Kedy muž stráca vo vzťahu so ženou sebaúctu

V súčasnej dobe je téma mužskej sebaúcty vo vzťahu k žene veľmi aktuálna. V praxi vidím, že sa s tým trápi veľmi veľa mužov a zároveň to rieši aj veľmi veľa žien.

V tejto časti by som chcel prehovoriť predovšetkým k vám, milé dámy. To však neznamená, že by som tým chcel naznačiť, že by všetkému bola na vine len žena. Vždy je nejaká chyba na oboch stranách. Ide hlavne o to, čo muž dovolí žene, a opačne.

Milé dámy! Prečo vlastne muž stráca pri žene sebaúctu? Odpoveď na túto otázku je veľmi komplikovaná, hlavne vzhľadom k tomu, že je to, ako som už spomenul, obojstranná záležitosť. Na začiatku vzťahu sa muž vždy snaží ukázať partnerke v tom najlepšom svetle. Snaží sa robiť veci, ktoré jej lichotia a ona tak nadobudne dojem o tom, aký je ten jej chlap úžasný. S postupujúcim časom má muž tendenciu vo svojom prvotnom snažení poľaviť a byť viac sám sebou.  

Dôležitým faktom je aj to, že mnohí muži majú problém s partnerkou komunikovať a otvoriť sa jej. Považujú to totiž za istý prejav slabosti. Tak ako žena vyžaduje od muža, aby ju počúval a vnímal to čo mu hovorí, to isté očakáva aj muž od ženy. Ak jej niečo povie, dúfa, že to bude pre ňu rovnako podstatné, ako ona očakáva, že jej komunikácia smerom k nemu bude podstatná. Jednoducho povedané, nerobím tomu druhému to, čo prekáža mne samotnému na ňom. Takže ak žene vadí, keď ju muž nepočúva, nemala by to ani ona robiť jemu.

Ilustrácia: Metamofrózy
Autorka: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová, PhD.

Na to, aby muž dokázal vo vzťahu komunikovať otvorene a mal tendenciu ženu počúvať – čo je veľkým problémom mnohých súčasných vzťahov – je treba prelomiť isté ľady. Z každej strany počúvame od kolegov, kamarátov, známych, ktorí sú vo vzťahu dlhodobejšie, alebo sú niekoľko rokov ženatí, že ak to má vo vzťahu ladiť, tak by mal byť doma pokoj. Toto je niečo, na čo sme programovaní, snažíme sa podľa toho fungovať a v komunikácii nevidíme viac-menej nejaký podstatný zmysel. Toto je oblasť, kde musia zapracovať obaja – muž aj žena. No pokiaľ ide o vás, milé dámy, ak nechcete, aby muž strácal sebaúctu, dajte mu najavo, že to čo hovorí je pre vás dôležité, podstatné, že ho chcete počúvať, chcete mu porozumieť. Nesnažte sa ho meniť alebo akýmkoľvek spôsobom zhadzovať. Stačí si ho len vypočuť. Problém spočíva mnohokrát aj v tom, že ak aj muž so ženou komunikujú, nechcú riešenie. Buď ho už majú dopredu pripravené, alebo ho od toho druhého nepotrebujú počuť a chcú sa jednoducho len vyrozprávať.

Pokiaľ chceme, aby v partnerskom vzťahu muž vnímal partnerku nielen ako milenku, ženu v domácnosti alebo matku svojich detí, ale aj ako kamarátku a osobu, ktorej môže povedať všetko, ako najbližšiu osobu, tak potrebuje vedieť, že keď niečo povie, tak práve ona bude tá, ktorá ho pochopí, tá, ktorej sa to nemusí báť povedať, lebo ho nebude odsudzovať, nebude ho súdiť, ničiť. Ak sa k nemu takto správa, vzbudí v ňom iba dojem, že je pre ňu niečím menejcenným. Skrátka, muž potrebuje vidieť v partnerke svojho priateľa. Potom sa nebude báť otvorene s ňou komunikovať.  

Milé dámy, ak vám muž niečo povie a vy si myslíte, že to čo vám povedal nie je správne, že nie je dobré to čo cíti, nesúhlasíte s jeho rozhodnutím a chcete, aby to zmenil či urobil inak, tak vedzte, že v prvom rade to potrebuje pochopiť on sám. Najsprávnejším riešením je, že ho úprimne vypočujete, neodsúdite ho za to čo spravil, ale predostriete mu svoj názor s tým, že je na ňom, či ho prijme alebo nie, a následne necháte rozhodnutie na ňom.

