Kedysi dávno som niekde čítala myšlienku o tom, že šťastie sa neprežíva, na šťastie sa spomína. Takéto poznanie je smutné, dokonca až tragické. Dá sa takto premárniť celý život a na jeho konci zistiť, že chvíle šťastia sme si vôbec nevšimli? Áno, dá.
Ak by sme chceli definovať šťastie, môžeme si vziať na pomoc Tomana (2009), podľa ktorého šťastie nie je „muška jenom zlatá“, pretože to funguje len vo filme; v živote je šťastie duševným stavom, respektíve stavom našej mysle.
Väčšinou sa stále za niečím ženieme a pritom zabúdame žiť prítomným okamihom. Zo všetkých strán sme bombardovaní informačným balastom v podobe reklám, filmov, televíznych programov a správ, statusov na sociálnych sieťach, hoaxov, konšpiračných teórií… Okrem toho sa vrháme do najrôznejších zážitkov: adrenalínových, gurmánskych, športových; zážitok môžeme dokonca kúpiť niekomu ako darček. Je fakt, že „V dnešnej dobe sme zahltení dojmami, ku ktorým nikdy nedokážeme zaujať správny postoj. Máme tak veľa obrázkov v zrkadle, že spojenie so zrkadlom sa stráca.“ (Nydahl, 2010, s. 97)
Všetky dojmy, ktoré nám sprostredkúvajú šťastie, sú pominuteľné. A s nimi sa vytratí aj šťastie. Teraz možno v duchu namietate, že z pozitívnych zážitkov dokážete žiť dlho a niesť sa na vlne šťastia tak, ako na tej morskej na dovolenke. Tak ako sa každá vlna nakoniec rozbije o pobrežie, skončí sa aj dovolenka a asi nikto si netrúfne povedať, že je z dovolenky alebo iného zážitku šťastný natrvalo. Rok po veľkej životnej udalosti sa človek cíti zhruba rovnako šťastný ako predtým. A to bez ohľadu na to, či vyhral v lotérii alebo prežil osobnú tragédiu. Hovorí sa tomu psychologický imunitný systém. Toman (2009)
Poznáte tú fotografiu, ktorá sa už dlhší čas objavuje na sociálnych sieťach? Je na nej stupeň víťazov. Stoja na ňom tri deti. Dieťa na treťom mieste prejavuje obrovskú radosť a šťastie, zvyšné dve sa naňho prekvapene pozerajú a zotrvávajú bez akejkoľvek pozitívnej emócie. Čo to znamená? Že naše prežívanie šťastia nezávisí od úspechu alebo pozície, ktorú sme dosiahli, ale od nášho postoja k okolnostiam v danej situácii (viac o postojoch sa dočítate v mojom článku „Aký postoj zaujať k svojim postojom“). My sme tí, ktorí do danej udalosti nalejeme vlastnú emóciu a podľa nej to potom prežívame ako šťastie alebo nešťastie. To znamená, že naša reakcia na udalosť je oveľa dôležitejšia než udalosť samotná. Udalosti – to je náš vonkajší svet. Emócie, ktorými tie udalosti živíme, predstavujú náš vnútorný svet. Podľa Tomana (2009) môžeme byť spokojnejší len vtedy, keď jasne odlíšime vonkajší svet od vnútorného. Rovnako sa stotožňujem s jeho názorom, že naša súčasná životná úroveň je predovšetkým výsledkom nášho vnútorného sveta.
