Najlepší učiteľ je zadarmo

Často to naozaj býva tak, že najlepšie veci sú v živote zadarmo. Tento učiteľ je dokonca väčšinou „poruke“. Navyše sa ho ani tak ľahko nezbavíme. Našťastie.

Nejde o žiadneho univerzitného profesora ani o nejakého guru z internetu. Do atómovej fyziky alebo programovania nás síce nezasvätí, zato sa vďaka nemu naučíme oveľa dôležitejšie veci. Niekedy to ide ľahko a dobrovoľne, niekedy s námahou a nasilu a niekedy proste túto školu ignorujeme.

Kto je ten úžasný učiteľ?

Niektorým z vás možno hneď napadlo, že sú to deti. Niektorí sa možno divíte. Tento článok vás môže inšpirovať, aby ste z tejto školy získali čo najviac.

Čo nás učia?

Prvá vec, ktorá nám napadne, je to, že pri deťoch sa učíme starať o druhých, možno aj variť a upratovať. Ide tu ale o dôležitejšie lekcie.

Učia nás o nás samých. O tom, akí sme, kde máme medzery a v čom sa potrebujeme rozvíjať. A zaujímavé je, že túto schopnosť majú všetky deti bez toho, že by sa ju museli učiť. Odkiaľ to ale vedia?

Určite ste si všimli, ako malé deti kopírujú správanie ľudí okolo seba. A to prioritne rodičov a potom aj starších súrodencov a ďalších ľudí, s ktorými trávia veľa času alebo ich obdivujú. Ak by ste chceli bližšie vedieť, ako to funguje, odporúčam googliť slová ako „zrkadlové neuróny“.

Takže deti nám nastavujú zrkadlo. Kopírujú aj to dobré, aj to takzvane „zlé“. Kopírujú naše správanie, náš slovník, gestá aj to, ako vidíme svet. Mňa samého ešte viac ako podstata fungovania tohto javu z odborného hľadiska zaujíma, ako to môže byť užitočné v reálnom živote. Sú dve oblasti:

1. Čo sa viem naučiť? A s tým súvisí aj otázka: ako mi to môže pomôcť v mojom sebapoznaní a rozvoji?
2. Ako tým viem pomôcť svojim deťom?

1. Čo sa vieme naučiť?

Často si neuvedomujeme, že potrebujeme zmeniť alebo zvládnuť isté záležitosti, aby sme sa mohli ďalej rozvíjať – a práve túto nevyhnutnosť nám deti ukazujú.

Stačí si začať pozornejšie všímať, ako sa naše deti správajú. To, čo sa nám páči, za to sa môžeme „potľapkať po pleci“. A z toho, čo sa nám nepáči, si môžeme spraviť učebnú látku.

Samozrejme, niektoré veci môžu kopírovať od druhého rodiča alebo od staršieho súrodenca, to ale nebýva až také ťažké rozlíšiť. Neodporúčam začať vyčítať partnerovi: „Pozri sa, čo sa od teba naučil!“ Tým si vzťah nezlepšíte. Treba si o tom v pokoji pohovoriť a rešpektovať, ak bude mať partner iný názor.

Jeden príklad z môjho života: mám svoje miesto pri stole v kuchyni a na gauči, a keď mi ho niekto z členov rodiny v minulosti obsadil, nepáčilo sa mi to a snažil som sa ho presunúť. Manželku som tým úplne vytáčal. Potom to po mne začali opakovať deti. Keď prišla návšteva a bolo treba preorganizovať zasadací poriadok, aby sme sa všetci pomestili, dieťa začalo kričať, že to je jeho miesto a inam nepôjde. Hneď mi bolo jasné, od koho to má. Hnevalo ma, že nepočúva, a sprvu mi nenapadlo, že by som mal niečo napraviť sám na sebe. Keď sa to ale opakovalo niekoľkokrát, uvedomil som si, že budem musieť zmeniť svoj prístup. A moja zmena mala pozitívny dopad aj na deti, aj keď to nebolo zo dňa na deň. Viem, že toto je len drobnosť, ale rovnako sa to prejavuje v tom, ako ľudia navzájom komunikujú, či si pomáhajú, ako sa venujú sebe, ako sa správajú k druhým ľuďom, ako riešia konflikty, ako vnímajú dianie v spoločnosti…

