Aj v dospelosti sme stále niečími deťmi, alebo Ako zharmonizovať vzťah s rodičmi

Keď som bol ešte dieťa a potreboval som pomoc alebo radu, obracal som sa predovšetkým na svojich rodičov. Neskôr som robil vlastné rozhodnutia, ktoré neboli vždy správne.

Od mojich 15 až doteraz, keď mám 31 rokov, som mal vo vzťahu s rodičmi isté problémy. Všetky sú v súčasnosti zvládnuté a vyriešené. Náš vzťah je vyrovnaný, došlo medzi nami k porozumeniu a harmónii.

Mnohí moji klienti nedokážu so svojimi rodičmi vychádzať a vnímajú to ako neprekonateľný problém. Dospelé deti, ktoré majú už svoje vlastné rodiny, prípadne sa osamostatnili od rodičov a žijú samy, sa často trápia tým, že im rodičia neustále zasahujú do života. Vo svojej terapeutickej praxi mám manželský pár, ktorý má syna v mojom veku. Obaja si v úlohe rodičov prešli transformáciou a prišli na to, že tento svet a ich dieťa v ňom už funguje trochu inak, vďaka čomu majú kamarátsky vzťah plný pochopenia. Avšak poznal som aj muža, ktorý mal 50 rokov a jeho matka ho stále vnímala ako malého chlapca. Musel jej oznamovať kam ide, s kým a prečo.

Ak sa chceme dopracovať k rozumnému a dlhodobo udržateľnému riešeniu, na problémy sa treba pozrieť z oboch strán: zo strany rodičov i zo strany dospelých detí.

Korene častých svárov spočívajú hlavne v tom, že rodičia stále vnímajú svojho syna alebo dcéru ako malé dieťa, ktoré sa bez ich pomoci a rady nezaobíde – bez ohľadu na to, že už je dospelé a existenčne osamostatnené. Prekračujú tak hranicu, za ktorou treba rešpektovať názor dospelého „dieťaťa“ aj vtedy, keď podľa nich nie je správny.

Moji rodičia mali vždy tendenciu pomáhať mi, za čo som im, samozrejme, veľmi vďačný. Vyskytli sa však situácie, keď vnímali isté súvislosti v mojom živote inak, ako som potreboval a očakával ja. Určite nie sú jediní, keď svojim deťom hovoria, že majú viac skúseností, sú múdrejší, zrelší a že mi radia preto, lebo ma majú radi a chcú mi pomôcť, uľahčiť mi v živote. Že ich názory a občasný nátlak majú zmysel, lebo sú spojené s dobrým úmyslom, lebo nechcú, aby som robil chyby. Tento prístup je pochopiteľný a rešpektujem ho.

Avšak mnohokrát sa stalo, že ich slová, s ktorými som nesúhlasil, sa ma nepríjemne dotkli, vnímal som ich ako urážlivé, agresívne, nátlakové. Ale to len preto, že som si ich ja zle vysvetlil. No je pravda aj to, že rodičia mi až po istom čase povedali, prečo tak reagovali. Keby komunikovali otvorene a povedali celú pravdu na začiatku, mnohým nedorozumeniam sme sa mohli vyhnúť. No podľa nich by som to nepochopil alebo hneď odmietol. Osobne si myslím, že by som pravdu zniesol lepšie ako to, čo mi predostreli ako prvé.

Niekedy som sa stretával s nevôľou a nepochopením, ak som nekonal v duchu rady, ktorú som dostal, aj keď som za ňu poďakoval a povedal im, že sa rozhodnem podľa seba. Potom sa uchyľovali k rôznym špekuláciám a taktickým manévrom, ktorými chceli tak či tak dosiahnuť svoje.

Podľa mňa si oni aj mnohí ďalší rodičia neuvedomujú, čo vlastne robia. Keď za nimi príde ich dospelé dieťa s konkrétnym rozhodnutím alebo názorom a je ochotné ho s nimi prebrať – čo je v dnešnej dobe pomerne vzácne – tak si ho vypočujú, ale následne mu predostrú svoj pohľad na vec a očakávajú, že syn alebo dcéra ho bez výhrad prijmú. Ak sa tak nestane, zasypú svojho potomka výčitkami typu urobil si to zle, nemal si takto konať, mal si to urobiť takto… V podstate mu podsúvajú hotové programy a on v afekte prestane vnímať podstatu toho, čo mu hovoria. Keď sa to deje pravidelne, začne o sebe pochybovať, zacyklí sa v presvedčení, že jeho rozhodnutia nie sú správne ani dosť dobré. Naprogramuje sa na to, že mu ich vždy musí niekto odobriť, vylepšiť alebo schváliť, a stáva sa závislým na iných ľuďoch. Výsledkom sú ľahko ovplyvniteľné a neisté osobnosti, ktoré sa môžu stať obeťami bezohľadných špekulantov. Poznám mnoho ľudí, ktorí nemajú potrebu samostatného rozhodovania, tendenciu rásť a posúvať sa v živote ďalej – napríklad v kariére alebo vo vzťahoch. Ak sa ich opýtam, prečo je to tak, odpovedia: „Načo? Veď aj tak sa vždy rozhodnem nesprávne.“ Takýto postoj môže byť dôsledkom mnohých vplyvov prostredia a životných okolností, ktoré dotyčná osoba neuchopila správne, no vo väčšine prípadov sa to začína práve chybnými reakciami rodičov. Preto by som sa na tomto mieste chcel prihovoriť práve im: viem, že to myslíte so svojimi deťmi dobre, ale neuvedomujete si, čo im v konečnom dôsledku spôsobujete. Dávajte si pozor na to, čo a ako im hovoríte, snažte sa akceptovať ich rozhodnutia. Pokojne ich upozornite na súvislosti, ktoré im unikajú, ale netlačte na nich. Hlavne sa nevracajte k situáciám, ktoré sú už minulosťou. So svojimi rodičmi som rozoberal jednu udalosť celé roky. Pri spoločnom obede alebo akomkoľvek inom stretnutí ju stále vytiahli, pričom riešiť to už nemalo žiadny zmysel, lebo vec bola roky zabudnutá. Ale oni tú potrebu skrátka mali.