Dovolím si upozorniť na Tomanov termín „spokojnejší“, ktorý som vyššie uviedla kurzívou. Nie raz som videla na webe texty rôznych motivátorov a terapeutov, ktorí lákajú klientov na sľuby o tom, že im poskytnú metódy, vďaka ktorým budú šťastní 24 hodín, sedem dní v týždni. Ak to niekto dokáže – byť v stave trvalého, neustávajúceho šťastia – tak mu gratulujem. Nechcem ho tu spochybňovať, koniec koncov, každý si je zodpovedný za svoj život, aj za to aké prostriedky na jeho prežívanie volí, sám. Osobne si však myslím, že neexistuje človek, ktorý je schopný prežívať stav nepretržitého šťastia. Vždy prídu nejaké pochybnosti, smútok, žiaľ, problémy… Môžeme však prežiť život, v ktorom budeme vyvážene spokojní a čo najčastejšie budeme prežívať chvíle šťastia. Zdá sa mi to reálnejšie – vzhľadom k životu v podmienkach a možnostiach, aké nám toto telo dáva. Aj Weiss (2018) uvádza, že ak sme spokojní sami so sebou a schopní prijať to, kto sme v našom prirodzenom stave bytia, budeme mať viac času, peňazí a energie na to, aby sme žili a vychutnávali si život v jeho svetlých aj tmavých momentoch. To neznamená, že by sme nemali mať ciele pre lepší život alebo iný životný štýl. No je dôležité, aby sme našli prijatie a spokojnosť bez ohľadu na situáciu. Toľko Weiss. Ja osobne to mám tak, že žijem spokojný a vyrovnaný život. Tento stav však neprišiel len tak, sám od seba. Niekoľko rokov som tvrdo pracovala na zmene svojich postojov a hlavne myslenia. Teraz, aj vďaka tomu, že pravidelne meditujem, sa snažím v každej situácii udržať bdelú myseľ, teda vnímať len to, čo je teraz a tu, a väčšinou sa mi to darí. Často prežívam stavy nepodmieneného šťastia. Sú to chvíle, kedy sa z ničoho-nič v mojom najhlbšom vnútri zdvihne vlna šťastia, ktorá vôbec nesúvisí s okolnosťami, v ktorých sa práve nachádzam, teda nereflektuje vonkajší svet. Prežívam stav absolútneho uvoľnenia, nekonečnej slobody, úľavy a neopísateľného šťastia. Je to niečo ako orgazmus. Deje sa to len vtedy, keď mám myseľ jasnú, bdelú a ukotvenú v prítomnosti; keď ju nemám rozptýlenú, keď nemyslím na nič, len prežívam rýdzi stav toho, čo je teraz a tu. Okrem toho prežívam šťastie vo chvíľach interakcií so svojou rodinou, s priateľmi, v práci. Medzi všetkými týmito chvíľami šťastia – nepodmienenými i podmienenými – sa životom nesiem na vlne spokojnosti. Toman (2009, s. 144) veľmi pekne definuje spokojnosť ako „menej viditeľný stav harmónie s telom, životom a všetkým okolo nás.“ Pre mňa to znamená aj to, že nedovolím vlastným rušivým či negatívnym emóciám, aby ma ovládli. A keď sa napríklad niekto ku mne nespráva pekne, držím sa týchto pravidiel:
1. to ako sa niekto správa ku mne nevypovedá nič o mne, ale všetko o ňom,
2. neberiem si to osobne – s najväčšou pravdepodobnosťou sa tak správa aj k ostatným,
3. stále si uvedomujem kto som a aká je moja hodnota,
4. negatívnu energiu, ktorá sa na mňa v tej chvíli valí, spracujem vedome tak, že ju nechám visieť v priestore a držím si ju na dištanc,
5. to čo sa v tej chvíli deje nie je môj problém, ale problém dotyčnej osoby.
V rámci svojho osobného rastu som sa stotožnila aj s pravidlami, ktoré uvádzam nižšie. Netvrdím, že som vo všetkých dokonalým majstrom. Ale mám ich neustále na pamäti a snažím sa žiť podľa nich. Lebo viem, že mi prinášajú do života úľavu, pokoj a spokojnosť – čím sa mi v mysli zákonite uvoľňuje priestor na prežívanie momentov šťastia.
– neobviňuj druhých za svoje zlyhania alebo za nepriaznivé životné okolnosti
– nesnaž sa zmeniť nezmeniteľné. Akceptuj to. Ak ti to ubližuje, tak z toho odíď.
– nemôžeš mať vždy pravdu
– nemôžeš vyhovieť a zapáčiť sa všetkým
– nemusíš mať všetko pod kontrolou
– nezhadzuj samu seba, neobmedzuj sa, uznaj svoje kvality a hodnoty
– nekritizuj, nehodnoť, prijímaj ľudí takých akí sú – a seba tiež!
– nesťažuj sa
– nevyhováraj sa
– buď otvorená zmene, ochotná vystúpiť z komfortnej zóny
– zbav sa strachu
– ži svoj život a nie život, aký od teba očakávajú iní
– vzdaj sa minulosti a neobávaj sa budúcnosti
Tolle (2016) upozorňuje na to, že ak vzdorujeme tomu čo je, robíme si z prítomnosti nepriateľa vytváraním konfliktu medzi vnútorným a vonkajším. Tak si podľa neho sami vyrábame nešťastie. V odpovedi na otázku ako sa zbaviť negatívnych aspektov života hovorí o tom, že každá bolesť – či už telesná alebo napríklad žiaľ zo straty milovanej osoby – potrebuje byť premenená tak, že situáciu akceptujeme vo svetle prítomnosti, respektíve v našej ustálenej pozornosti.
