Bol nádherný jesenný deň. Slnko svietilo vysoko na oblohe a posielalo svoje teplé lúče na zem. Počasie ako stvorené na piknik. V jablkovom sade sa však začali diať celkom iné prípravy. Dvere na stodole sa otvorili a vyšla mladá žena.
„Nebezpečenstvo!“ bolo počuť hlas z ľavej strany.
„Buďte opatrní!“ skríkol hlas sprava.
„Prichádza farmárka s rebríkom. Je to tu! Zachráň sa, kto môžeš!“
Všetky tie malé červíčky, ktoré sa za posledné týždne pohodlne udomácnili v jablkách jedného veľkého stromu, mali obavy o svoj život. Nastala panika. Vedeli, že prišiel čas zberu. Tie krásne šťavnaté jablká im teraz vezmú. Stratia svoj domov.
Červíčky sa začínali prevŕtavať na slobodu. Jeden za druhým padali do vysokej trávy. Ušli pred prvým nebezpečenstvom. Neskončia predsa v žalúdku nejakého hladného človeka. Ale kam sa teraz podejú? Veď nie sú dážďovky, ktoré sa zaryjú do zeme. Každú chvíľu môžu skončiť v zobáku nejakého vtáka.
„Keby len jablká mohli zostať visieť na strome celý rok,“ želali si.
No v tom okamihu už začala farmárka opatrne liezť po rebríku. Na konár si zavesila vrece a začala oberať to ligotavé červené ovocie.
„Nie, so mnou nie!“ zvolal jeden z najmenších červíkov. „Ja si svoj domov nenechám ukradnúť nijakým človekom. To jablko je moje a ja si ho nechám.“
Vilko bol ešte veľmi malý a vôbec nechápal, čo sa práve deje. Bola to jeho prvá oberačka. To voňavé a sladké jabĺčko bolo jeho útočiskom a ochranou. Nemienil sa ho vzdať. Nikdy.
„Počuj, malý, nebuď hlúpy a zachráň sa,“ povedal starý tučný červ a padol za ostatnými do trávy. Ale o tom malý červíček nechcel ani počuť. Tu je šťastný, sem predsa patrí. Zaliezol späť do jablka a uvažoval. Hryzkal a dumal. Liezol a premýšľal. Jeho chodbičky už boli dlhé ako špagety a od toľkého lezenia sa mu zakrútila hlava.
Stále nevedel, čo má urobiť. Smutný a vysilený sa prevŕtal na povrch jabĺčka a poobzeral sa okolo seba. Bolo to naozaj krásne miesto. Vôňa vzduchu, ticho a krása stromov. Mal to miesto veľmi rád, bolo také známe… Pre toto všetko bilo jeho malé srdce. A odrazu dostal nápad, keď uvidel celkom blízko pár zelených listov.
„No veď počkajte!“ zakričal ostatným červom. „Však ešte uvidíte! Ja zostanem tu. Mne môj domček nikto tak rýchlo nezoberie.“
Raz-dva pozbieral jeden list za druhým a slinami ich prilepil na jeho jabĺčko. Za kratučký čas už nebolo vidieť ani jeden fliačik červenej farby.
Farmárka usilovne oberala ďalej. Bola veselá a s úsmevom si počas práce pospevovala. Jedno jablko za druhým mizlo vo veľkom vreci. Zrazu sa na modručkom nebi začali objavovať tmavošedé oblaky a prekryli slnko. Vzduch sa začal pohybovať a zdvihol sa vietor. Listy stromu začali šuchotať a o niekoľko minút začala búrka. Bolo počuť tiché hrmenie a blýskalo sa. Farmárka ešte raz rýchlo preletela pohľadom všetky konáre.
„Hotovo,“ povedala a spokojne odniesla nazbieranú úrodu do stodoly.
No tak celkom hotová nebola. Prehliadla jedno jediné jabĺčko.
Konáre stromu sa začali kolísať a listy lietať vo vetre. Zabudnuté jablko sa divoko hojdalo a silný vietor sfúkol všetky tie zelené listy, ktoré naň malý červíček nalepil.
Bum! Bol to zvuk padnutého jablka. Padlo do trávy a schovalo sa medzi listy. Jablko sa rozkotúľalo a vietor ho posúval po sade ďalej a ďalej. Kotúľalo sa stále rýchlejšie, zastavil ho až malý súdok, ktorý stál pri plote ovocného sadu. Tu ho už nikto nenájde.
Vilko si búrku vôbec nevšimol. Tuho spal a sníval o veselých príbehoch, ktoré zažil so svojimi kamarátmi červíčkami. Bol predsa vo svojom dome, ktorý sa mu podarilo zachrániť.
V ňom si Vilko šťastne a spokojne nažíval celú zimu až do budúceho leta, keď na stromoch narástlo nové ovocie.
Autorka: Lilli Heinz
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka touto poviedkou získala Cenu predsedníčky odbornej komisie Mgr. Andrey Jurčovej v 2. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2022)