Zvuky majú fascinujúcu moc ovplyvňovať spôsob, akým vnímame svet okolo nás. Dokážu nás motivovať, rozveseliť, upokojiť alebo dokonca vtiahnuť do hlbín našich vlastných myšlienok. Naše uši sú bránou k zážitkom, ktoré môžu byť rovnako intenzívne a pohlcujúce ako tie, ktoré vnímame očami. Vďaka nim dokážeme precítiť krásu hudby, harmóniu prírody či silu slov.
Ale čo z toho je naozaj potešením pre moje uši? Ktoré zvuky ma najviac ovplyvňujú a robia môj život krajším? Nad touto otázkou som sa doteraz nikdy nezamýšľala, no keď som si ju položila, zrazu som si uvedomila, koľko zvukov má pre mňa hlboký význam. Sú chvíle, keď si všímam, že zvuky okolo mňa dokážu zmeniť náladu, pohľad na situáciu, alebo mi pripomenú niečo dôležité.
Jedným z takýchto zvukov je pre mňa hudba. Hudba má úžasnú schopnosť vytvárať vlastný priestor – priestor, kde môžem byť sama so svojimi myšlienkami. Počúvať ju mi dáva možnosť nevšímať si svet okolo a sústrediť sa len na rytmus, melódiu a pocity, ktoré vo mne vyvoláva. Niekedy, keď mám náročný deň alebo potrebujem odpočinok od každodenného zhonu, si pustím obľúbené skladby a nechám sa unášať ich harmóniou. Hudba má pre mňa až magický účinok, dokáže utíšiť chaos v mojej hlave, pomôže mi nájsť rovnováhu a často mi pripomenie, že aj v tých najkomplikovanejších chvíľach života môže existovať krása. Nie je to však len o tom, že si pustím konkrétnu pieseň. Je to o celej atmosfére, ktorú hudba dokáže vytvoriť. Niekedy sa cítim, akoby som sa stratila v jej tónoch, akoby som na chvíľu úplne zabudla na realitu a ocitla sa v inom svete. No aj keď ma hudba fascinuje a často v nej hľadám útočisko, nemôžem povedať, že je absolútnym potešením pre moje uši. Aj keď si ju nesmierne cením, existujú iné zvuky, ktoré ma oslovujú viac.
Jedným z nich je zvuk dažďa. Predstavte si sivú oblohu, z ktorej začnú padať prvé kvapky. Ich jemné dopady na okenné sklo alebo listy stromov vytvárajú nádhernú melódiu, ktorú by som dokázala počúvať celé hodiny. Zvuk dažďa pre mňa znamená niečo omamné, je upokojujúci a pripomína mi, že niekedy stačí len byť, nad ničím nepremýšľať a nechať veci plynúť. Keď počúvam dážď, mám pocit, že sa celý svet spomalí a všetko je zrazu v poriadku. V daždi je pre mňa ukrytá aj sila prírody. Nie je to len voda, ktorá podlieha gravitácii. Je to rytmus, harmónia a istota, že všetko má svoj čas. Milujem sedieť pri okne počas daždivého dňa zabalená v deke, pričom sa nechávam unášať jeho zvukmi, alebo tancovať pod sivými mrakmi obklopená jeho kvapôčkami. Je to chvíľa, keď môžem byť úplne sama so svojimi myšlienkami, bez rušivých podnetov z okolia. Aj keď má pre mňa zvuk dažďa nesmiernu hodnotu, stále cítim, že niečo iné ma dokáže potešiť ešte viac.
Skutočným potešením pre moje uši sú totiž ľudia a ich hlasy. Hudba aj dážď sú nádherné a významné, no nevyrovnajú sa zvukom, ktoré prichádzajú od mojich blízkych. Je to smiech mojich priateľov, ich nadšené rozprávanie alebo jednoduché slová, ktoré vesmíru dokážu dodať nádej a pokoj. Vety ako „To zvládneš.“ alebo „Všetko bude v poriadku.“ majú často väčší význam, než si uvedomujeme. Tieto zvuky majú schopnosť meniť môj pohľad na svet, dodať mi silu alebo ma rozveseliť aj v tých najťažších chvíľach.
Ľudské hlasy sú pre mňa zvláštnym druhom melódie. Vyrastala som obklopená hlasmi, ktoré mi prinášali bezpečie, lásku a pocit istoty. Už ako dieťa som počúvala, čo hovoria moji rodičia alebo blízki a ich slová ma sprevádzali na ceste životom. Možno práve preto je pre mňa ich hlas taký dôležitý. Má schopnosť dotknúť sa duše spôsobom, akým nedokáže žiadny iný zvuk alebo dotyk ruky. Keď nad tým premýšľam, uvedomujem si, že hodnotu týchto nôt si začíname vážiť až vtedy, keď nám začnú chýbať, keď sme ďaleko od svojich blízkych, keď sa nám vzťahy vzdialia alebo keď ich hlas už nemôžeme počuť. Často tieto zvuky nevnímame, pretože ak vyrastieme, už ich zdanlivo nepotrebujeme tak často, ako v detstve. Už nás nikto nepotrebuje utešiť pre rozbité koleno, už nehľadáme povzbudenie po neúspešnom pokuse naučiť sa bicyklovať. Naše potreby sa zmenili, no tie hlasy a slová, ktoré nás kedysi podopierali, zostali zachované v našej pamäti. Až keď sa vzdialime od týchto jednoduchých momentov, od smiechu, slov povzbudenia či rozprávania príbehov, uvedomíme si, aké dôležité boli a stále sú. Tieto drobné zvukové stopy, hoci ich teraz možno počujeme menej často, sú to, čo robí náš život krajším a zmysluplnejším.
A práve toto je pre moje uši tým najväčším potešením. Hudba dokáže vyčistiť moju myseľ, dážď ma naučí spomaliť a zastaviť sa, no nič sa nevyrovná hlasom ľudí, ktorých milujem. Ich smiech, ich slová a ich prítomnosť mi dávajú pocit, že všetko je tak, ako má byť. Tieto zvuky majú silu vrátiť ma späť do reality a ukázať mi, čo je v živote naozaj dôležité.
V konečnom dôsledku sú zvuky, ktoré považujeme za potešenie, vždy osobné. Pre niekoho to môže byť melódia, zvuk mora alebo bzukot včiel. Pre mňa sú to hlasy, ktoré do môjho života prinášajú pokoj a radosť. Sú to práve tie jednoduché, každodenné tóny, ktoré majú najväčšiu hodnotu, a práve v tom spočíva ich krása – v ich obyčajnosti a zároveň jedinečnosti.
Autorka: Margaréta Kušnírová
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autorka získala touto úvahou 1. miesto v 4. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2024/25).