Prednedávnom som čítala knihu, ktorá bola písaná z pohľadu dvoch hlavných postáv. On bol hokejista s jazvou na líci, ona bola aktívna na sociálnych sieťach. Mali spoločných známych. Novinári ho volali „Zviera“. Nemal to rád. Myslel si, že je to pre jazvu, ktorej sa nikdy nezbaví a ktorá mu spotvorila celú tvár. Bol presvedčený o tom, že ona ho nemôže ľúbiť. Lenže ona sa na neho pozerala zbožným pohľadom. Obdivovala jeho vypracovaný chrbát, silné ruky a všetko, čo dokáže s hokejkou. Hovorila si: „Niet divu, že ho volajú Zviera“. On tú prezývku vnímal ako narážku na jazvu, ona ako symbol toho, že na ihrisku je ako zviera – urobí všetko pre víťazstvo, dostane zo seba to najlepšie.
Vrylo sa mi to do pamäti, pretože mám z toho krásny pocit. To, čo sa nám nepáči, čo vnímame ako svoje nedostatky, sa iným môže páčiť, alebo si to vôbec nevšimnú. Nepokladajú to za dôležité.
Ak by práve teraz okolo teba prešiel nejaký muž alebo žena, s najväčšou pravdepodobnosťou by si neuhádol, čo sa jemu alebo jej na sebe nepáči. Pomyslel by si si napríklad: má krásne oči, krásne boky, peknú bundu. Áno, sú prípady, keď sa dokonca aj ja na niekoho pozriem a poviem si, že to by som si JA v živote neobliekla. Ale potom si všimnem, že daná osoba sa v tom, čo má na sebe, cíti dobre a je spokojná.
Porovnávať oblečenie s krásou nie je ten najlepší príklad, ale povedzme si na rovinu: ona má blond vlasy, ale nepáčia sa jej. Je však mnoho ľudí, ktorí sa dávajú farbiť len preto, aby mali také vlasy, aké má prirodzene ona.
Celý život som sa hanbila za svoje stehná. Nikdy som ich nemala rada. Sú veľmi veľké, tučné… Nemôžem povedať, že by som ich teraz mala nejako v láske, ale už ich neberiem ako príťaž. Toľko ľudí mi už povedalo, že sú pekné, že práve veľké stehná sú príťažlivé…
To čo máš ty, chce mať ona. To čo má ona, chce on. To čo má on, chceš ty. To čo máš ty, chcem ja. To čo mám ja, chce mať ona.
Načo strácať drahocenný čas venovaním pozornosti tomu, kto a čo chce mať? Samozrejme, vôbec by som sa nehnevala, keby som mala trochu plochejšie bruško, ale, bohužiaľ, milujem jedlo a neznášam športy. Chcela by som mať brucho ako ona, ibaže ona by chcela mať oči ako ja. Hm, čo s tým?
A čo tak naučiť sa milovať na sebe to dobré, aj to zlé?
Nie je to ľahká cesta. Je plná bolesti, zlyhania a utrpenia, ale takou je aj cesta nenávidenia sa. A teraz otázky pre teba:
Ktorá z týchto ciest sa vyplatí viac?
Za ktorú z týchto ciest sa oplatí bojovať?
Ktorá z týchto ciest má šťastný koniec?
Viem, na čo myslíš. Prestaň sa vyhovárať a začni konať. Ty vieš, čo je pre teba, tvoje telo a myseľ dobré.
Ty vieš, ktorá cesta sa viac vyplatí.
Ty vieš, za ktorú sa oplatí bojovať.
Ty vieš, ktorá má šťastný koniec.
A nezabúdaj, že vždy je tu niekto, kto je na teba hrdý. Minimálne ja.
Autorka: Vanessa Zara Kráľová
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.