Zrkadlenie 1

Vídala som ho na rohu každý deň. Vždy, keď som ráno vychádzala z domu, s neochvejnou istotou som vedela, že tam bude stáť. A keď som po štvrtej opúšťala kanceláriu, tešila som sa, že sa pri ňom na chvíľu pristavím. Zakaždým sme si povedali zopár viet a posťažovali sa jeden druhému na život a okolitý svet. Zvykla som si na jeho svojráznu povahu a naučila som sa rešpektovať jeho nepredvídateľné nálady.
Keď som sa k nemu blížila schúlená pod dáždnikom, už z diaľky som pozorovala jeho zachmúrený výraz. V taký deň sa mi ušla spŕška ponôs a výčitiek: „Kde si toľko bola? Meškáš! Od rána prší a mne je mizerne. No veď sa len na mňa pozri, ako vyzerám!“
V jasné slnečné dni bola jeho bucľatá tvárička plná radosti zo života a nevídaná dávka optimizmu ma priam oslepovala.
V ten deň, keď sa to všetko začalo, som sa pri ňom zdržala dlhšie.
„Vôbec tomu nerozumiem. Vysvetli mi to!“
„Čomu nerozumieš?“ spýtala som sa prekvapene.
„Prečo sú ľudia k sebe takí nevšímaví? Všetci sa len náhlia. A povedz mi, kam? Čo je také dôležité? Čo je napríklad dôležitejšie než staršia pani, ktorej sa zakrútila hlava. Stála tu opretá o strom hodnú štvrťhodinu a nikto o ňu ani len pohľadom nezavadil! Nikto sa jej nespýtal, či potrebuje pomoc.“
„Nuž, čo ti mám na to povedať? Úprimne… Neviem.“
„Hm, nevieš, nevieš…“ Počula som náznak sklamania. „Len si predstav toto: o druhej tu na červenej zastalo veľké osobné auto. Sedeli v ňom muž a žena. Ona plakala a on bol na ňu hrubý. Vyhrážal sa jej, že ju vykopne na ulicu, ak s tým neprestane. Netuším, s čím mala prestať, ale bolo zrejmé, že ju takto týra už poriadne dlho. Bola zmorená a utrápená.“
„Asi ďalší prípad domáceho násilia,“ zamrmlala som si s povzdychom pod nos. „Už musím ísť, nehnevaj sa!“ zakričala som náhlivo.
Hanbila som sa, že som tak zbabelo ušla, ale ako som mu mala vysvetliť, že v našom svete si ľudia často takto absurdne ubližujú? Tak som aspoň z druhej strany ulice zakričala: „Skús si to tak nebrať! Len sa zbytočne trápiš!“

V práci som celý deň rozmýšľala nad jeho vnútorným nastavením. Uvedomila som si, že pokiaľ ide o nálady, obaja sme rovnakí. Obaja verne zrkadlíme. Všetky situácie, ktoré sa pred jeho tvárou odohrajú, sa odrážajú v jeho náladách. Aj moje nálady zodpovedajú okolnostiam, ktorým denne čelím. Či už je to nervózny šéf, vzťahovačná kolegyňa, alebo popudlivá suseda, ktorá sa vždy rozčuľuje na smetiarov, lebo jej kontajner nedávajú naspäť pred dom. Nepríjemné reakcie ľudí ma rozhodia tak, že som mrzutá a mračím sa na všetkých naokolo. „Budem s tým musieť niečo spraviť,“ povedala som si, keď som vypínala počítač.

Cestou domov som sa, ako inak, zastavila pri ňom. Privítal ma nešťastný výraz na jeho okrúhlej tvári a kvílivý hlas: „Po obede sem dobehol chlapček so školskou taškou na chrbte. Mohol mať asi deväť – desať rokov. Utekali za ním výrastkovia, takí chuligáni pätnásťroční! Vídavam ich tu aj neskoro v noci. Potulujú sa po okolí, hulákajú a nevedia sa vpratať do kože. Vrhli sa na toho neboráka, strhli mu tašku z chrbta a všetky veci z nej vysypali na zem. Rehotali sa ako diví, keď mu ich rozkopávali po chodníku. Ešte šťastie, že z druhej strany ulice na nich zakričal nejaký chlap! Zľakli sa a ušli.“
„No vidíš! Nie sú všetci takí nevšímaví a ľahostajní. Niekto mu pomohol,“ snažila som sa ho uchlácholiť.
„A tento tvoj argument ma má akože upokojiť? Vieš si vôbec predstaviť, ako mi bolo? Skús tu v takej situácii len tak stáť a bezmocne sa prizerať na to, ako si ten chlapec s usedavým plačom kolenačky zhŕňa veci do tašky.“
„Rozumiem ti. Chápem, že je pre teba vyčerpávajúce, keď sa denne musíš dívať na zlo vo svete a nedokážeš s tým nič spraviť.“
„To je ono! Teraz si to presne vystihla! Nedokážem to zmeniť!“ Nasledoval žalostný nárek. Zľakla som sa. V takomto zúboženom stave som ho ešte nevidela.
„Skús sa na to pozrieť realisticky…“ pokúsila som sa chabo argumentovať.
„Realisticky? Mám sa na to pozrieť realisticky?“ Jeho kvílenie prechádzalo do vysokého tremola. „Ale ja sa už na to nemôžem pozerať! Ani realisticky, ani inak! Nedokážem sa už na to vôbec dívať!“
Na niekoľko sekúnd zavládlo ticho. Potom sa ozval náhly výkrik: „Uhni!“
Vydesená som uskočila nabok. Veľké dopravné zrkadlo prasklo a zosunulo sa na zem. Sledovala som ho s úžasom. Celá scéna sa mi pred očami odohrávala ako spomalený záber z neorealistického filmu. Dve časti kruhového zrkadla padali dolu. Pri kontakte s betónom sa rozleteli na tisíc drobných kúskov. Jeden z nich bol väčší, mal tvar nepravidelného štvoruholníka, veľkosti môjho vreckového diára, ktorý nosím v kabelke. Odrazil sa od zeme a mäkko pristál na trávniku. Zalapala som po dychu. V ušiach sa mi ešte niekoľko sekúnd ozýval ohlušujúci rachot, ktorý spôsobila táto, pre mňa nepochopiteľná, apokalypsa.
Keď som sa spamätala, zohla som sa k črepine v tráve. Opatrne som ju zdvihla. Odrážali sa v nej krvavočervené lúče zapadajúceho slnka.

Malé zrkadlo sa v mojich prstoch zachvelo. Alebo som sa chvela ja? Už si nepamätám. Viem len, že som počula samu seba, ako mu hovorím: „Poď, budeme sa spolu učiť, ako zvládať tento svet.“

foto: Vladino Žák

Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka

prečítajte si aj zvyšné dve časti poviedkovej trilógie:
Zrkadlenie 2
Zrkadlenie 3