamená odhodlanie. A až do konca našich životov na ňom budem mať čo objavovať. Vždy ma bude udivovať. V dobrom, láskavom, milujúcom slova zmysle.

Vždy som si myslela, že sa hneď po škole vydám a do roka budem mojkať malinké bábätko, neskôr ďalšie, a potom možno ešte ďalšie. S mojím chlapíkom precestujeme svet a rozbehneme kariéru, postavíme si útulný domček na predmestí, kúpime psíka, a potom… Počkať! To nemám kedy stíhať. To aby som začala hneď. Úprimne, teraz by som asi najradšej navždy ostala večným akademikom, lebo ma toho vo vlastnom rozvoji ešte veľa čaká. Pomaly si viac a viac uvedomujem, že vo mne drieme malý karierista. A to by som prisahala, že si založím rodinu hneď, ako to bude možné. Ale to nechám, ako všetko, na pocitoch. Jedno viem určite. Keď rodina príde, budem najlepšou verziou samej seba a s pevnou vôľou vychovám milujúceho človeka plného radosti a entuziazmu, ktorý svojou silnou osobnosťou pohne kúskom sveta. Samo si ma to nájde, keď nadíde správny čas. Potom sa pre nich i rozkrájam. Za tento múr preto ešte nenahliadam. Som plná plánov, mladosti a nezrelosti. Chcem si to bezhlavo užívať. (Za múrom karantény mi uteká život, píšem si, netušiac, o čo prichádzam.)

Za najväčším múrom stojí niekto, kto sa nebojí veľkého svetielkujúceho sveta tam vonku. Niekto, kto sa neohliada za ľuďmi, teda skôr spomienkami a istotou, ktorá ho drží prikovaného na jednom mieste. Na bezpečnom mieste. Lebo to nie je výzva. Niekto, kto nežiarli. Verí v dobro ľudí na každom kroku a nehľadá dôvody, prečo by nemal. Ten, s tými ružovými okuliarmi. Lebo keď si ich dal na moment dole, videl všetko pritemné. A temno vie a bude zožierať všetko krásne a nevinné. Je tam niekto, kto nežije v minulosti. Niekto, kto pre svoju budúcnosť rozvíja samého seba. Človiečik, ktorého neskutočne baví učiť sa a skúšať nové veci. Vie ostať stáť pri dobrej veci, na ktorú nezanevrie. Nevyužije skratku, na ktorú natrafí. I keď je to asi ľudské. Kto z nás si nevyberie ľahšiu cestu a nezbaví sa viny a zodpovednosti? Neviem, prečo sa jej ľudia toľko boja. Veď nie je hanba prehrať a niečo dobre domrviť. Je to znak toho, že sa snažíš kráčať po ťažšej ceste a nechať za sebou viditeľnú stopu, len ten krok tentokrát nevyšiel. Nevadí. Ďalší sa podarí. I keď by si spadol. Nemožno si vážiť úspechu, keď nepoznáš zlyhanie. Keď chceš ísť na vrchol, musíš sa od niečoho odraziť. Aj keby by to malo stáť dotyk chladného dna, ktorý ťa donúti pocítiť sklamanie okolia i sklamanie zo seba samého. Dopína mi, že bez tmavej noci hviezdy nežiaria. Bez zla nejestvuje samotné dobro. Ocino vošiel a pýtam sa, čo preňho jing a jang znamená. Má ten znak nalepený vo svojej detskej izbe, asi ho sprevádza od mlada. Pýtam sa jeho, lebo si nesmierne jeho názor vážim. Viem, že jeho odpoveď je vždy premyslená a úprimná. V tejto veci, ako i otázkach chápania života, si od neho od malička beriem príklad. Pretože je to ten najpokornejší a najláskavejší človek, akého poznám. Pýtam sa ho, lebo predpokladám, že v tom má jasno. Je „open-minded“, a tak odpovedá, že vyrovnanosť dvoch protichodných pólov je v poriadku, a prihrieva si večeru.

„Prečo by niekto nesúhlasil s myšlienkou jing a jang? Vyrovnanosťou?“
„Kto?“
„Neviem, od niekoho som taký postoj zachytila.“
„Asi sa bojí.“

Bojí sa toho negatívneho? Bojí sa, že je toho na svete vyrovnane? On nevie, že to tak musí byť. Pre jeho vlastné dobro.

Za múrom je dušička, ktorá má v srdci mier, a jej zmierlivý hlas poláska každého, kto mal zlý deň a kričí. Dušička, ktorej sa tiež nemusí vždy dariť, no vie, že čoskoro príde niečo stokrát lepšie. Ktorá nestráca odhodlanie ani na moment. Taká, ktorá verí v dobro a čisté úmysly. Ktorá je sebavedomá v správny moment. Úprimne sa zaujíma. Úprimne sa smeje. Je pokorná.

foto: Liwia Weronika Balut

Hovoria, že som „optimistická, ako vždy“. Len mi narástli väčšie ústa. Hlasnejšie, nebojácnejšie (naoko), papuľnatejšie. Pes, ktorý šteká, nehryzie, haha. Pod povrchom sa však môže ukrývať len malá vystrašená dievčina, ktorá pod štítom optimizmu a podpory druhých ukrýva strach a ostrú kritiku. Dievčina, ktorá sa ozve z rebélie, lebo ju už nebaví poslušnosť a nespravodlivosť. Nespravodlivosť, s ktorou sa nevie zmieriť. Ani nechce! Tvrdohlavá, svojím spôsobom pôsobí namyslene. Je taká, aká je, lebo ju nebavia reči okolo – plané, suchárske kecy. Necháva sa unášať na oblaku pocitov, a tak sa občas dostane do hádky. A aj keď chápe druhú stranu, odmieta sa zmieriť s nerešpektovaním a neprijatím nevysvetliteľných, mnohokrát nelogických, realite unikajúcich pocitov. Veď nie sú zlé. A všetkých nás ovládajú. Tak prečo si to nepriznať?

Za múrom stojí vyspelý, tolerantný človek, ktorý vie, za čím ide, pôsobí odhodlane, aj sa tak cíti. Preskákal divokými pocitmi, hladkal temné dno, aby sa za múrom mohol hrdo pozrieť do očí šťastiu a spraviť si svet, aký ho chce on sám. Stále lepší a lepší.

Až preskočím tieto múry či tiene, viem, že skutočne prekonám samu seba a pomyselné diplomy si zavesím na stenu osobnosti. Kráčam po ceste k nim a neskutočne sa teším na všetko, čo ma čaká. A čím ťažšie to bude, tým viac na to budem pyšná. Pre to všetko spravím maximum, preto nič neľutujem.

Písomným vyjadrením som tak prekročila svoj tieň neusporiadanosti. Vďaka, len teraz to nechajme také, aké to je. Plynúce, cestujúce.

Autorka: Alexandra Turoňová

Autorka týmto článkom získala 1. miesto v 1. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2021)