Dotyk spomienky

Znovu prišiel čas spomienok. Na všetkých tých, ktorí prišli do nášho života, prišli nás niečo naučiť, niečo nám odovzdať. Niečo, čo bolo dôležité pre pochopenie našej duše.

Nech to bolo čokoľvek, ale jedna vec z toho bola: prijať smrť ako súčasť života. Odpútať sa, dať slobodu. Naučiť sa, že každý z nás má iný plán duše a každému z nás sviečka jeho života zhasne inak. Naučiť sa, že smútkom a žiaľom iba škodíme tým, ktorých sme milovali a pútame si k sebe ich duše, že im nedávame slobodu. Že naše slzy iba zrkadlia našu neschopnosť akceptovať rozhodnutie Vesmíru.

Smrť ako taká neexistuje. Prechádzame z jedného života do druhého. Otvárame dvere, cez ktoré sa znovu vrátime naspäť. S každým zbohom toho chápeme oveľa viac. Nikdy nevieme kedy a ako…

A tak sa naučme budovať si plány na prítomnosti, pretože budúcnosť sa často môže zrútiť v najväčšom rozlete. Naučme sa skrášľovať si dušu. Pochopiť svoj život a prijať smrť. Je to nevyhnutný proces.

Prestaňme sa báť smrti a hľadať milión spôsobov, ako na ňu zabudnúť. Bolo by veľmi múdre pozrieť sa na ňu novými očami a považovať ju za priateľa. Nech urobíme čokoľvek, a náš život nám pripomína rozžiarené svetlá veľkomesta, musíme sa naučiť, že nás od tohto závoja delí iba malý krôčik. Miesto toho, aby sme sa bránili a desili, učme sa poddať realite smrti a akceptovať ju. Možno si uvedomíme, že po celú dobu nášho života to bola práve sama smrť, ktorá bola našim anjelom strážnym, ktorá viedla každý náš krok na ceste životom a že to bude práve ona, ktorá nás nakoniec prevedie cez onen závoj a tými dverami.

A tam pochopíme, že nie sme ničím iným iba univerzálnou láskou a všetko, čo sme vybudovali, k čomu sme pútali svoju dušu, na čom nám najviac záležalo, stratí význam.

Venujme chvíľku zo svojho času tým, ktorí odišli. Venujme im svoju spomienku, zaslúžia si to. Nech urobili čokoľvek, bolo to správne. Tak skúste pochopiť, prijať, odpustiť, odpútať sa, dať slobodu.

Cez toto svetlo poznania im v tichej spomienke zapáľme sviečku, nech ich svetlo našej lásky a odpustenia sprevádza, nech sú kdekoľvek.

Autorka: Katarína Páleníková

viac o autorke: Zoborské liečivky