Do nášho života neustále prichádzajú rôzni ľudia. Niektorí z neho po istom čase odídu, iní s nami zostávajú až do konca. Môže sa stať, že konkrétna osoba definitívne odkráčala do životného priestoru niekoho iného, no aj napriek tomu je stále s nami. Máme jej plnú hlavu, srdce sa pri spomienke na spoločne prežité chvíle zachveje, možno dokonca zabolí. Takémuto stavu často predchádza bolestná fáza ťažkého a dlhého rozchodu, ktorá sa vo vzťahu mohla aj niekoľkokrát opakovať. Takýto vzťah býva poznačený prežívaním silného puta, ktoré ani po rozchode nedokážeme preťať. Máme dojem, že jeden bez druhého nie sme schopní existovať, no zároveň stále znova a znova dochádzame k poznaniu, že nemôžeme byť ani spolu. Buď si nie sme schopní vybudovať zdravý vzťah, alebo nám v ceste neustále stoja nejaké neprekonateľné prekážky. Po rozchode máme silnú túžbu nájsť si niekoho iného, ale stále opakovane zlyhávame, alebo nikoho nenachádzame. Dôvody takýchto opakovaných rozchodov môžu byť rôzne: nového partnera porovnávame s tým „osudovým“, v novom vzťahu hľadáme naplnenie túžob a potrieb z toho predošlého, alebo nás nový partner z nepochopiteľných dôvodov vždy opustí, aj keď my sa rozísť nechceme. Za takýmto scenárom stojí veľmi komplikovaný problém, o ktorom by sa dala napísať celá kniha, lebo jeho korene siahajú veľmi hlboko a zasahujú široké spektrum faktov. Na tomto mieste by som sa téme chcela venovať zo zorného uhla osoby, ktorá to vníma ako karmickú lásku, teda ako vzťah s niekým, s kým sa silné puto – prežívané v tomto živote často v mučivých kontrastoch – prenieslo z minulého života, pričom hlavným problémom je fakt, že puto sa po neustálych zúfalých pokusoch nedá preťať.
„Silné medziľudské vzťahy sú výrazom spoločných kariem.“ (Nydahl, 2010, s. 74) Či už si to počas tohto života uvedomujeme raz alebo opakovane, dôležité je nenalievať do tohto faktu silné emócie, aby nás to neoberalo o vnútorný pokoj a vonkajší čas. Ono sa to deje aj bude diať bez ohľadu na to, ako to my budeme prežívať.
V prvom rade si treba urobiť analýzu onoho pocitu pripútanosti. Ja by som ho bez okolkov vzala ako nejakú vec a preskúmala zo všetkých strán. Čo je zač? Aký je hlboký? Z čoho pramení? Aký je silný? Do akej miery ma limituje v prežívaní každodennosti? Čo ho spúšťa, prípadne kedy sa rozpúšťa? Čo ho umocňuje? Dôležité je nenazerať naň zvnútra, lebo moje ego k nemu okamžite zaujme vlastnícky postoj. A to v tejto chvíli nechcem. Potrebujem sa od neho odosobniť a pozrieť sa naň s odstupom a bez akýchkoľvek emócií. Ak sa to nepodarí prvýkrát, tak to treba skúšať znova a znova. Až vtedy, keď sa na svoj pocit karmickej pripútanosti k inej osobe dokážem pozrieť zvonka, s chladnou hlavou, môžem si okrem vyššie uvedených otázok položiť jednu z najdôležitejších: je tento pocit vôbec reálny? Nie je náhodou len projekciou mojej mysle, ktorou sa snažím niečo zakryť, respektíve potlačiť sama pred sebou? Naša myseľ je totiž veľmi šikovná a zručne používa rôzne finty na to, aby nás oklamala. Manévruje v rámci uhýbania pred bolestivým faktom alebo nechcenou pravdou. Vytvára ilúziu, ktorá nás zahaľuje ako závoj. Predostrie nám niečo, čomu ochotne uveríme a vezmeme si to za svoje. Prečo s nami vlastná myseľ takto cvičí? Lebo jej dovolíme, aby nás ovládala. Lebo je rozptýlená a vystavená obrovskému množstvu nefiltrovaných podnetov. Lebo jej umožňujeme príliš široký rozlet namiesto toho, aby sme my sami uchopili svoj život pevne do vlastných rúk. Podľa Nydahla (2010) sú aj tie najrušivejšie myšlienky slobodnou hrou mysle a výrazom jej sily.
V tomto skúmaní a sebaspytovaní by som bola sama k sebe úprimná a otvorená ako k najlepšej kamarátke. A rovnako tak – ako od najlepšej kamošky – by som s láskou a porozumením prijala akýkoľvek výsledok. Ak sa práve nachádzam v životnej fáze hľadania nového partnera ako prostriedku náhrady či vytesnenia toho karmického, prestala by som s tým bojovať. Rovnako by som sa nesnažila čokoľvek usmerňovať alebo siliť vo vzťahu k mužom. Pretože „Všetko strnulé a silené obmedzuje svet a zväzuje nás do minulosti a budúcnosti.“ (Nydahl, 2010, s. 111). A ja potrebujem žiť teraz a tu. Povedala by som si, že všetko je dokonalé také aké je a nechala by som veci, nech sa dejú. Osobne to mám overené a vyskúšané. Naozaj to funguje. Vždy, keď som prestala bezvýsledne riešiť akúkoľvek situáciu alebo okolnosti, ktoré som nedokázala zmeniť, tak sa nakoniec samy spontánne upratali k mojej spokojnosti. Je to nesmierne oslobodzujúce.
Na záver ešte jeden fakt, ktorý mi umožní voľnejšie dýchať. Ak milujem muža (ťahá ma to k nemu, len pri ňom sa cítim dobre, cítim že k nemu patrím…) a nemôžeme, respektíve nedokážeme byť spolu, treba prijať fakt, že skrátka v tomto živote nie sú naplnené podmienky na to, aby sme mali plnohodnotný vzťah. Treba to v sebe vedome „prežuť“ a uvedomiť si, že ho môžem milovať (alebo prechovávať k nemu akékoľvek city), aj keď s ním nie som. Ak skutočne milujeme, objektu našej lásky želáme len to najlepšie. Nemusíme ho vlastniť.
Je dobré dať to všetko vedome do priestoru, on si s tým už poradí. Potom sa treba zhlboka nadýchnuť a poobzerať sa okolo seba. Vtedy zistíme, že život je nádherný za každých okolností. Len na nás totiž záleží, do akej miery im dovolíme, aby nás zraňovali alebo limitovali. Ak sa nám predsa len stane, že nás zase prepadne smútok, žiaľ, clivota, tak treba pamätať na toto: „Rušivé myšlienky a pocity sa najrýchlejšie rozpúšťajú, keď im nevenujeme žiadnu pozornosť. Nechávame zlodeja vstúpiť do prázdneho domu.“ (Nydahl, 2010, s. 87)
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Použitá literatúra:
NYDAHL, O. 2010. O bohatstve mysle. Bratislava : o. z. Spoločnosť buddhizmu Diamantovej cesty – línia Karma Kagjü, 2010. 143 s. ISBN 978-90-968937-7-5.