Ďalší príklad z môjho života: s partnerkou sme prerábali byt, v ktorom žijeme. Rozhodli sme sa pre špeciálny štýl, ktorý sme do bytu zakomponovali. Je však iný ako estetické vnímanie našich rodičov. U tých mojich sa to nestretlo s pochopením a musel som čeliť atakom a prehováraniam v tom zmysle, že to nie je dobré, nie je to pekné, mám to urobiť inak, mám kúpiť niečo iné. Treba si uvedomiť, milí rodičia, že keď sa vášmu potomkovi páči niečo, čo si chce zaobstarať do svojho vlastného životného priestoru, tak s tým bude každý deň žiť, každý deň sa na to pozerať, každý deň to používať. To znamená, že sa to musí páčiť jemu. Pokiaľ urobí to, čo od neho chcete len preto, aby mal pokoj, s vaším návrhom aj tak nebude stotožnený, i keď môže byť praktickejší.

Zamyslite sa nad tým, za akú cenu ste si presadili svoj názor. Vaše dieťa si k predmetu sporu môže vytvoriť negatívne emócie, pocíti odpor a hnev voči vám zakaždým, keď sa naň pozrie. Samozrejme, je nesprávne zosobňovať si rodičov s konkrétnymi fyzickými aspektami vo svojom životnom priestore a dá sa tomu aj v takýchto situáciách vyhnúť, no vaše dospelé dieťa nemá vo svojej submisívnej polohe vybudované dostatočné kompetencie na to, aby tomu zabránilo. Moji klienti potvrdzujú, že sa to naozaj deje: zakaždým, keď sa na danú vec pozrú, rozhnevajú sa. Vtedy stačí malá zádrapka a ďalší konflikt s rodičmi je na svete. A to rozhodne nie je dobré. Netýka sa to len oblasti nákupu vecí a zariaďovania vlastnej domácnosti, ale aj postoja rodičov k partnerovi/partnerke, životným rozhodnutiam, oblečeniu, vizáži…

Určite nechcem, aby to vyznelo tak, že rodičia sú zlí. To nie! Chcem len poukázať na to, že takýto štýl komunikácie nie je úplne ideálny a môže mať negatívny vplyv na budúci život dieťaťa.

Je veľmi dôležité samostatne sa rozhodovať. Určite každý rodič túži po tom, aby bol z jeho dieťaťa zdravý, silný, sebavedomý a úspešný jedinec. V tomto svetle je veľmi diskutabilný postoj rodičov typu: Pokiaľ bývaš pod mojou strechou/Pokiaľ ťa živím, tak budeš robiť to, čo ti ja hovorím… Ešte nie si samostatný, tak ma budeš počúvať.  

Rád by som upozornil na to, že podobne to funguje aj v partnerskom vzťahu. Napríklad ak žene na mužovi prekáža konkrétny aspekt jeho správania a muž ho zmení len kvôli nej, pričom on sám ho ako problém nevníma, tak po čase, či chce alebo nechce, si prestane dávať pozor. Nebude už dodržiavať to, čo jej sľúbil. Prečo? Lebo v jeho očiach je to stále hlúposť. Aj mne sa to niekoľkokrát stalo. Až keď som pochopil, prečo to partnerke prekáža, a sám som si uvedomil, že by som to nemal robiť, zmenil som to kvôli sebe. Potom som si na dodržiavanie svojho predsavzatia vôbec nemusel dávať pozor a problém zmizol sám. Nemusel som byť v strehu ani pred partnerkou, ani pred samým sebou.

Rovnaký princíp, aký som popísal v predošlom odseku, platí aj vo vzťahu rodič – dieťa. Mal som obdobie, keď som sa snažil svojich rodičov zmeniť. Chcel som, aby sa vo svojom vnímaní posunuli, aby môj svet chápali inak. Mal som pocit, že sú na nízkej úrovni, že ich treba vzdelávať, že im treba všetko vysvetľovať. Nebolo to správne, lebo som sa im snažil vnútiť svoje názory a predstavy o tom, čo a ako by mali robiť. Niečo z toho im pomohlo, no viac-menej to robili kvôli mne a všetci sme sa ocitli v nedobrom kolotoči.

