Zvuk topánok dopadajúcich na asfalt sa ozýval celou ulicou. Muž sa po dlhom dni v práci len chcel vrátiť domov a poriadne sa vyspať. Ale, tak ako aspoň raz za týždeň, stratil sa medzi zdanlivo nekonečnými radmi identických domov. Každý jeden dom na dlhej ulici mal ten istý dvor plný zelenej, neprírodne pôsobiacej umelej trávy, tú istú zavretú garáž, natretú rovnako ako zvyšok domu bielou farbou, pripomínajúcou vaječnú škrupinu. Strecha z červených šindľov sa týčila nad každým z domov a spredu bolo vidno tie isté červené dvere a okná, cez ktoré nebolo vidieť nič okrem tmy. Táto takmer neuveriteľná podobnosť ho spočiatku trochu privádzala do rozpakov, ale už sa cez to preniesol. Domy boli pravdepodobne sériovo naprojektované. Dávalo by to zmysel, keďže nájomné v radovej zástavbe bolo až komicky nízke, ale na to sa muž určite nechcel sťažovať.
Keby tu už ten jeden mesiac nežil, zdalo by sa mu trochu divné, že úplne všetky domy majú vždy vo svojom interiéri zhasnuté svetlá, ale tak to tu bývalo. Svetlá sa rozsvecujú už o siedmej ráno, kvôli relatívne šerému počasiu, a zhasínajú o deviatej večer. Na sekundu presne. Eh, pomyslel si, nič mňa do toho. Sám si nastavil večierku na deviatu a budík na siedmu ráno – keď už to robí celé susedské spoločenstvo, jemu to tiež nezaškodí. Žiadneho suseda však ešte nestretol. Žiadneho z nich nevidel ísť do práce alebo z nej. A napriek tomu, že často počul zvuky motorov, na vlastné oči ešte nevidel prejsť po ulici jediné auto. Veľmi ho to ale neznepokojovalo, pripisoval to vlastnej nepozornosti. A aj keby niečo bolo trochu divné, určite to stojí za neskutočne nízky nájom, opakoval si muž v duchu.
A opakoval si to dovtedy, dokým za sebou, v jeden novembrový večer, nezapočul ďalší pár krokov. Napriek tomu, že nenosil nejaké extra módne topánky či praktické tenisky, ozývali sa jeho kroky s príjemným klepkaním. Kroky za ním zneli takmer identicky. Rýchlo sa šiel otočiť, keď pocítil náhlu zmes zvedavosti, hrôzy a nadšenia z toho, že konečne, po všetkom tom čase, uvidí suseda. Tesne predtým sa však pozastavil nad svojím konaním. On cíti hrôzu? Pozrel sa dole na svoje dlane a, veru, triasli sa, no nie od zimy. Nevedel prečo, ale nemal z toho dobrý pocit. A cítil, že by asi mal počúvať svoj inštinkt, a tak trochu zrýchlil. Klepkanie jeho krokov sa zrýchlilo, ale takisto sa zrýchlil aj zvuk ťažších krokov niekde za ním. Práve vtedy vyhrala jeho číra zvedavosť nad divným strachom, ktorý ho náhle pochytil, a obzrel sa, no v šere chladného večera nič okrem siluet bielych radov domov nevidel. To ho trochu upokojilo, lebo osoba, ktorá bola za ním, mu ešte nedýchala na krk.
Rozhodol sa, že zájde za roh najbližšej križovatky. Určite hocikto, kto je za ním, by nešiel práve tam, kam on. Aspoň v to dúfal. A keď sa akurát dostal ku križovatke, začal sa obzerať. Cesta viedla buď napravo, doľava, alebo rovno. Všade, kam sa pozrel, sa tiahli nekonečné rady identických domov. Celá situácia mu začínala pripadať ako scéna z béčkovej televíznej kriminálky. Rozhodol sa! Utrel si pot z čela a vybral sa do ulice vľavo napriek tomu, že on býva niekoľko desiatok metrov napravo. Prešiel pár metrov, kroky za ním začali byť tlmené, ako keby vzdialenejšie. Už si išiel vydýchnuť, keď ich za sebou znovu začul. Dokonca sa mu zdalo, že sú bližšie. Znervóznel. Uprostred vydýchnutia sa zľakol a chcel vdýchnuť, no zaskočilo mu a rozkašľal sa. Prehlo ho, do očí mu vbehli slzy a v sluchách mu hučalo od čoraz rýchlejšieho tlkotu vlastného srdca. Začul, že cudzie kroky sú teraz bližšie ako hocikedy predtým, a to ho ešte viac rozrušilo. V tiesnivej psychickej situácii bol už pevne odhodlaný vpáliť do najbližších dverí napriek tomu, že neboli jeho. Dúfal, že to odradí jeho prenasledovateľa od prípadnej interakcie. Prišiel k neznámemu domu a ako šmátral svojimi kľúčmi, jeden sa mu podarilo vsunúť rovno do zámku.
Na chvíľu na všetko zabudol, len zízal na dvere a miesto, kam sa kľúče práve vsunuli. Hneď na to si však znovu uvedomil, prečo kľúče pchal do dverí. Hneď otvoril a vstúpil. Vo vnútri ho uvítal povedomý pohľad – predsieň identická s jeho vlastnou. Samozrejme, podobnosti by sa mohli nájsť, ale jeho predsieň bola jedinečná tým, že malá časť omietky na pravej stene od dverí chýbala. Bola to zdanlivo šialená náhoda, ale dalo sa to prehliadnuť. Pred ním však stál pár tých istých topánok, ktoré mal práve teraz na nohách, na vešiaku zasa visel kabát, ktorého identický exemplár mal práve teraz na sebe. Muž bol dočista zmätený. Ako vnikal ďalej, hlbšie do útrob domu, pripadal mu viac a viac povedomý. Obrazy, ktoré si kúpil, videl na cudzích stenách, dokonca aj ďalšie z vecí, ktoré mal teraz pri sebe, napríklad jeho mobilný telefón, dokázal nájsť v cudzom príbytku.
Muž chodil hore-dole po dome a všímal si viaceré anomálie. Všetky tie zvláštnosti sa však stali druhoradými vo chvíli, keď zachytil zvuk hlasov z miestnosti, v ktorej, ako predpokladal, sa nachádzala obývačka. Náhle muža premkla zvedavosť, ba až smrteľná úzkosť, lebo si práve uvedomil, že je situovaná rovnako ako v jeho vlastnom dome. Ihneď sa vybral k dverám do obývačky a otvoril ich. Farebné spektrum svetelných lúčov vychádzajúcich z televízora zasiahlo tvár osoby sediacej na tom istom gauči, ktorý mal muž u seba doma. Neveriacky a s kŕčovitou grimasou, prezrádzajúcou jeho zdesenie, zízal na známu tvár, ktorá mu tento pohľad opätovala. Bola to jeho vlastná tvár.
Autor: David Mitro
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autor touto poviedkou získal Cenu riaditeľky súťaže Mgr. Lenky Jalilah, PhD. v 2. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2022)