Hory onemeli. Počuť spev vtákov, občasný šum vetra, pred ktorým sa celá krajina skláňa, a za tým všetkým počuť ticho. Áno, ticho. To, ktoré pláva krajinou už od počiatku vekov. To ticho, ktoré obopína celučičký svet a zároveň sa dotýka aj našich sŕdc. To vzácne ticho, ktoré tvorí nás samotných, z ktorého sme vzišli a do ktorého sa i vrátime späť. Je to božské ticho v božskom svete.
A popri tom všetkom celý obraz znie ako orchester. Raz je jeho hudba pokojná, pomalá, potom zas taká nesmierne tichá, akoby sa človek rozplynul a zmizol v ďalekých kútoch vesmíru, až tam, kam rozum nemôže vstúpiť, kde nič nemožno počuť, kde možno iba byť. Inokedy je súhra všetkých tých zvukov prudká, rýchla a dych berúca. Menia sa tóny, tempo, razancia a aj aktivita vybraných hudobných nástrojov prírody. A srdce búši, pretože i jeho tlkot je súčasťou tej dokonalej symfónie zvukov. Krv prúdi s takou pompéznosťou, až sa zdá, že sa rozlieva do všetkých kútov sveta, dotýka sa hviezd, obieha okolo Mesiaca, vsakuje do Slnka a znova sa vracia späť do tela a do tých tmavých, serióznych a sofistikovaných rúrok darovaných Bohom vnáša svetlo a radosť Bohyne. Je to splynutie dvoch polarít, tanec života, v ktorom sa z dvoch stáva jedno. A deje sa to stále znova a znova. Oči vidia, že nie vždy hrajú všetky klávesy prírody naraz. Kým jedny ticho čakajú na ten správny okamih, aby predstavili svoje ladné tóny, ďalšie elegantne hrajú do tanca všetkému živému. Tu a teraz.
Samotné predstavenie znie ako celok dokonale, rôzne nástroje spolu ladia a vytvárajú hudbu priam lahodnú pre ucho poslucháča. V strede toho všetkého stoja oni. Oni traja. Týčia sa nad krajinou ako tá najdôležitejšia a najvzácnejšia vec v celučičkom vesmíre. Pestrofarebný život pulzuje vôkol nich. Zelenomodré nebo sa ich chce dotknúť, takí sú krásni! Sivobiele oblaky sa pozastavujú, tiež si chcú vychutnať ich prítomnosť. A tí ostatní, zahalení pod oranžovou prikrývkou, na nich hľadia s úžasom a šepkajú vetru prechádzajúcemu okolo: „Pozri, pozri na nich! Aký to božský pohľad! Všetci traja tu stoja hrdo a pokorne. Pevne a s úctou ku všetkému.“ Pozerajú na túto trojicu ako deti – s obrovskými očkami, v ktorých sa blysne ligot plný úžasu, vášne a túžby. Sú to presne tie očká, ktoré akoby vraveli: „Raz, keď budem veľký, chcem byť presne ako ty!“ A ja pozorujem toto predstavenie so širokým úsmevom na perách, s takou radosťou v srdci, akoby malo čochvíľa puknúť, a s jasnou mysľou, ktorou sa mihne len jedno: „Tak toto je ten raj.“
„Dívať sa na obraz nezaujatými očami a odvážiť sa vydať na cestu objavov je omnoho ťažšia, ale oveľa vďačnejšia úloha. Človek nemôže nikdy dopredu povedať, čo si z takejto výpravy prinesie.“ (Gombrich, 1989, s. 30)
„Osobná interpretácia je právo diváka na svoj vlastný názor a osobný zážitok z umeleckého diela.“ (Pondelíková, 2015, s. 31)
GOMBRICH, E. H. 1989. Příběh umění. Praha : Odeon, 1992. 558 s. ISBN 80-207-0416-7.
PONDELÍKOVÁ, R. Metódy a formy interpretácie výtvarného diela a ich použitie v procese výtvarnej edukácie. Bratislava : Metodicko-pedagogické centrum, 2015. 64. s. ISBN 978-80-565-0641-7.
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
viac o autorovi obrazu: Martin Tamásfi
Ďalšie interpretácie obrazov Martina Tamásfiho si môžete prečítať TU.