Pretože tieň leží v blízkosti svetla

Spútaná, zmätená, osamotená a v pretvárkach. Kde si? Temnota ťa skoro pohltila, no ešte ťa drží slabý plamienok nádeje. Myslíš si, že je to len štýl života, nájdené šťastie?! Môže však kedykoľvek zmiznúť. Chopila si sa ho! Teraz si sa rozhodla užívať. Už ti bránim? Áno, vravela som: „Zastaň a vráť sa, nechaj si to prejsť hlavou.“ Prečo si nepočúvala?

Dávno ťa prehlušila hlasná hudba a farebné svetlá diskotéky, na ktorej sa teraz nachádzaš. Vlastne nenachádzaš, všetko to „pláva“ mimo teba. Strháva sa búrka, chaos. Ideš s prúdom, ba ani nevnímaš blížiace sa mraky. Nastáva tma. Utešuješ svoju myseľ, no srdce kričí. A ja tiež. Zastavila si sa na polceste a teraz kam? Vrodený kompas prestáva fungovať. Vynárajú sa v tebe otázky a vynárajú sa aj odpovede. Počúvaš? Si šťastná?

Toľko zážitkov, toľko spomienok, toľko nedorozprávaných príbehov a ty to zahodíš pre desať sekúnd falošného šťastia. Zabudla si? Vypadla si z našej loďky. Kričím, volám, hádžem záchranné kolesá na všetky strany nevediac, kde teraz plávaš a koľko ešte vydržíš. „Chyť sa! Nevzdávaj to!“ volám zo všetkých síl. Len ozvena sa vracia späť. Prečo?

Je nemožné, aby sa dve osoby dokázali úplne chápať, načúvať tlkotu svojich sŕdc. Napríklad zamilované páry v meste, čo si každú chvíľu verejne vyznávajú lásku, no za rohom už počuť prvé náznaky vojny. Človek sa nikdy nedokáže celý pravdivo vyliať. Pre nikoho. Neraz sa mi to potvrdilo a vždy tak veľmi tvrdo a neúprosne.

Už dlho to nie som iba ja. Tá pre teba jediná. Rozmýšľam, či má tento pud sebauzatvárania sa každý. Sklon ku klamaniu tým najbližším neuvedomujúc si, že oni sa najviac starajú. Alebo je to snaha neublížiť, pocit previnilosti? Teraz s tou ťažobou bojujem sama. A hoci chcem, nemôžem sa na teba hnevať. Prežívaš iný druh trápenia a iný démon stíha tvoju dušu. Tak ako mnoho ďalších, keď nenájdu pokoj tam, kde by mal byť, pokúšajú sa ho hľadať inde. Nemôžem ťa za to obviňovať, každému sa nemusí dostať ideálny príklad. V tom bol ten problém? Mala som ho ja a ty nie? Ale prečo sa cítim previnilo? Musím trpieť za ten dar z nebies, že som vyrástla v zdravej rodine?

Kým sme boli spolu, slnko nám osvecovalo cestu. Držali sme sa navzájom, nielen rukami. Ja som niesla tvoje strasti a ty moje. No žiadna trasa nie je rovná a vydláždená až dokonca. Objavilo sa rázcestie, to je tam vždy a každý to potvrdí. Rozhodnutie, ktoré spevňuje alebo láme – iná možnosť neexistuje. Nie je tak?

Ostať sám bolí.

Slnko si nechala za sebou. Potkýnaš sa na každom kroku, už nevidíš na cestu. Čím viac ti zohrieva chrbát, čím viac sa zdá, že ťa zaplavuje horúčava, tým krajšie a vábivejšie sú chladné tiene pred tebou. Kráčaš rýchlejšie, priam utekáš, aby si chytila to pravé JA. Áno, práve to JA, ktoré sa ti vyšmykne vždy, keď spravíš ďalší krok. No tebe sa páči hra tvojho temného dvojníka na zemi. Páči sa ti, že po tebe všetko opakuje. Páči sa ti, že je kúsok z teba.

A tak teraz sa ťa pýtam: „Kam sa uberáš?“ Ak ešte počuješ aspoň ozvenu mojich volaní a tieň sa ti ešte nestratil spopred očí, máš šancu. Ešte si sa neutopila, búrka ešte nevypovedala rozsudok.

Ale nezabudla si na niečo? Kompletne neviditeľná. Tiež som sama a v obavách o teba som si nenašla náhradu. Nesmejem sa ako ty, možno len naoko, aby to vyzeralo, že som v poriadku, že mám komu všetko vyrozprávať. Nesiem to so sebou presne tak isto. Tiež som plná strachu, bojím sa, že si zvyknem existovať bez teba, že mi srdce zaplaví ľahostajnosť a všetko to, čo sme prežili, rozfúka víchor ako páperie z vankúša. Svoje, už dosť vysoké steny už nebudem nikdy schopná pred nikým zničiť, pred nikým sa otvoriť tak, ako som to dokázala len pred tebou. Zabudnutie? Bolesť? Strach? Odpoveď je jednoduchá, no zároveň zložitá a nezodpovedaná. Alebo?

Anna Sibilová|Na ceste za šťastím|temperové farby|42×29 cm|2022

Už mi niekto vzal srdce, roztrhol ho a naslepo zašil. Jazva ostala, no nevyrovná sa to tomuto pocitu. So šťastným výrazom mi v rukách nemilosrdne žmýkaš moje posledné vráť sa a ja už som stratila slzy.