Keď veľký jogín Milarepa (1040 – 1123) odchádzal od svojho učiteľa Marpu, ten sa s ním lúčil nasledovne: „Synu, tvoj odchod mi láme srdce. Ale pominuteľnosť je charakteristická pre všetko zložené, s tým nič nenarobíme.“ (Héruka, 2015, s. 122) Marpa sa nebránil svojmu vnútornému rozpoloženiu, nesnažil sa ho ignorovať ani potláčať. Keď povedal, že mu odchod jeho milovaného Milarepu láme srdce, určite musel prežívať obrovskú bolesť. Plne ju akceptoval v danej chvíli tým, že ju otvorene verbalizoval. Vzápätí upozornil na našu bezmocnosť v prípade, ak by sme s nešťastím chceli bojovať, brániť sa, či snažiť sa okolnosti zmeniť. Pretože tak či tak s tým nič nenarobíme. Rovnako tak nezmeníme ani pominuteľnosť, ktorou je postihnuté všetko vonkajšie (na rozdiel od našej mysle).
Všeobecne je problém v tom, že šťastie opierame o vonkajšie veci, okolnosti, udalosti a vzťahy, ktoré majú jednu nemilosrdnú vec spoločnú: nie sú trvalé. Keď sa pominie zdroj, pominie sa aj šťastie. A my sa vrhneme za ďalším zdrojom a chytáme šťastie ako zajaca za chvost. „Ľudia naháňajúci šťastie akoby za ním behali okolo kuchynského stola. Snažia sa ho dolapiť, no nikdy sa im to nepodarí. Ak by jednoducho zastali, samo by im skočilo na chrbát.“ (Nydahl, 2010, s. 118) Pretože „Vonkajší svet nám neprináša šťastie, šťastie prináša náš prístup k nemu.“ (Nydahl, 2009, s. 35) „Stačí si pamätať len toto: žriedlom každého šťastia je myseľ samotná. (…) Lebo myseľ dokáže zažívať šťastie. Múdry hľadá šťastie tam, kde je zažívané.“ (Nydahl, 2010, s. 121, 96)
Väčšinou zabúdame na to, že všetky naše prežitky sú podmienené, teda sú závislé na úrovni, z ktorej ich prežívame. (Nydahl, 2016) Podľa Tomana (2009) hľadá väčšina ľudí šťastie vo vonkajších istotách, teda v prostredí, vlastníctve alebo v názoroch iných ľudí. Lenže žiadna vonkajšia istota neexistuje. Istota aj šťastie sú len stavy našej mysle. Upozorňuje aj na šťastie, ktoré hľadáme v závislosti na druhých, a nie v sebe. Ja dodávam, že čím viac lipneme na objekte našej pripútanosti, tým väčšiu bolesť prežívame pri jeho strate.
Často obviňujeme druhých z nášho nešťastia. Hovoríme si: som nešťastná, lebo ten môj chlap mi vôbec nerozumie; som nešťastná, lebo moje deti sú nevďačné; v tejto práci som taká nešťastná; som nešťastná, lebo sa mi nič nedarí; som nešťastná, lebo všetci okolo mňa sú takí a onakí… Obviňovanie druhých je len alibistická výhovorka pre vlastnú nečinnosť v slepej viere, že všetci okolo nás, vrátane podmienok, sa musia zmeniť, aby sme my mohli byť šťastní. V prvom rade: očakávať od druhých, že sa kvôli nám zmenia je rovnako absurdné ako očakávať od hranatého kameňa, že bude na hladine vytvárať hranaté kruhy. V druhom rade: nikto nie je povinný žiť a správať sa tak, aby vyhovel našej predstave nášho osobného šťastia. Použijem teraz vlastnú myšlienku z iného svojho článku, lebo sa mi hodí aj sem: nechci kráčať po hladine, ak nie si Ježiš. Že nie si? Tak nečakaj, že budem fungovať podľa tvojich myšlienkových vzorcov. Ja totiž sedím v člne. A doplním ešte to, čo k tomu hovorí Toman (2009): „Iní ľudia na tomto svete predsa nie sú len preto, aby vás stále uspokojovali.“ Mimochodom, všimli ste si, že sa nám tu zase vyskytlo slovo „spokojnosť“, a nie „šťastie“?
Osobitnou kapitolou je vzbudzovanie viny u detí. Niektorí rodičia vyvolávajú u svojich detí pocity viny za ich správanie. Toman (2009) uvádza, že ak to robíme dieťaťu niekoľko rokov, vyrastie z neho troska, ktorá sa bude stále z niečoho obviňovať. S dieťaťom sa dá kruto manipulovať aj spôsobom, aký vo výchove aplikovala jedna matka, ktorú som pred rokmi spoznala cez jej syna. Chodil vtedy do základnej školy a bol hospitalizovaný v nemocnici. Bola som pri tom, keď za ním prišla na návštevu, vybrala z tašky balíček piškót plnených džemom a poliatych čokoládou a podávala mu ich so slovami: „Toto som ti kúpila, ale vieš, bolo to dosť drahé.“ Navyše z tónu, akým to hovorila, mi naskočila husia koža. Chlapček si to vzal s obrovskými výčitkami a hodnú chvíľu jej pokorným tónom v hlbokej poníženosti vyjadroval svoju nesmiernu vďačnosť.
