Akshay Kumar Dixit | 4. časť | Neochvejná nádej a pevná viera činia zázraky

V poslednej, 4. časti série rozhovorov s pánom Akshayom Kumarom Dixitom, Indom, ktorý žije 35 rokov na Slovensku, nás čaká silný príbeh z jeho raného detstva, z ktorého nám budú po tele behať zimomriavky. 

Akshay Kumar Dixit | foto:  Milan Štefánik | @jimi_photographer

Desivá nehoda s traktorom

Keď mal pán Dixit 4 roky, prešiel ho traktor. Udalosť mala preňho takmer fatálne dôsledky. Keby v tej chvíli nezasiahla jeho babka, dnes by som s ním rozhovor určite nerobila.

Udalosti, ktoré nasledovali bezprostredne po nehode, sú aj na dnešné pomery neuveriteľné. Vzhľadom na to, že sa to odohralo v roku 1973 v Indii, prežitie malého chlapca nemožno zhodnotiť inak ako zázrak – zázrak, ktorý sa udial vďaka obrovskej láske, neochvejnej nádeji v dobrý koniec a pevnej viere, ktoré chlapca vrátili do života.   

***

Bolo skoré ráno, veľmi chladné počasie a motor bol studený. Traktorom pri štartovaní niekoľkokrát trhlo dopredu a dozadu. 4-ročný Akshay si krátko predtým vyliezol dozadu, ale šofér o ňom netušil a nemal šancu ho vidieť. Pri prudkých pohyboch traktora chlapček spadol pod zadné koleso a to ho prešlo dopredu aj dozadu. 3-krát.  

Zbadali to ostatní zamestnanci a spustili krik. Keď šofér zistil, čo sa stalo, bol presvedčený, že chlapca zabil. Psychicky to nezvládol a ušiel z domu. Zhodou okolností to bol Akshayov milovaný strýko. Aj preto chlapček vyliezol od radosti na traktor, lebo videl, že ho ide štartovať práve on.

Našťastie bola nablízku Akshayova babka. Neprepadla panike a okamžite konala, pretože to bola mimoriadne silná osobnosť. Neváhala, bezvládneho chlapca zdvihla zo zeme a jeho vnútornosti stiahla zo zadného kolesa. Dala ich do vrecka, Akshaya zabalila do látky, opatrne ho aj s vreckom s vnútornosťami uložila do auta a odviezla do nemocnice vzdialenej 140 kilometrov.

Prežije? Určite. Musí!

Dedko Shri Raghunath Prashad Dixit a babka Shanti Dixit, ktorá má na fotke vyše 90 rokov. Brali sa z veľkej lásky. | foto: súkr.arch. A.K.D.

Lekári skonštatovali, že chlapčekovi už niet pomoci. No keď do nemocnice dorazil dedko, nechcel ani počuť o tom, že chlapec je mŕtvy. Využil svoj vplyv a moc a donútil lekárov, aby Akshaya operovali. Celý týždeň držal personál nemocnice v budove ako rukojemníkov, kým neboli na chlapčekovom tele zavŕšené všetky rekonštrukčné operačné úkony. Keď si uvedomíme, že v tom čase ani medicína, ani technické vybavenie neboli na takej úrovni, na akej sú dnes, tak musíme uznať, že lekári odviedli v danej situácii heroický výkon!

Operovali ho 7 dní. Pracovali pod tlakom, z donútenia a v presvedčení, že operujú mŕtve telo. Po týždni prehlásili, že urobili všetko, čo mohli, ale neručia za to, že sa chlapec preberie.

***

Rodičia aj dedko chlapca pravidelne navštevovali. No jeho babka bola pri ňom dňom i nocou. Sedela pri jeho lôžku a držala ho za ruku. Rok a pol. Rozprávala sa s ním, opatrovala ho a neochvejne verila, že chlapec sa z kómy preberie. A on sa po 18 mesiacoch skutočne prebral.

6-ročný Akshay, 2 roky po operácii|foto: súkr.arch. A.K.D.

„Taká bola moja babka.“

Keď sa pána Dixita pýtam, či si na niečo z toho obdobia pamätá, hovorí, že má pred očami živý obraz toho, ako spadol pod kolesá traktora a ležal na zemi. Potom si pamätá až obdobie po prebratí z kómy, hlavne nasledujúce roky poznačené veľkými bolesťami a fyzickým utrpením. Trvalo takmer 8 rokov, kým sa telo postupne dalo dohromady a všetky orgány začali správne fungovať.

***

Akshay v 10. ročníku ZŠ|foto: súkr.arch. A.K.D.

Mladý Akshay mal veľmi dlho vážne zdravotné problémy, ale zvládal ich statočne. Jeho babka sa najviac bála toho, že nebude mať nikdy deti, lebo podľa lekárov mal poškodené aj reprodukčné orgány. Keď sa mu v roku 1992 narodil syn, išiel to babke oznámiť osobne. „Od radosti vyskočila 3 metre! (smiech). Možno v živote čakala už len na túto správu, lebo onedlho zomrela. Po stretnutí s mojím synom, svojím pravnukom, odišla veľmi pokojne. Taká bola moja babka. Dodnes na ňu s láskou spomínam. Mal som vynikajúce vzťahy so všetkými príbuznými, no najbližší mi boli babka, dedko a mama.“

***

Ďakujem pánovi Akshayovi Kumarovi Dixitovi za rozhovor, z ktorého vzišla séria 4 skvelých článkov. Vážim si jeho úprimnosť a otvorenosť, s ktorými pristupoval k mojim otázkam, a cením si jeho priateľský postoj a ochotu, ktoré vložil do našej spolupráce. Želám jemu i jeho rodine veľa zdravia, radosti a spokojnosti do života. Bolo mi cťou.

Zhovárala sa: Mgr. Lenka Jalilah, PhD., šéfredaktorka

Ďalšie časti zo série rozhovorov s pánom Akshayom Kumarom Dixitom si môžete prečítať TU.