Bol to len sen, pomyslel si starec.
„Domov, chcem ísť domov!“ niesli sa slová miestnosťou.
Starec zmätený, potešený, že ho nestihla triaška, vstrebával všetko, z čoho sa práve zobudil, a snažil sa pochopiť chlapcove slová, no nedarilo sa.
So smútkom v očiach chytil chlapcovu ruku: „Nie, synu. Nechceš ísť domov.“
„Povedz mi o svojom sne,“ nabádal ho chlapec.
Bol z nich najmladší a najzvedavejší. Neustále ho trápila otázka, čo je s jeho domovom. Bol to rok, čo opustil rodnú krajinu a pridal sa k skupine, ktorá si ho prisvojila, keď ho našli ako potulné dieťa v uliciach.
„Posaď sa a neprerušuj ma. Snívalo sa mi presne o takej skupine stroskotancov, ako sme my. Sedeli v miestnosti skoro úplne zahalenej do tmy, nebyť dvoch sviečok v strieborných svietnikoch po stranách. Do tváre som im detailne nevidel, tak ich neviem podrobne opísať,“ povedal starec chlapcovi.
Starec pokračoval…
„Boli štyria: starec, volali ho Mudrc, mal na sebe dlhé biele rúcho, biele vlasy a fúzy, ktoré mu siahali po pás. Druhý mal kabát s kapucňou, ktorý ho celého zakrýval. Volali ho Iný. Tretieho meno som nezachytil, bol mladý, vo veku tvojho otca. Štvrté bolo dieťa. Pripomínalo mi teba. Nehybne upierali pohľad na stenu s obrazom rozvetveného stromu. Pochopil som, že je to rodokmeň.
Muž vstal, pristúpil k stene, prešiel po strome rukou: Toto je môj domov, moja rodina. To miesto nesie spomienky, sny, tu som cítil neohraničenú lásku, o ktorej tak smelo píšu básnici, tu bolo všetko, čomu som hovoril domov.
Chlapec sa postavil, podišiel k oknu a pri pohľade na ulicu vravel: Toto je jediný domov, ktorý som kedy mal. Nič iné nepoznám, mojou rodinou sú ulice a všetci potulní podivíni. Musí byť krásne žiť s pocitom, že niekam patríš.
Mudrc sa rozrehotal: Naozaj si, chlapče, myslíš, že domov nájdeš na nejakom hmotnom mieste? Na mieste, ktoré vieš označiť špendlíkom na mape?
Otočil sa na muža s otázkou: A čo ty, mladý muž? Myslíš, že tvojím domovom je spoločenstvo ľudí, ktorí sú srdcu najbližší? A ak ti na svete nikto nezostane? Čo bude potom tvojím domovom? Keď naši rodičia zomrú, keď nám zboria dom, povieš, že sme o domov prišli, no rovnako tak by si povedal, že keď sa nasťahujeme do nového domu, keď sa ti narodia synovia, dcéry, že si našiel nový domov?
Mladý muž sa zamračil, bolo vidieť, že premýšľa, no neodpovedal.
Iný vstal hovoriac: Vy pozemšťania to máte zvláštne, vždy, keď poviete, že chcete ísť domov, nikto nevie, čo tým myslíte. Raz hovoríte o domove ako o mieste bydliska, o štáte, potom je vaším domovom planéta Zem, a keď vás všetky miesta omrzia, hovoríte o domove ako o mieste, kde sa nachádzajú vaši milovaní, rodina. Iný vám chce pomôcť, ale vy nerozumiete, nechcete rozumieť. Iného bolí, keď vidí, akí sú ľudia slepí. Stále blúdite, neviete nájsť ani vlastný domov. Táto planéta, ktorú považujete za svoj domov, vaším domovom nie je! Ste na nej len hosťami, aby ste sa s ňou naučili žiť a neboli pre domovskú planétu tým istým, čím ste pre planétu Zem. Zatiaľ ste čosi ako vírus, ničíte, znečisťujete, a ak budete aj naďalej takí slepí, čoskoro budete spávať a žiť na smetisku a domov sa nikdy nevrátite. Zem je ako vesmírna loď, nebol k nej daný návod na obsluhu. Nebudete schopní riadiť vašu loď s menom Zem úspešne o nič dlhšie, kým ju nebudete vnímať ako celok, spoločný osud. Ste povolaní, aby ste sa stali architektmi budúcnosti, nie obeťami.
O čom to rozprávaš? spýtal sa muž. Hovoríš, že sme slepí, ale zdá sa, že tiež nevidíš. Pozri na nás! Prečo to nepovieš tomu, kto s tým niečo zmôže? My nezmôžeme nič, sme len zúfalci, ktorých nikto nepočúva.
Iný prešiel k rodostromu, a ako prechádzal rukou po vetvách, hovoril: Nepochybujte o tom, že malá skupinka hĺbavých odhodlaných ľudí dokáže zmeniť svet. V skutočnosti to je to jediné, čo ho kedy zmenilo. Ktosi raz povedal: Premôž sám seba, sám si si jediným nepriateľom, prijmi sám seba, si jediný, s kým musíš žiť, všetko je ukryté vo vnútri, poznaj seba a spoznáš svoj domov, ak nedokážeš prijať to, čo je vonku, prijmi to, čo je vo vnútri. Iný prišiel na túto planétu, do fyzického tela, aby učil pozemšťanov. V minulosti ste vlastnili poznania všetkých druhov, no časom ste zabudli. Ste schopnejší a silnejší, než si myslíte, vo vás sídli všetka sila a moc, len ste sa ju nenaučili využívať, čerpať z nej. V skutočnosti to nebolo nič viac ako dočasný prístrešok na ceste hľadania.
Múdro hovoríš, priateľu, ale… povedal Mudrc Inému. Odkiaľ pochádzame? Smrťou kráčame k životu. Kam smerujeme? Životom kráčame k smrti. Nie je potom smrť prinavrátením sa na miesto, odkiaľ sme prišli? Zomierame životom k smrti. Hovorí sa, že celý ľudský život je cesta k smrti, precitol v poznaní Mudrc.
Cesta domov. A tak, keby si sa ma opýtal, čo je môj domov, odpovedal by som ti – smrť! Čo je to domov? Je to rozpoloženie vnútra, ku ktorému sa snažíme vrátiť. Hľadáme ho, cítime, že z neho aj pochádzame. Ak nie som mojím telom, musím byť niečím za telom, ak nie som mysliteľom, musím byť niečím za mysľou, čo je tak hlboko ukryté… A tak pri otázke, kde je náš domov, je namieste, aby naša prvá otázka znela: Kým sme v tomto svete? V tomto živote? Čo pre nás znamená smrť, ak sa nestotožňujeme s našou telesnosťou? Život vo svojej podstate nezaniká, mení len svoju formu. Zmení sa na niečo iné. Smrť je navrátením sa k nášmu pôvodnému jadru. Navrátením sa Domov.
Kto si? spýtal sa starec Iného.
Som piesok v hodinách, ktoré určujú tvoj čas.
Som plameň na sviečke tvojho života.
Som ten, kto povie: Je čas ísť. Čas ísť domov.
Vtom som sa zobudil. Posledné slová, ktoré vyslovil Iný, sa mi stále niesli mysľou: Tvoj domov je večnosť!“
Autor: Branislav Kuchár
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová