Abstrakt
Cieľom príspevku je prvotná analýza etiky umelej inteligencie vo vzťahu k užívateľovi. V rámci prezentovanej práce by sme chceli poukázať na rôznorodosť možností umelej inteligencie, ktorá je už našou bezprostrednou súčasťou bez ohľadu na to, či si daný fakt uvedomujeme. V článku budeme používať deskriptívnu metódu, metódu analýzy, syntézy. Pri formulovaní záverov využijeme generalizáciu.
Kľúčové slová
umelá inteligencia, užívateľ, etika
Úvod
Umelá inteligencia je pre nás ešte stále akási science-fiction, na ktorú sme si zvykli pri pozeraní filmov a o ktorej premýšľame v intenciách budúcnosti. Faktom však je, že umelá inteligencia sa dostala do našich životov pomaly a nenápadne. V rámci tohto príspevku si stručne načrtneme históriu jej vzniku a poukážeme na nevyhnutnosť aplikovania etiky v spojení s umelou inteligenciou. Čo je vlastne umelá inteligencia a prečo ju spájame s etikou? Aj to je otázka, na ktorú sa budeme snažiť nájsť odpoveď.
Vysvetlenie základných pojmov
Problematiku umelej inteligencie prvýkrát otvára Karel Čapek v roku 1920 vydaním divadelnej hry R.U.R. a ďalej ju rozvíja Isaac Asimov vo svojej prozaickej tvorbe, ktorá sa výrazne spája najmä s robotikou. Alan Turing sa dostal do povedomia svojím Turingovým testom. Princípom tohto testu je vzájomná komunikácia človeka a počítača (stroja). Cieľom tohto testu je zistiť, či stroj dokáže nasimulovať dokonalé ľudské správanie tak, že človek, ktorý je na druhej strane komunikácie, nedokáže zistiť, že komunikuje so strojom. Ak sa tak stane, počítač (stroj) prešiel Turingovým testom.
Prvýkrát bol pojem umelá inteligencia použitý na konferencii na Dartmouth College v roku 1956 (Tináková, 2019), ktorá odštartovala prácu v tejto oblasti. Jej rozvoj prechádzal aj tzv. zimami, teda poklesmi záujmu (rok 1980, 1993), no od konca 90-tych rokov sa opäť začína rýchlo vyvíjať najmä vďaka nástupu paralelného programovania na grafické karty a príchodu tzv. Big Dát (Tináková, 2019).
Umelú inteligenciu by sme mohli definovať ako inteligenciu, ktorá dokáže reagovať na zmenu prostredia, dokáže sa učiť zo skúseností a jej rozhodnutia sú podobné tým, ktoré by urobil človek (Bartneck, Lütge, Wagner, Welsh, 2020).
Pomocný slovník filozofie etiku definuje ako filozofiu morálky, ktorej predmetom je morálka a mravnosť a rozlišovanie medzi dobrom a zlom (Piaček, 2019, s. 117).
Etika z etymologického hľadiska pochádza z gréckeho ethos – zvyk, obyčaj, mrav alebo aj zvyčajné miesto na bývanie. Ide o filozofickú disciplínu, ktorá sa, ako sme spomínali, zaoberá rozlišovaním dobra a zla. Analyzuje tiež ľudské správanie a zároveň sa snaží poskytnúť pravidlá a normy, ktoré toto správanie regulujú (Filosofický slovník, 1995, s. 111).
Bartneck, Lütge, Wagner, Welsh (2020) považujú etiku a morálku za synonymá. Vo vzťahu k umelej inteligencii však etiku viažu skôr k teórii morálky. Morálku chápu ako komplex hodnôt, noriem, ktoré sú určitým pravidlom (normou) pre konanie ľudí. Spomínaní autori sa prikláňajú k normatívnej etike. V tomto príspevku budeme etiku taktiež aplikovať z jej normatívnej stránky, pretože sme presvedčení o tom, že umelá inteligencia by v sebe mala mať zakomponované normy, na základe ktorých bude vytvárať svoje rozhodnutia. Ako teda chápať normatívnu etiku?
Základom každej normatívnej etiky je morálna norma, ktorou sa posudzuje správnosť konania. V súčasnom svete plurality názorových paradigiem je však náročné stanoviť všeobecne platnú etiku (Filozofický slovník, 1995, s. 111).
Kant sa o to pokúšal tým, že stanovil pravidlo, maximu, na základe ktorej máme konať. Problém nastáva v momente, ak tých maxím je veľmi veľa. V modernom svete uznávame paradigmu názorov, kultúr, ktoré sú si na jednej strane podobné, sú súmerateľné, ale v iných paradigmách sa ich hodnotové systémy nedajú porovnať. Na tento problém upozorňuje z pozície kultúrneho dialógu napr. Dupkala (2018). Práve z dôvodu súmerateľnosti verzus nesúmerateľnosti hodnotových systémov vzniká problém, ba priam nemožnosť stanoviť univerzálne hodnoty, z ktorých by sme mohli odvodiť normy celosvetovo platné. Na jednej strane nám tento fakt problematizuje stanovenie etických noriem pre umelú inteligenciu, na strane druhej nám umelá inteligencia môže pomôcť nájsť riešenie. Dovolíme si upozorniť na axiologický pluralizmus, ako ho chápe Dupkala, ktorý uvádza, že „axiologický pluralizmus by sa nemal stotožňovať s akousi ,tyraniou relativizmu‘ ani s údajnou ,bezperspektívnosťou‘ nihilizmu, ako sa to, žiaľ, ešte stále – vedome alebo nevedome – robí.“ (Dupkala, 2018, s. 48). Zároveň autor poznamenáva, že takýto pluralizmus stráca svoju vedeckosť, ak „diferencuje medzi pluralizmom hodnôt v rámci jedného (konkrétneho) systému hodnôt a pluralizmom, ktorým sa označuje jestvovanie viacerých samostatných systémov hodnôt. Uvedomenie si tohto rozdielu v chápaní a uplatňovaní termínu ,pluralizmus‘ má – podľa nášho názoru – zásadný metodologický význam. Bez jeho rešpektovania je aj akékoľvek chápanie pluralizmu kultúr neúplné, parciálne a napokon aj výskumne neadekvátne. Pokiaľ je termín ,pluralizmus‘ uplatňovaný bez tejto konkretizácie, teda len ako nejaké ,abstraktum‘, tak jednoducho nemá vedecky výpovednú hodnotu.“ (Dupkala, 2018, s. 49).
