Ahoj! Konečne si prišla. Ani sa nepýtaj, čo to tu tak vonia, veď predsa máme čaj o štvrtej. Uvarila som nám kamilkový, vieš, že to je môj obľúbený, z tých kamiliek, ktoré sme na jar natrhali a dali vysušiť. Chvíľami som sa bála, že tá kvetinová kanvica ešte po mojej starkej nevydrží taký tlak, avšak vydržala.
Pamätáš si ten čínsky porcelán, ktorý mám hore vo vitríne? Ten si odložila moja mama. Dnes je špeciálny deň, budeme piť presne z tých šálok. Tvoj čuch ťa neklame, tvoj noštek šteklí sladká vôňa čerstvo upečených osích hniezd, samozrejme, sú poliate salkom. Vždy ma rozveselí radosť v tvojich očiach, keď ich ochutnáš. Všetko je nachystané na terase, usaď sa. Chcem ti toho toľko porozprávať, ale ani neviem, kde mám začať. Mám pocit, že my ľudia často rozmýšľame, kde začať, avšak nepamätáme na to hlavné – vedieť, kedy je treba skončiť.
Neboj sa, vidím, ja vidím, že sa trápiš, preto nebudem ako všetci. Dnes môžeš mlčať, počúvať, spájať úsečky myšlienok a rozpletať uzlíky zlosti.
Už ako malá som bola poriadne číslo. To boli časy, keď sme behali na lúke za dedinou, medzi poľnými kvetmi chytali motýle. Často sme z plného hrdla kričali: „Hoď mi loptu späť!“
Pozri na tieto fotky, tu nás vidíš, na tejto tmavej nás môj starký učil chytať svätojánske mušky a na tej svetlej nám pripravil veľkú oslavu. Behali sme tak rýchlo, nemohli nás nájsť.
Mamička ma veľakrát vyhrešila za odreté kolená a roztrhané tepláky. So slzou v zelenom očku som sa zamračila a tichým hlasom zaštebotala:
„Veď to bolo len očko na tepláčikoch, mami!“
Potom som perami otočenými nadol odvrátila zrak. Keďže som bola oteckova princezná, zotrel mi slzy z tváre, s úsmevom ma utešil a spoločne sme vymysleli ďalší plán. Bolo to také krásne!
Ako šiel čas, zrazu do môjho života vstúpila škola, našich ovládli starosti a mňa povinnosti.
To však nebolo všetko. Zaujali ma chlapci, ktorí sa ma často pýtali: „Pôjdeme dnes von?“
Časom sa z nás stali veľkí kamaráti a spolupáchatelia. Tajné skratky a znaky sa dali považovať za akýsi nový jazyk či plán pomsty učebniciam. Vtedy som spoznala i prvú lásku. Chceš vidieť fotku? To je on – môj Boris na karnevale.
Kde sme to skončili? Aha, pri láskach, vlastne i sviečkach a zvykoch. Jedno majú spoločné. Vedia zmiznúť, vypariť sa, roztopiť, vyhasnúť, stratiť iskru, ale teplo domova vždy pripomenú.
Keby som vedela vrátiť čas, tak poviem len jedno: „Mami, prepáč, oci, ver mi!”
Preto Thalia, priority! Áno, priority sú dôležité, na to nikdy nezabudni, dobre? A čo tie moje lásky? Prosím, na mená hlavných postáv sa nepýtaj, lebo tie ti neprezradím. Žiaľ, letné dni sa rovnajú jazvám na duši, veď to poznáš. Vieš, boli sme mladí a nespútaní. Chceli sme chytiť veci, ktoré sa chytiť nedali, hľadali sme dávno objavené. Tak veľmi sme túžili byť iní! Mali sme silu rozprávať, no nie vždy ochotu počúvať. Mali sme ochotu, ale ochotu pomáhať druhým, nie vytrvalosť pri nich stáť. Uvedomovali sme si, že ublížime, avšak odpustenie nám bolo neznáme. Snažili sme sa dať lásku, ktorá v nás bola, ale i tú, ktorá v nás nebola, no nemali sme snahu prijať ju. My lakomci, hlupáci, blázni, pomätenci, možno len bytosti postavené pred veľké sny. Hnevali sme sa na zimu a jej strasti. Závideli sme letu a nevedeli rozoznať krásy jari či jesene. Prosili sme o ticho, nechali vyvetrať, spravili prievan a vyvolali akýsi strach.
Moja, poznáš ma, plakala som krvavé slzy, lebo to nebolo jediné, čo vo mne vyvolávalo ten pocit úzkosti. Často som prechádzala ulicami, rovnými i kľukatými cestami, skákala cez mláky či potoky, pozerala do cudzích okien a u iných hriala miesto. Nemala som pocit, že niekam patrím, nechcela som nikomu patriť.
Prepáč tú slzu na mojej tvári. Ešteže som nám tu nechala vreckovky. Hriechy našej minulosti slzy nezmyjú. Je to červené víno na našich bielych blúzach, škrabanec na zrkadle.
Vieš, ja sama som sa asi časom naučila dýchať a vážiť si, že sa ráno zobudím do nového dňa. Uvedomila som si, že si večer môžem znovu ľahnúť a zabaliť sa do páperovej periny. Naučila som sa cítiť seba, keď voniam vanilkovým mliekom, seba, keď ma unavenú oblieva studený pot. Pochopila som, že všetko, čo mám, som ja, pretože to, čo som ja, sú aj oni – žijúce legendy, ktoré vo mne tlejú. Tentoraz sa nepýtaj, kedy som na to prišla. Bolo to vtedy, keď som zistila, že sestra a mama sú moje najlepšie kamarátky. Bolo to vtedy, keď som zistila, že viac ako môj otec si ma neváži nikto. Vlastne, cítiť je viac ako počuť, veď už si ani nepamätám ten hlas. Som ten najhorší poslucháč. Hanba mi, Thalia!
Vidíš, moje albumy sú nekonečné. Pokojne otvor každý jeden, pozri si každú fotku, pri nej list a spýtaj sa, čo len chceš.
Tie listy. Písal mi ich on a ja som ich písala jemu. Každý bol o niečom inom, ale s jedným významom. Všetko, čo je v nich, bolo len a len naše. Vidíš, tu som ich schovala a v srdci zamkla na šesť zámkov. Modré oči mi boli vždy súdené. Studničky klamstiev či more prianí. Deň za dňom, presne tak ako svetlo striedalo tmu, časom som sa našla v jeho úsmeve, ktorý bol mojím domovom.
Ach, Thalia, vieš, cesty domov vedeli byť nekonečné, ale také obohacujúce a krásne. Počuť ľudí, ktorí ti dali život, ktorí ťa vychovali… Ľúbim mojich blízkych, ľúbim ich tak vrúcne, že bez nich nemôžem dýchať.
Je večer. Zo svojich úst vypúšťam posledné myšlienky. Viem, nikto nemá rád konce, žiaľ, predsa musím skončiť. Obloha sa stmieva a tvoje i moje oči sa pomaly zatvárajú, chladný jesenný večer nám naznačuje, že je čas.
Autorka: Tamara Taranová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka touto poviedkou získala 3. miesto v 2. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2022)