Okrem obviňovania druhých mávame pocity viny aj sami v sebe. Toman (2009) tvrdí, že vtedy nemôžeme byť šťastní. Ponúka aj konkrétny návod, ako sa pocitom viny vyhnúť:
1. Riešiť dilemy, aby sme nemali vnútorné spory.
2. Mať odvahu znepáčiť sa. Inak s nami budú druhí manipulovať súcitom alebo pocitom viny.
3. Prijať možnosť, že nás druhí odmietnu.
4. Zmieriť sa s odlišnými normami správania druhých ľudí.
„Šťastie je systém, ktorý je dostupný všetkým. Nedá sa kúpiť za peniaze alebo získať mocou. Šťastie je niečo, čo jednoducho môžete mať, keď dodržíte niekoľko pravidiel v spôsobe svojho uvažovania. Ide o to, aký pohľad máte sami na seba.“ Toman (2009, s. 144)
Ako teda získať a udržať si šťastie a zbaviť sa nešťastia? Ako prežívať život v stave spokojnosti? Podarí sa nám to, ak sa dokážeme stotožniť s nasledovnými pravdami, ktoré sú zároveň zhrnutím témy o šťastí a nešťastí:
– Nešťastia sa nezbavíme, ale môžeme eliminovať intenzitu prežívania smútku, žiaľu a bolesti, ktoré sú v nás nešťastím aktivované.
– Tak ako všetko, aj nešťastie a s ním spojené emócie netrvajú večne.
– Žiaľ, psychickú bolesť ani smútok nesmieme v sebe dusiť. Ak sa nám chce plakať, tak sa vyplačme, uvoľnime rušivé emócie.
– Nahlas povedzme, čo cítime. Ak to náhodou nemáme komu povedať, tak to povedzme sami sebe alebo napíšme na papier.
– Vždy majme bdelú myseľ ukotvenú v teraz a tu.
– Majme situáciu pod kontrolou. Psychická bolesť nás nesmie ovládnuť natoľko, že by nás akokoľvek limitovala.
– Nestupňujme si vlastné utrpenie tým, že teraz a tu budeme stresovať pre to, čo bude s nami neskôr. To budeme riešiť potom, keď to príde. A možno to ani nepríde. Trápiť sa pre niečo, čo bude zajtra, o týždeň alebo o mesiac je rovnako absurdné ako kúriť v auguste, lebo v novembri bude zima.
– Nikto druhý nerozhoduje o našom šťastí. Záleží len na nás, či budeme šťastní alebo nie.
– Vezmime svoj život do vlastných rúk. Spoliehajme sa jedine na seba a očakávajme len od seba.
„Kto myseľ zažíva ako to, čo obsahuje myšlienky a pocity, a priestor medzi nimi ako žiariaci a plný radosti, je šťastným človekom.“ (Nydahl, 2010, s. 126)
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Jazyková korektúra: Lenka Jalilah
Použitá literatúra:
HÉRUKA, C. Ň. 2015. Milarepa Život a osvícení. Praha : Nakladatelství Bílý deštník, 2015. 264 s. ISBN 978-80-905138-0-8
NYDAHL, O. 2009. Buddha a láska. Praha : Nakladatelství Bílý deštník, 2009. 223 s. ISBN 978-80-903821-2-1.
NYDAHL, O. 2010. O bohatstve mysle. Bratislava : o. z. Spoločnosť buddhizmu Diamantovej cesty – línia Karma Kagjü, 2010. 143 s. ISBN 978-90-968937-7-5.
NYDAHL, O. 2016. Jak se věci mají. Praha : Nakladatelství Bílý deštník, 2016. 214 s. ISBN 978-80-905138-1-5.
TOLLE, E. 2016. The Power of Now. Londýn : Hodder & Stoughton Ltd, 2016. 191 s. ISBN 978 0 34 0 73350 6.
TOMAN, I. 2009. Debordelizace hlavy. Praha : TAXUS International, s r. o., 2009. 190 s. ISBN 858-6-11-22023-8.
WEISS, P. John, 2018. Surprising Advice From a Wealthy Man. In Personal Growth. 2018 [cit. 2020-02-9]. URL: https://medium.com/personal-growth/surprising-advice-from-a-wealthy-man-483c227f821f.