2. Ako tým vieme pomôcť svojim deťom?

Ak sa zmeníme, budú mať naše deti nový vzor. Vlastným príkladom ich potom učíme o tom, čo považujeme v živote za dôležité. Ak zmeníme svoje správanie zo sebeckého na nesebecké alebo ak nebudeme reagovať na to, čo sa nám nepáči, hnevom a začneme pokojne riešiť a prijímať životné situácie, postupom času deti preberú aspoň časť týchto prejavov. Platí to tým viac, čím sú deti mladšie. Formovať takto tínedžera môže byť podstatne ťažšie, ale každý pokus stojí za to. A aj malá zmena sa ráta.

Samozrejme sa občas asi nevyhneme populárnemu spôsobu výchovy „cukrom a bičom“. Môžeme si ale položiť otázku, aké dôsledky bude mať, ak ho budeme uplatňovať ako jediný model výchovy. Čo sa stane, ak deti budeme motivovať sľubom, že keď zjedia zeleninu, dostanú niečo sladké? (Vyznávam sa z tohoto hriechu.) Potom budú po zelenine zakaždým vyžadovať sladkosť.

Neustálymi príkazmi a hrozbami vychováme ustráchané deti, ktoré budú náchylné takto vychovávať aj svoje deti.

Príliš liberálny prístup bez pravidiel je zasa opačný extrém. Dovoliť dieťaťu, nech si robí, čo chce, bez stanovenia jasných hraníc a uvedomenia si dôsledkov, ktoré jeho správanie prináša, mu spraví veľmi zlú službu do budúcnosti. Spoločnosť má svoje pravidlá, a teda aj vo vzťahu k ostatným ľuďom sa treba naučiť správať a adekvátne s nimi komunikovať.

Výhody a nevýhody výchovy vlastným príkladom

Výchova vlastným príkladom má tú výhodu, že využíva prirodzenú detskú učenlivosť a napodobňovanie. A funguje aj bez našej námahy, keďže deti nás kopírujú bez toho, aby sme sa o to snažili. Správnym príkladom odovzdávame našim deťom veľký dar do ich vlastného života.

Nevýhodou je, že omnoho ťažšie je zmeniť seba ako deťom iba niečo prikazovať, odmeňovať alebo ich výchovu vôbec neriešiť. V tom je ale na druhej strane skrytá výhoda, že pozitívnymi zmenami sa sami rozvíjame a rastieme.

Ako byť dobrým žiakom svojich detí?

Najprv je treba naučiť sa všímať z nadhľadu, ako sa deti správajú. Potom si môžeme položiť otázky: Aké správanie mi prekáža (alebo nepovažujem za prospešné) na mojich deťoch? Robím to aj ja sám?

Niekedy je ťažké priznať si: „Áno, aj ja sa tak správam.“ Ak to ale chceme napraviť, tomuto kroku sa nevyhneme. Potom je dôležité pevne sa rozhodnúť, že odteraz to budem robiť inak.

Je veľa účinných techník, ako zaviesť do života zmeny alebo zmeniť svoje správanie a vybudovať z toho nový zvyk. Ak viete, čo na vás funguje, máte to jednoduchšie. Ak nie, treba si urobiť prieskum na internete alebo zohnať knižku o tom, ako robiť zmeny a budovať nové návyky. Stojí to za to. Sám som si to vyskúšal: keď do toho ide človek len tak „po hlave“, nemusí sa to podariť alebo sa po prvých neúspechoch vráti tam, kde bol na začiatku.

Ak vás článok aspoň trochu inšpiroval a chceli by ste sa do svojej „nápravy“ pustiť, odporúčam začať s malými krôčikmi. Aj keď hneď na začiatku nezačnete robiť nové veci tak, ako ste si predsavzali, a spravíte ich hoci len o 5 percent lepšie, aj to je progres. A ak vytrváte, vaša snaha bude korunovaná úspechom.

Pochváľte sa a tešte sa aj z malých pokrokov. A tešte sa zo svojich detí!

Autor: Martin Novák

Viac o autorovi na jeho blogu: Voľný pre život