Aj ja sa snažím vo svojom vzťahu hovoriť partnerke všetko a obaja pracujeme na tom, aby sme si vybudovali vzťah, v ktorom si môžeme navzájom dôverovať. Nemám problém povedať jej čokoľvek, aj o svojej práci, hoci ona pracuje v úplne inom odvetví. Mnohým veciam z toho čo jej poviem nerozumie, ale keď sa jej zdôverím s niečím, čo som urobil preto, aby som niečo predal a možno to nebolo úplne správne a mám z toho zlý pocit, tak ma neodsudzuje, nehovorí mi, že som spravil chybu, niečo zlé, nesprávne, nemoralizuje. Akceptuje to a spýta sa ma, aký mám z toho pocit. Otvorene sa o tom porozprávame a mne sa následne uľaví. Po takýchto rozhovoroch s ňou mnohokrát nachádzam riešenie konkrétneho problému, motiváciu k tomu, ako ďalej pokračovať, ako napredovať.

Tento princíp neplatí len v partnerskom vzťahu. Možno ho uplatniť všeobecne. Funguje napríklad aj u detí. Čím viac budeme deti hrešiť a dávať im najavo, že sú hlúpe, napríklad slovami: „Prečo to robíš? Prečo si taký hlúpy?“, tak do nich zasievame semienka nedôvery voči samému sebe. Ak urobím akékoľvek rozhodnutie a moji rodičia alebo partnerka ma hrešia, odstrkujú spôsobom, že sa cítim ako úplný idiot, programujem sám seba natoľko, že keď potrebujem urobiť akékoľvek rozhodnutie, tak mám pocit, že sa vždy rozhodujem zle a vo svojej slabosti sa uchyľujem k niekomu o radu. A ak sa nakoniec rozhodnem, mám tendenciu pochybovať. V konečnom dôsledku sa stane to, že muž, žena alebo dieťa sa úplne prestane rozhodovať. Povie si: „Načo? Aj tak to bude zlé. Veď aj tak mi všetci okolo hovoria, ako robím všetko zle.“ Z takejto bytosti sa stane človek, ktorý nemá tendenciu rásť, nemá tendenciu niečo dosahovať. Začne zakrpatievať, skĺzne do negatívnych stereotypov a bude žiť vo svojej komfortnej zóne, ktorú považuje za priestor, kde má istotu, že tam nič nepokazí. Stotožní sa s tým, že radšej nebude robiť nič, lebo jedine tak nič nepokazí. Toto sú tie najhoršie veci, na ktoré sa, bohužiaľ, programujeme v súvislosti s úrovňou komunikácie, ktorú máme v partnerských a ostatných medziľudských vzťahoch. Sú to veci, ktoré dostávame „do vienka“, vedú nás k tomu naši rodičia.  

Ilustrácia: Linaje
Autorka: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová, PhD.

Treba sa zamyslieť nad tým, či máme právo posudzovať a odsudzovať druhých a pozrieť sa kriticky aj na seba. Keď náš partner alebo dieťa robí niečo, čo sa nám samotným nepáči a my ho ideme za to odsudzovať alebo karhať, mnohokrát sa tak správame preto, lebo daná situácia je naším vlastným zrkadlom, lebo v tej chvíli vidíme sami seba a bojujeme s vlastnou negatívnou stránkou, ktorú si možno neuvedomujeme. Alebo sme si jej vedomí, no nedokážeme ju zmeniť. Ešte raz zdôrazňujem potrebu zamyslieť sa nad tým, či máme naozaj oprávnenie na to, aby sme súdili druhých.

Ak nám záleží na tom, aby sme mali zdravý vzťah, v ktorom nás náš partner akceptuje a rešpektuje, aby v ňom vládla priateľská atmosféra na báze vzájomnej zhody a dohody, aby sme nemuseli riešiť dilemu typu: „Prečo si mi to nepovedal?“, tak sa treba navzájom vedome vnímať, počúvať a neodsudzovať. Zároveň sa musíme naučiť chápať, pomáhať si navzájom a stáť pri sebe. O tom je partnerstvo, o tom je láska.

Nezabúdajme na to, že emócie, ktoré cítime, vytvárame my sami. To znamená, že my sa rozhodujeme čo budeme cítiť v pozitívnych aj negatívnych situáciách. Keď sa hneváme, sami sme sa rozhodli, že sa budeme hnevať; keď milujeme, my sme sa rozhodli, že budeme milovať. Je len na nás, ako sa rozhodneme.

Milé dámy, milí páni! Snažme sa byť vždy úprimní, venujme sa vždy pravde – nielen vo vzťahu k druhým, ale v prvom rade sami k sebe. A to, čo vyžadujeme od druhých, robme aj my sami. Očakávajme a vyžadujme hlavne sami od seba.

Želám krásny deň!   

Autor: Bc. Ivan Kozai