Neschopná povedať odpusť? Prečo sa ospravedlňujem ja? Miliónkrát povedané zmätené prepáč sa mi zasekáva v ústach. Ja už som unavená. Nevládzem byť stále tou pevnou skalou, ktorá drží vzťah nad vodou, tou silnou vojačkou, čo neprestane bojovať ani vo chvíli, keď jej vojsko zutekalo z bojiska. Vraj kapitán sa potopí s loďou. Neplánujem sa utopiť, ale túžim po šťastnom konci. Počkaj si na šťastný koniec, ale ako dlho? Snaha nemôže byť len na jednej strane. Kým to tak ostane, príbeh sa neposunie vpred. Ja si vidím pod nohy jasne, viem, kam kráčam, a neprestanem, kým ťa nenájdem, kým nezačujem odpoveď.

S horkosťou píšem tieto riadky, kým sa ty bezhlavo vrháš do víru chaosu. Počuješ, no nevnímaš môj nárek. Slová odvieva vietor a na zdvihnutý prst sa dívaš so smiechom.

Uvažujem nad problémom reality, nad všetkými ľuďmi, ktorí už nepotrebujú počítať čas, lebo im už nepripadá taký potrebný. Ako malé deti, čo sa kompletne spoliehajú na starostlivosť druhých. Otroci nepočujúci volanie slobody. Otroci slov milujem ťanemôžem bez teba žiť. Boli spolu deň. Ľudia, ktorí hľadajú domov v tmavých uličkách mesta s alkoholom v ruke zabúdajúc na to, že ich doma čaká teplá večera a posteľ. Hluchí, ktorým zvoní v hlave melódia šťastného života. Slepci držiaci vôdzku svojho tieňa, slepci, ktorí sa obrátili svetlu chrbtom.

Keby si sa otočila, keby si sa zastavila a porozmýšľala, rozhliadla sa… Ten prenádherný pohľad na východ slnka by ti vyrazil dych.

Uvedom si, že to nie páľava na chrbte, lež on ťa ťahá preč! To tieň predstavuje všetky trápenia, bolesť a neistotu, ktorú prežívaš. Ba aj samotu a hnev stvárňuje, lebo je obrazom minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Nasledovala si ho len preto, že to bol jediný tvor, čo ťa poznal dokonale, čo stál pri tebe pri všetkých tvojich problémoch. Keď si plakávala v sprche, aby ťa nikto nepočul, ale i vtedy, keď si sama na kopci od hnevu vykričala všetko von. Ja som tam, žiaľ, nebola. Toto bolo tvoje bojisko a tvoje pravidlá. A hra tieňa. Nenechaj ho manipulovať tvojou mysľou, nenechaj ho podmaniť si tvojho ducha. Uvedom si, že nie je dobrý sprievodca, a prežiješ.

Mihla si sa, videla som trhnutie aj zaváhanie v behu.

„Obráť svoju tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba.“ Akoby Richard Bach zobral všetky moje slová z týchto strán a vložil ich do jednej vety. Na všetko je jednoduché riešenie. Zvonec nikdy neodzvoní koniec, kým sa pre to sama nerozhodneš. Stačí prestať zmýšľať zložito a nechať sa viesť svedomím a srdcom. Obrátiť sa za svetlom. Prekročiť tieň a dať šach-mat všetkým taktikám lží. Keď zasvieti svetlo, tak stratia svoju moc, pretože ono prináša život. Ono upokojuje, napĺňa a osvetľuje cestu pod tvojimi nohami.

Chce to guráž zahodiť všetko a znovuzrodiť sa v novom svetle, no stojí to za niečo nové a nepoznané. Riešenie každého problému vyjde na povrch hladko a ty si uvedomíš, koľko času si premrhala zbytočným naháňaním sa, až si stratila pojem o tom, kým vlastne si. Uvedomíš si, že kto tápa v temnote, tak ten žije v pretvárkach.

Dať životu zmysel znamená ukázať svoju tvár a rozžiariť sa do sveta. Nechať sa naplniť zvnútra aj zvonku a odhaliť seba samého presne tak, ako si bol stvorený, svoju pravú totožnosť, bez klamstiev a falošnosti. Vykúpať sa v očistných lúčoch slnka. A keď človek prejde týmto procesom nového pohľadu, až vtedy si môže povedať, že sa prvýkrát pozrel do zrkadla a zazrel v ňom seba.

Pre tento pocit čistoty a radosti prajem každému človeku, ktorý ešte stojí na križovatke ciest a váha, bojí sa postaviť svetlu tvárou, veľa síl a nádhernú mnohofarebnú dúhu po správnom rozhodnutí. Nech je znamením, že každá bolesť sa raz skončí, že aj trápenie má svoje hranice a každý z nás sa raz dočká konca búrky a sviežeho vzduchu. Veď aj to so sebou prináša život a ľudská vášeň po novom vzplanutí ducha človeka.

Autorka: Anna Sibilová

Autorka týmto článkom získala „Cenu predsedníčky odbornej komisie Mgr. Andrey Jurčovej za mimoriadny umelecký počin“ v 1. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2021).