Môže sa zdať, že to s umelou inteligenciou má málo spoločné, my si však myslíme, že je potrebné mať stanovený hodnotový rámec spoločný pre istý okruh kultúr, na základe ktorého sme schopní diskutovať s kultúrami, ktorých hodnotový rámec sa od toho nášho odlišuje. Nie je cieľom diskusie presadzovať svoj rámec ako jediný a správny, ale nájsť hodnoty, na základe ktorých by sme dokázali stanoviť morálne normy aplikovateľné pre umelú inteligenciu. Stálo by za uváženie zaviesť jednotný normatívny systém pre umelú inteligenciu, ktorý by mal byť z hľadiska dohodnutých hodnôt zlučiteľný so všetkými hodnotovými paradigmami sveta. Tým by sme mohli zabezpečiť istú zhodu v rozhodovaní umelej inteligencie, ktorá by pre nás mala predstavovať bezpečie a slobodu, nie však opak.
A tak v rámci normatívnej etiky, problémy ktorej sme naznačili vyššie, rozoznávame deontologickú a konzekvencionálnu etiku. Obe etiky sa zaoberajú správnosťou konania, avšak deontologická sleduje správnosť skutku – správnosť úmyslu, na základe ktorého z hľadiska povinnosti konať dobro bol skutok vykonaný. Nehodnotí jeho následok. Naopak konzekvencionálna etika sa zameriava na skutok a jeho dopad. Obe etiky je potrebné v podobe etických softvérov zakomponovať do umelej inteligencie. Tá musí vedieť zhodnotiť skutok pred činom, teda jeho správnosť, ale musí zvážiť aj jeho dopad, teda zodpovednosť. Iba takto formulované etické normy v softvéroch umelej inteligencie by boli zárukou bezpečnosti.
Zároveň si však dôležitosť hodnôt a etických noriem musíme uvedomiť všetci. Ak hovoríme o slobode a bezpečnosti v rámci umelej inteligencie, musíme hovoriť aj o zodpovednosti – nielen tých, ktorí umelú inteligenciu vyvíjajú, ale aj o jej užívateľoch. Preto je zásadná základná platforma hodnôt a noriem, ktoré by sa mali stať všeobecným morálnym habitusom každého člena spoločnosti v globálnom meradle. Najprv sa ľudia musia dohodnúť na tom, čo je pre nich dôležité, a až potom to dôležité môžu aplikovať do noriem umelej inteligencie. Aj z tohto dôvodu je nevyhnutný kultúrny dialóg, aby sa mohol rozvinúť dialóg o umelej inteligencii a aj s ňou. Nesmieme zabúdať na to, že aké hodnoty do pravidiel umelej inteligencie vložíme, také sa nám vrátia.
Náš príspevok ukončíme slovami Dupkalu, že „sloboda človeka 21. storočia by mala svoju podstatu, svoje ohraničenie i zdôvodnenie nachádzať v kantovskom zákone ako produkte ľudskej múdrosti, ktorá je chápaná v zmysle všetkých schopností človeka prijímať rozhodnutia s cieľom vlastného sebazachovania, tvorivého sebarozvoja a dôstojnej (t. j. i tolerantnej) sebarealizácie“ (Dupkala, 2018, s. 212).
Použitá literatúra:
1. BARTNECK, CH., LÜTGE, CH., WAGNER, A., WELSH, S.: An Introduction to Ethics in Robotics and AI [online]. Switzerland: Open Acces, Springer Nature Switzerland AG, 2020, 125 p. [citované 10.12.2020].
Dostupné na internete: https://doi.org/10.1007/978-3-030-51110-4. ISBN 978-3-030-51110-4 (eBook).
2. DUPKALA, R.: Fantóm imigrácie. Konflikt alebo dialóg kultúr v kontextoch axiologického pluralizmu. 2. rozšírené vydanie, Prešov: Expres Print, 2018. 270 s. ISBN 978-80-89353-15-6.
3. Kolektív autorov: Filosofický slovník. Olomouc: FIN, 1995, 479 s. ISBN 80-7182- 014-3.
4. PIAČEK, J.: Pomocný slovník filozofie. [online]: Bratislava: Created with the Standard Edition of HelpNDoc: Easy EPub and documentation editor, 2019, 890 s. [citované 10.12.2020].
Dostupné na internete: http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/pomocny-slovnik-filozofie.pdf.
5. TINÁKOVÁ, B: História umelej inteligencie. In: Umelá Inteligencia.sk. [online] 2019, [citované 15.12.2020]. Dostupné na internete: https://umelainteligencia.sk/historia-umelej-inteligencie/.
Kontakt na autorku:
PhDr. Jana Bartal, PhD.
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky FF UKF
Hodžova 1
94974 Nitra
Email: jbartal@ukf.sk