K čomu vlastne smeruje celé toto moje zamyslenie, milí čitatelia?  

Rád by som vám na vlastnej životnej skúsenosti ukázal, že hoci sme v dospelosti stále deťmi našich rodičov, vážime si ich a máme ich radi, mali by sme si svoj vzťah s nimi zharmonizovať. Uvedomil som si, že tak ako ja nechcem, aby oni menili mňa, nemám sa snažiť meniť ja ich. Začal som ich plnohodnotne akceptovať takých, akí sú, a ich názory prijímať ako „ich“ názory. Keď majú problém, nečakám, že ho vyriešia tak, ako chcem ja, hoci im svoj názor poviem.

Najpodstatnejší krok, ktorý som urobil, aby náš vzťah bol zdravý, bol tento: akonáhle som urobil nejaké rozhodnutie a už som začal v jeho duchu konať, objasnil som rodičom situáciu, vysvetlil, ako som ju riešil a aký to má pre mňa význam.Keď na to mali iný názor – čo je, samozrejme, v poriadku – tak som ich vypočul, ale svoje vlastné rozhodnutie som nespochybňoval a pevne som si za ním stál. Za radu som im vždy poďakoval, no nevyjadril som sa, či sa zachovám podľa nej, alebo zostanem pri svojom rozhodnutí. Zároveň som sa ich nesnažil presvedčiť o svojej pravde, netlačil som na nich, aby svoj názor zmenili. Rozhodne som im nehovoril, že ich úsudok je nesprávny, že mi radia zle. Tento model funguje a držím sa ho dodnes. Zo začiatku to bolo náročné, pretože rodičia začali „tlačiť na pílu“, nepáčilo sa im, že vidím veci inak ako oni. Vtedy som im povedal, že ich nežiadam o radu, ale prišiel som za nimi preto, aby som im povedal, čo robím a ako to robím, že som sa prišiel porozprávať. Snažil som sa im vysvetliť, že pokiaľ ich vyslovene nepožiadam o radu a pomoc, tak som rozhodnutý a svoje rozhodnutie nemám v úmysle brať späť ani meniť.

Svojich rodičov mám rád a beriem ich takých, akí sú, no zároveň som sám sebou. S akceptovaním svojich rodičov som zároveň začal akceptovať aj sám seba. Náš vzťah sa postupne zmenil. Oni sami, bez toho, aby si to uvedomovali, začali rešpektovať moje rozhodnutia. Aj keď mi niektoré z nich úplne nevyšli alebo mi ublížili, rodičia ma začali vnímať úplne inak. A to malo pre mňa obrovský význam, lebo presne to som potreboval.

Moja úprimná rada na záver znie: počúvajte svojich rodičov s láskou, no zároveň rozlišujte medzi tým, čo je váš a čo ich názor. Akceptujte ich, nehádajte sa s nimi a nesnažte sa meniť ich postoje. Ak oni riešia rôzne záležitosti, môžete im poradiť, prípadne pomôcť – lebo tú možnosť máte aj vy – ale neočakávajte od nich konkrétnu spätnú väzbu podopretú zmenou v ich postoji. Buďte ostražití, lebo sa vám môže stať, že im v dobrej viere budete škodiť. Ani oni si totiž neuvedomujú, ako často vám svojim prístupom komplikujú život. Ich motivácia vždy vychádza z lásky a túžby pomôcť vám.

Som veľmi vďačný za to, že som si k rodičom našiel cestu, že ich rešpektujem a oni rešpektujú mňa. A to je podľa mňa podstata a základný princíp rodičovstva. Je krásne, ak má dospelé dieťa s rodičmi priateľský vzťah, nebojí sa s nimi o čomkoľvek komunikovať, nemá zábrany povedať im aj to, na čo nie je práve hrdé. Nemusí mať totiž obavy, že budú zle reagovať, že ho budú karhať, že mu vynadajú alebo sa naňho nebodaj nahnevajú.

Vážme si svojich rodičov, získali už veľa životných skúseností, no tak ako my, aj oni stále prechádzajú vývojom. Keď sa budeme navzájom počúvať, keď nebudeme do rozhovorov vnášať hnev, útoky a presadzovanie vlastného ega, tak náš vzťah a stretnutia budú omnoho krajšie.

Ďakujem vám, že ste to dočítali až sem. Dúfam, že moje postrehy niekomu pomôžu. Ak by ste chceli vedieť viac, prípadne sa trápite s inou situáciou, z ktorej neviete vykľučkovať, kontaktujte ma cez náš internetový časopis Prekroč svoj tieň.

Som rád, že našu stránku navštevujete, a som veľmi vďačný za to, že nás čítate. Želám vám krásny deň a život plný lásky.

Autor: Bc. Ivan Kozai
Ilustrácia: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová | Už viem ako život prichádza